SERIÁL: Vojaka 1. svetovej vojny uchránila od veľkých problémov malá chyba

Prvého marca 1918 nás stiahli od polície a mňa zadelili za ordinanca do kancelárií. Zametal som, čistil a pálil do pecí a poštu som roznášal po meste.

Ale mne sa tá robota vôbec nepáčila, takého poskoka robiť, pýtal som sa, aby ma tamodtiaľ uvoľnili, ale nechceli, tak som prestal pracovať, nenapálil, nepozametal, tak ma dali zavolať na výsluch. Odvolal som sa, že nechcem tam slúžiť, ruka ma bolí, a tú stále treba salutírovať. Tak mi ihneď napísali prepúšťací list a poslali ma k útvaru.

To bolo ráno, hlásil som sa v kancelárii, aj sa ma pýtali, aké zamestnanie mám doma. Povedám - roľník. Práve teraz budú dávať pre poľnohospodárov dvojtýždňovú dovolenku, či nechcem ísť. „Áno, pôjdem.“ A tak som sa prihlásil na výsluch a išiel som ešte v ten deň doobeda domov na štrnásť dní.

UCHRÁNENÝ OD TALIANSKEHO FRONTU

Tak som si v pokoji presedel doma ten čas, ale návrat bol veľmi prekvapujúci. Ešte som len ku bráne dochádzal, už ma chytili a zrovna do chládku. Ja som nevedel, čo sa robí a prečo ma zatvárajú. Sedel som od ôsmej do dvanástej. Predvolali ma na výsluch k pánu plukovníkovi. Pýta sa: „Dubjel, kde si bol, že ťa ani žandáre nemohli nájsť?“ Odpovedám: „Doma som bol.“ Pozri sa sem na tie doklady z tvojho pôsobiska, odporučenie, aby ťa ihneď zadelili k transportu kanonierov, ktorý odchádza zajtra na taliansky front. Ale ty si bol šikovnejší, neviem, jak si tak napochytro dostal dovolenú, keď tie listiny došli za tebou, ty si už bol preč, takže ťa ani žandáre nemohli nájsť, takže sme boli nútení dať na tvoje miesto iného chlapa. „Nikto za mnou nebol.“ „Pozri sa sem, od žandároch hlásenie.“ Ja som to prezrel a zistil, že majú urobenú chybu. Ja som mal napísané na dovolenke Poprad Falu a oni v zozname mali Poprad Felka, takže ma hľadali v Poprade. Tak to potom odniesol ten, čo to písal a mňa pustili.

Autorka knihy Moje vojnové stopy Judita Leščinská upravila a knižne vydala spomienky svojho starého otca Štefana Dubjela, ktoré si ich zapísal v dôchodku na 80 strán.

ŤAŽKÉ PODMIENKY, PLOŠČICE...

Ten barák, kde sme boli ubytovaní, bol veľmi zašpinený, plno ploštíc, takže som tam nocoval len jednu noc, lebo ma chceli tie ploštice zožrať. Paru noci som preležal v záhrade pod viničom. Nato prišiel k nám s transportom Štefan Ružbašan, desiatnik od 9 Honvídov, tak som sa presťahoval k nemu. Spávali sme v jednej šope, tam bol pokoj od tých smradľavých ploštíc. Ten transport, v ktorom bol on, odchádzal do Ruska robiť poriadky, lebo tam bola revolúcia, ja som chcel ísť s ním, ale ma nepustili z nášho útvaru. Tak ma zadelili na stráž do uhoľných baní v Maďarsku v Kis Tereny. Tam som sa mal dobre. Veliteľom bol nadporučík Duba, dobrý Slovák, ten si ma nechal u seba. Tak som mu vysluhoval, poriadok robil. Pritom som chodil aj na stráž, držali sme dozor nad baníkmi, čo boli za nejaký trest od armády určení pracovať v baniach. Keď daktorý ušiel, museli sme ho hľadať a doviesť späť do bane. Raz som mal naozaj veľkú smolu, ale aj šťastie. Veliteľ ma poslal ku druhej stráži s dopisom. Bolo treba prejsť cez jednu horu, na ktorej bol majer. Kolo majera som sa bál ísť, lebo tam boli veľké psy a strašne naháňali, tak som zmenil cestu cez jeden dubový les. A keď som tak išiel, obzeral som sa po tých duboch, nehľadiac pod nohy, až som zmeravel, keď som zbadal, že som nad priepasťou. Len jeden krôčik a bol by som vletel do opustenej starej šachty do bane, vyše sto metrov hlbokej, takže by sa nikdy nikto nedoznal, že kde som sa stratil.

OSUDOVÉ STRETNUTIA

Odtackal som sa kúsok ďalej od toho prepadliska a som sa zvalil na zem. Trvalo dosť dlho, tým som sa mohol postaviť na vlastné nohy, lebo som ich mal celé stŕpnuté od strachu. A tak som pokračoval ďalej, už som nešiel lesom, ale som sa pustil cez dyňové pole. Bolo tam veľmi veľa dýň. Popravde, bola tam aj stráž, lebo to boli dyne červené, jedlé, aj tekvice boli velikánske. Raz, keď som išiel vlakom práve na obed, tak som videl, ako žena doniesla obed mužovi a veľmi pršalo. Tak mali z dyne jeden koniec odrezaný a dnu vyčistené, takže vošli obidvaja do tej dyne a v nej obedovali, takže tam ich nezlialo. Tak keď som kráčal tým dyňoviskom dolu svahom, naraz predo mnou vyskočil silný muž s vidlami v rukách. Hnal sa zrovna na mňa, rozkazoval mi, aby som pušku odhodil. No čo som mal robiť, tam som nemal čo hľadať, lebo prechod cez dyňové pole bol zakázaný. Takže iného východiska nebolo, len sa dobrovoľne vzdať. Pušku som odhodil, on prišiel, zobral si pušku a povedal: „Ideme na majer.“ Na majer sa bolo treba vracať hore svahom, nejakých dva kilometre. A tam, kde som mal odovzdať list, bolo už neďaleko. Tak pozeral, rozmýšľal, že čo mi urobiť a nakoniec mi povie: „Choď a daj ten list a vrátiš sa sem.“ Pravda, rozprávali sme sa len po maďarsky, slovensky neznal. Tak ja som odovzdal ten list a išiel nazad ku nemu, lebo moju pušku si podržal pri sebe. Ja som sa bez pušky nemohol nazad vrátiť, tak inej pomoci nebolo.

Štefan Dubjel ako vojak 1. sv. vojny.

Ale keď som prišiel k nemu, už bol celkom iný človek. Povedá mi: „Si ozaj dobrý a slušný chlapec, tu máš svoju pušku a ja ťa prevediem cez dvor, je to o moc kratšia cesta, psy sa na teba nevyrútia, lebo ja pôjdem s tebou.“ A tak sme si cestou rozprávali o všeličom, vyprevadil ma za ten panský dvor, podali sme si ruky a rozlúčili sme sa, on sa vrátil na dvor a ja som cestoval do svojho pôsobiska, odovzdať hlásenie veliteľovi.

Pokračovanie spomienok vojaka Štefana Dubjela prinesieme v ďalšom vydaní Ľubovnianskych novín.

Z knihy Štefan Dubjel, Moje vojnové stopy, foto: archív rodiny, kresba: Garik Sargsjan

(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 17, 27. august 2025).