Seriál Moje vojnové stopy pokračuje spomienkami vojaka z Forbás na koniec 1. sv. vojny

Príbehy vojaka Štefana Dubjela z Forbás pokračujú výberom spomienok, keď mladý vojak 1. sv. vojny musel priviesť k vedeniu dezertérov. Čo všetko zažil a hlavne, čo si v dôchodkovom veku zapísal, sa dozviete detailnejšie v knihe Moje vojnové stopy, ktorú vydala jeho vnučka Judita Leščinská.

SÍCE EŠTE DIEŤA - ALE VOJAK

Jak on zbadal, že ja idem za ním, vyskočil, schytil vidly, ktoré mal pri sebe a zrovna na mňa. Ja som sa naľakal, ostal som stáť. Aj on, keď zbadal takého chlapca pred sebou na rebríku, sa zarazil a tiež ostal stáť. Vidly odhodil na stranu a pýta sa: „Chlapče, čo mám s tebou robiť, však si ešte dieťa!“ Vravel som mu: „Tak vidíš, ja som len dieťa, nemôžem za to, že práve mňa poslali po teba. Nemusíš ísť na mňa vidlami, lebo ja ťa nasilu neberiem, len mi povedz, či pôjdeš so mnou, jak nie, tak odídem aj bez teba, lebo ja som aj tak bezmocný proti tebe, keďže ty si chlap a ja len chlapec.“

Vojak Štefan Dubjel. Foto: archív rodiny

I začal rozmýšľať, že čo má urobiť. Najprv sa ma pýta: „A pri tamtemu si bol?“ „Áno, bol som, je prichystaný, zastavím sa u neho a pôjde so mnou.“ „Tak dobre, idem aj ja.“ A tak som zliezol dolu z toho rebríka, aj on zliezol a išli sme do izby, čo si pozbieral veci a rozlúčil sa s rodinou. Už ani nepamätám, koľko ich tam do počtu bolo, len toľko viem, že ich tam bolo dosť veľa. Obec bola na peknej rovine, ulica široká, pred domami záhradky, plno kvetov, kolo stien hrozno. Keď sme išli dolu obcou, tak pred nami bola obec prázdna, ale keď som sa obzrel dozadu, tak som sa až zhrozil, odkiaľ sa toľko ľudí nabralo, sprevádzal nás iba kŕdeľ detí. A tak sme dorazili až k tomu druhému, už bol  prichystaný.

VOJNOVÁ ABSURDNOSŤ

A tak sme kráčali dolu poľom, pomedzi pšenice. Mal som aj strach, jak ma tu chytia, tak ani fafrnky zo mňa neostanú. Ale náhodou boli veľmi spokojní, ani neviem, prečo boli takí poslušní, zvlášť ten zúrivec, čo sa ho celá obec bála. Celou cestou sa so mnou rozprával, vypytoval sa na všeličo. Pravda, neprovadil som ich, aby kráčali tri kroky predo mnou, ale išli sme ako kamaráti, ja po strede a oni z jednej a druhej strany.

A tak sme dorazili k veliteľovi, nadporučíkovi Dubovi. Vošiel som do kancelárie, zahlásil som, že som doviedol tých dvoch dezertérov. Veliteľ sa na mňa pozrel a vraví mi. „Ty, že si doviedol tých dvoch, to kde sú?“ A ja sa obrátil, otvoril dvere a povedám: „Vstúpte!“ A vošli dnu. Veliteľ len spľasol rukami a povedá: „Tak vy dvaja ste prišli s tým chlapcom?“ A ten zúrivec sa na to ozve: „A čo sme mali robiť, však je to dieťa a proti nemu sa postaviť dvaja chlapi, to by bola nám hanba. Ale vy všetci velitelia, ozaj by ste sa mali už hanbiť tú vojnu provadiť, už by bolo potrebné aj prestať s tým krviprelievaním, pozrite, čo ste urobili s tým chlapcom, na celý život ostal mrzákom.“ Takže on o mne všetko vedel, lebo som im cestou porozprával, že kde som chodil, čo som zažil na tom fronte, aj ruku som mu ukázal, akú mám dodrúzganú. Veliteľ na to: „Áno, on už bol a teraz pôjdete vy na front.“ Ale ten hneď skočil: „To už ne, nemá svätého, žeby nás tam odšikoval, to sa radšej tu dám zabiť.“ Pravda, už sa to pokuščik blýskalo v novinách, že sa ide robiť republika Československá, že chcú zobrať spod maďarskej vlády Slovákov, čo boli pomenované tie stolice, ktoré majú odpadnúť od Maďarska. A tak sa tí dvaja obrátili a pošli preč.

AJ MALÉ VOJNOVÉ RADOSTI

Veliteľ už nepovedal ani slovo, ostal ticho, lebo tiež čakal na ten koniec vojny, a tak sme tam obidvaja, zväčša len v kancelárii, presedeli pri telefóne. Ja som občas vychádzal na prechádzku. Raz som išiel okolo jednej záhrady a naraz za mnou zavolá: „Jano, dere ide.“ To je po slovensky „Jano, poď sem!“ Ja sa obzerám, že kto ma to volá, ale nevidím vôbec nikoho. Obrátim sa, že pôjdem ďalej a zase zavolá to isté. Mne to už nedalo pokoj, začal som prezerať záhradu, či nie je niekto ukrytý v záhrade za stromom, ale som neobjavil nikoho. Iba na jednom strome sedela krásny páv, rozdurený, len sa mu to perie ligotalo jak zlato. A dole pod stromom bol stôl, na ňom bola klietka a v nej zelený papagáj. Tak mi hnedka huplo do hlavy, tak to len ty krapľavý musel na mňa volať, počkaj, skúsim ťa. A som sa obrátil a išiel preč. A zas zavolal tým krapľavým hlasom. Tak som už vedel, že to on volal na mňa. Aj som ho navštevoval každý deň. Ešte som bol ďaleko, keď ma zbadal, tak už volal, mal som s ním dobrú zábavu. Toľko sa mi klaňal, hore, dolu, do boku, vpravo, vľavo, nôžku naťahoval ku mne, len ja som mu nemohol ruku podať, lebo bol za plotom, takže som sa k nemu nemohol priblížiť, možno, že by som ho aj ukradol...

Pokračovanie spomienok vojaka Štefana Dubjela prinesieme v ďalšom vydaní Ľubovnianskych novín.

Z knihy Štefan Dubjel, Moje vojnové stopy

(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 20, 8. október 2025).