Dostali sme sa k poslednému pokračovaniu dejín Starej Ľubovne, hradu a kúpeľov Vyšné Ružbachy z pera Ota Černeczkého.
V minulom pokračovaní sme sa vrátili do obdobia, kedy bol majetok grófa Andreja Zamoyského v našom okrese prepísaný na najmladšieho syna grófa Jána Zamoyského. Ten sa pustil do opráv hradu, nechal prestavať kaštieľ pod hradom. Najviac investoval do kúpeľov vo Vyšných Ružbachoch. Dal vyvŕtať silný prameň, nazval ho po svojej manželke IZABELA. Rozšíril kúpalisko, tak ako ho poznáme dnes, postavil kúpeľný dom ŠTRAND. Dal postaviť aj klenot stavieb nielen v kúpeľoch, ale aj v širokom okolí, ktorý dodnes nazývame BIELY DOM. Mal v pláne ešte viac rozšíriť a zmodernizovať kúpele Vyšné Ružbachy, no žiaľ, po krachu banky vo Viedni, kde mal uloženú veľkú časť dedičstva svojej manželky, sa dostal do finančných problémov, z ktorých sa dostal až tesne pred odchodom celej rodiny zo Slovenska. Bol nútený predať veľkú časť majetku, aby uspokojil veriteľov. Nechajme však priebeh nasledujúcich udalostí popísať O. Černeczkému.
Priniesli 4 milióny korún pre veriteľov
Zamoyský potreboval peniaze, a tak začal vyjednávať s bratmi Politzerovcami, majiteľmi reštaurácií v Poprade, o prenájme kúpeľov Vyšné Ružbachy. Dojednal sa s nimi a dal im do prenájmu kúpele na tri roky so všetkým zariadením. Ročný nájom bol 80 000 Kčs. V hotovosti zložili do rúk majiteľa 250 000 Kčs. Ako kaucia bol daný strieborný jedálenský príbor a porcelán. Súdna žaloba začatá rokom 1932 pokračovala ďalej v roku 1933. Na žiadosť žalobcu súd uvalil na kúpele Vyšné Ružbachy nútenú správu. Za správcu vymenoval jedného z bratov Politzerovcov, myslím, že Arthúra Politzera. Výsledkom súdnej žaloby bolo, že Okresný súd v Starej Ľubovni nariadil odpredaj kúpeľov Vyšné Ružbachy so všetkými budovami a zariadením. Ďalej 700 katastrálnych jutár (jedno katastrálne jutro = 5 753,6 metrov štvorcových alebo 0,57 hektára, pozn. M.M.) lesa a 50 katastrálnych jutár ornej pôdy, kaštieľ v dedine s hospodárskymi budovami. Dražba bola vypísaná a aj sa uskutočnila 21. decembra 1935 na Okresnom súde v Starej Ľubovni v pozemno-knižnej miestnosti. Výsledok dražby bol taký, že celé kúpele boli odpredané za výkričnú cenu 2 200 000 Kčs. Vydražil ich jeden advokát z Levoče. V dobe, keď sa to všetko odohrávalo, bol gróf Ján Zamoyský so svojou manželkou v cudzine. Určite boli zháňať peniaze. S cudziny sa vrátili medzi vianočnými sviatkami a Novým rokom. Prišiel s nimi aj advokát z Prahy, ktorého meno nebudem citovať a on navrhol, že je pravý čas na to, aby sa dlžník so svojimi veriteľmi dobrovoľne dojednal a vyrovnal. Poukázal na to, že dražba dokazuje, že okrem hlavného veriteľa sa ostatným veriteľom nič nedostane a dlžník bude zničený. Právnik z Prahy hľadal možnosť, ako uskutočnenú dražbu napadnúť a žiadať súd o jej zrušenie. V žiadosti podanej na Okresný súd v Starej Ľubovni uviedol, že dražobná vyhláška nebola v sídelnej obci dlžníka, teda v Podsadku, ale len na súdnej tabuli v Starej Ľubovni. Preto žiada o zrušenie platnosti už konanej dražby zo dňa 21. decembra 1935. Na základe tejto formálnej chyby Okresný súd v Starej Ľubovni platnosť dražby zrušil. Gróf Zamoyský s manželkou priniesol z cudziny 4 milióny korún. Touto čiastkou uspokojili drobných veriteľov, s ktorými sa dobrovoľne dojednali. Hlavných veriteľov uspokojili tým, že zaplatili zameškané úroky, a tak sa oslobodili od ďalších nepríjemností a perzekúcií. Tu ešte poznamenávam, že správca Medgyesi vystúpil zo zamestnania dňom 1. apríla 1935.
Prvá zimná sezóna v kúpeľoch V roku 1936 kúpeľnú sezónu vo Vyšných Ružbachoch otváral nový riaditeľ Ján Christ. Toho si gróf Zamoyský doviedol so sebou, keď sa vrátil z cudziny. Christ bol sudetský Nemec. Pri vedení kúpeľov sa ukázal ako veľmi šikovný a schopný človek. Po sezóne v jeseni dal zariadiť v hoteli ŠTRAND a v reštauračnej budove (v Bielom dome, pozn. M.M.) ústredné kúrenie. V hoteli dal urobiť dvojité okná a dvere, ako to ukazovala potreba. Jeho zásluhou bola zavedená v kúpeľoch aj zimná sezóna. Prvá zimná sezóna v kúpeľoch Vyšné Ružbachy bola otvorená v rokoch 1936-1937. Na promenáde pred reštauráciou bolo zriadené pre korčuľovanie veľké klzisko (v priestore pod Bielym domom, pozn. M.M.). Za prameňom Svätá voda bol vyrúbaný pás lesa a bol tam zriadený lyžiarsky terén pre začiatočníkov a sánkarská dráha. Ján Christ na jar v roku 1938 odišiel zo zamestnania od grófa J. Zamoyského. Dva roky sám majiteľ kúpeľov viedol kúpele Vyšné Ružbachy. Potom dal kúpele do prenájmu a neskoršie boli kúpele pod nútenou správou. Od dlžôb sa gróf Zamoyský oslobodil až v roku 1943, kedy odpredal svoj lesný majetok na Mníšku nad Popradom. Ten činil 1770 katastrálnych jutár (jedno katastrálne jutro = 5 753,6 metra štvorcového, 0,57 hektára, pozn. M.M.) a vo Vyšných Ružbachoch 700 katastrálnych jutár, ktoré zakúpila politická obec Podolínec za cenu 3 300 000 korún slovenských. Touto sumou vyplatil svojich veriteľov, a to Spišskú banku v Kežmarku a banku Legia v Poprade.
Nikdy sa nevrátil na svoj zámok V auguste roku 1944 odišiel gróf J. Zamoyský s celou svojou rodinou do Španielska. (Táto cesta bola veľmi strastiplná. Niekoľko mesiacov sa pohybovala rodina Zamoyských po Slovensku, kým sa dostala do zahraničia. Majetok bol doslova vyrabovaný. Najsmutnejšie na osude grófovej rodiny je to, že tesne pred odchodom zo Starej Ľubovne predajom niektorých svojich majetkov, vyrovnal všetky dlžoby a v zahraničí dostal do existenčných problémov. Tých sa nezbavil až do svojej smrti v roku 1960. Obdobie odchodu rodiny grófa Zamoyského do cudziny, na základe archívnych materiálov, spracoval vo svojich článkoch v knihe Objavené v ľubovnianskom archíve Pavol Mišenko, pozn. M.M.). Na zámku sa utvorila hospodárska škola, ktorá úspešne vychováva budúcu generáciu hospodárov (v 50. rokoch bola v kaštieli poľnohospodárska škola, až kým sa začiatkom 60. rokov minulého storočia nepresťahovala do budovy terajšieho obvodného úradu). Na hrade (tu pán Černeczký prvýkrát použil výraz hrad, pozn. M.M.) sa konečne tento rok začali väčšie opravárenské práce. Do júna 1965 má tam byť prevezené múzeum zo Starej Ľubovne (dovtedy bolo múzeum v provinčnom dome, pozn. M.M.). Ďalšie opravy zámku a obnovovacie práce budú pokračovať. Má byť vystavená aj nová cesta na zámok cez obec Podsadok, ktorá bude veľmi pekná, romantická a vábivá pre turistov. Kúpele Vyšné Ružbachy sú zdravotným strediskom a sú celý rok v prevádzke. Ročne tam nájdu zdravie a odpočinok tisíce pracujúcich, jednak vo vaňových kúpeľoch a jednak v nádhernom bazéne. Jeho stred tvoria dva krásne smreky. Poznamenávam, že iba jeden prameň je v úžitku, ostatné pramene nie sú využité a je ich tam sedem. Dúfajme, že postupom času aj ostatné pramene budú zachytené a budú tiež uzdravovať náš pracujúci ľud.
Pre budúce generácie Posledné vety nám ukazujú, v ktorých rokoch O. Černeczký svoje dejiny písal. Som presvedčený o tom, že si ani sám nevedel predstaviť, ako bude hrad vyzerať v roku 2018. V čase, keď tieto dejiny písal, bol ako – tak opravený palác Ľubomírskych a hradná kaplnka, v ktorej bol sklad. Reštauračné práce na hrade nabrali ráznejšie tempo. Pod hradom vznikol skanzen s presťahovaným dreveným matysovským kostolom. Práce na rekonštrukcii hradu a podhradia úspešne pokračovali aj po roku 1989. Hrad po opravách patrí nielen medzi najkrajšie (pre mňa je najkrajší), ale aj najnavštevovanejšie hrady na Slovensku. Z roka na rok návštevnosť stúpa a som presvedčený, že stúpať bude naďalej. Najviac zahraničných turistov prichádza z Poľska. Väčšina z nich nostalgicky spomína na 360-ročný poľský záloh. Tu chcem poukázať na úvod dejín Starej Ľubovne a hradu napísaný pánom Černeczkým, keď spomína stretnutie s poľskými skautmi v parku pred prvou svetovou vojnou. Vtedy si s hanbou uvedomil, že im nevedel odpovedať na otázky, ktoré mu ohľadom histórie hradu a mesta skauti položili. A tak na sklonku života (O. Černeczký zomrel v roku 1968) napísal tieto dejiny na základe štúdia (zdroje, z ktorých čerpal sú k dispozícii v Ľubovnianskych novinách), rozprávania rodičov i starých rodičov a ich rovesníkov a v neposlednom rade aj vlastných skúseností. Snažil som sa nezasahovať do jeho písaného slovosledu. Som presvedčený, že aj tak to napísal veľmi zrozumiteľne. Pre mňa je dôležitá skutočnosť, že v jeho dejinách som našiel to obdobie histórie hradu a mesta, ktoré je doteraz málo popísané. Iste sa nájdu aj nepresnosti a aj menšie chyby, no našiel som v jeho napísaných dejinách to, s čím som sa doteraz nestretol. Uverejnením dejín Starej Ľubovne a jeho hradu som splnil prianie OTta Černeczkého. Ten vo svojom úvode napísal, že to chce odovzdať ďalším generáciám. Či sa mu to podarilo, nech posúdi čitateľ.
Michal Mertiňák, st.
Koniec seriálu
(P.S.: Všetky časti nájdete v Ľubovnianskych novinách)
Poďakovanie Chcel by som sa poďakovať všetkým, ktorí mi pomohli uverejniť dejiny Starej Ľubovne a hradu tak, ako ich napísal Oto Černeczký. Dejiny sú napísané od 13. storočia, no ja som sa rozhodol publikovať ich od začiatku 18. storočia. Dôvod, prečo som to tak urobil, som vysvetlil v prvom vydaní seriálu. Poďakovanie patrí Stanislavovi Lampartovi, Miroslavovi Števíkovi, Karolovi Thirymu, Vladimírovi Dlugolinskému, pracovníkom Ľubovnianskeho múzea, Kataríne Chapuis Šutorovej, Antonovi Špesovi, Pavlovi Mišenkovi a Petrovi Fabisovi. celej redakcii Ľubovnianskych novín Ak som na niekoho zabudol, prosím láskavo o prepáčenie.
Dvojsicílska princezná PIA na hrade v čase jeho opráv. Vpravo gróf Ján Zamoyský. Opravy boli neskôr pozastavené. Zdroj: archív Kataríny Chapius Šutorovej
Hotel ŠTRAND. Zdroj: archív Petra Fabisa
Gróf Ján Zamoyský, tretí zľava pri kráteri. Zdroj: archív Kataríny Chapuis – Šutorovej
Jedna z posledných spoločných fotografií rodiny grófa Jána Zamoyského po ich odchode zo Slovenska. V Španielsku ich prichýlili rodičia grófky Izabely Zamoyskej. Zdroj: archív Kataríny Chapuis Šutorovej
Grófka Izabela Zamoyská na bicykli so svojím obľúbeným psíkom. Zdroj: archív Kataríny Chapuis Šutorovej
Klzisko pod Bielym domom. (Dávam do pozornosti čašníkov na korčuliach.) Zdroj: archív Petra Fabisa
Biely dom tesne po ukončení jeho výstavby. Zdroj: archív Petra Fabisa
Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 27 (10. júl 2018)