Seriál Moje vojnové stopy pokračuje spomienkami na zranenie vojaka 1. sv. vojny

Štefan Dubjel si v dôchodkovom veku zapisoval, aké útrapy prežil počas 1. svetovej vojny. Prinášame pokračovanie jeho zápiskov z knihy, ktorú vydala jeho vnučka Judita Leščinská.

Rok 1916 - Kruté vojnové boje, mnoho mŕtvych

i zranených

Transport železničnými vagónmi legionárov do Vladivostoku cez Sibír. Zdroj: légie100com

DENNÉ VOJNOVÉ NÁSTRAHY

Raz v marci, bolo pekné teplé počasie, sneh sa stratil a ja som vyšiel na našu frontu na role a tam som našiel ruskú delovú guľu. Ležala tam nevybuchnutá, ja som to vzal za jeden koniec, postavil, dosiahla mi vyše pása. Bol som zvedavý, že čo tam dnuká je, tak som ju stisol medzi kolená a ten vrch s výbušninou som odkrútil a položil nabok. Obsah z nej som vysypal na zem. Tam bol žltý prach a gule olovené, také jak marmuny (hlinené guľky na hranie), čo sa deti bavia, bola toho celá kopa. Vrátil som sa nazad a povedal som chlapom, že čo som našiel. To sa mi nevyplatilo, lebo sa hnedka dozvedeli aj dôstojníci a musel som ísť ukázať, kde to je. Bolo to za briežkom, od Rusov nebolo tam vidieť, mohol sa tam pohybovať aj vo dne. I išli sme na to miesto, musel som ukázať, jak som to vlastne robil a čudovali sa, že mi nevybuchla, keď som ju rozoberal. Obzerali tú hlavicu s výbuškou, či nebola poškodená, ale všetko bolo v poriadku, hotová na vybuchnutie. Už tam bolo dosť hodne vojska a pán kapitán mal k tomu všetkému školenie, pravda, ja som musel stáť aj s tou guľou v prostriedku tak, aby ma každý videl. Keď skončil výklad, tak došiel ku mne a sa ma pýta: „Chlapče, či ty vieš, čo ťa tu čakalo, a že si mohol byť roztrhaný na všetky strany, že by po tebe ani pamiatky nezostalo, povedz mi, nebál si sa toho?“ Ja som odpovedal, že nie, že aspoň by som sa zbavil toho pekla tu. Zato som dostal jednu facku od neho a povedal mi: „A toto daruješ mne, ja si to beriem na pamiatku!“ I odniesli mu to do jeho dekungu.

MAREC 1916: DOSTRIEĽANÍ, ZMRZAČENÍ

A tak išlo ďalej, zem sa začala pariť, lebo slnko už hrialo a pritom, čo boli v zime pobití medzi frontom, začali rozmŕzať, a to strašne smrdelo. Spratať sa to nedalo, lebo by nás tiež postrieľali. Až konečne prišiel 30. marec 1916, to bol štvrtok. Večer o desiatej hodine dali nám po dve deci rumu. Ja som si aj spieval a keď sa mi čudovali, že či sa nebojím a či viem, kde vlastne ideme, bolo mi to ľahostajné a odpovedal som, že neviem, prečo sa nebojím, a že čo ma čaká, to sa ukáže. A začala najprv delostrelecká a mínometná paľba, len sa tak zem otriasala. My sme si nabrali náboje, pušky a keď prestali delá, tak sme my vyrazili z našich zákopov. Mali sme preraziť ruský front, ale nedokázali sme to, lebo tamtí boli silnejší ako my, prišlo do bitky aj na bodáky. Pojedni vbehli aj do ruských zákopov, ale tí sa už viac nevrátili, lebo ich pobili a my, čo sme boli ešte hore, dostali sme povel stiahnuť sa nazad do svojich zákopov. Ozaj málo sa nás vrátilo, aj to dostrieľaní, zmrzačení. Aj mňa doviedli dvaja rumunskí chlapci, pravú ruku som mal prestrelenú cez lokeť, takže mi ju zlomilo dozadu. Prvú pomoc som dostal hneď v zákopoch, dávali mi ju do pôvodného stavu, bolelo to strašne, ale bol som veľmi rád, že ešte žijem, a že už idem z toho pekla preč. Ešte som pošiel do nášho dekungu zobrať si veci, čo som tam mal a zároveň sa aj rozlúčiť s chlapcami, ktorí sa ešte vrátili celí. Ale plakali veľmi, až mi závideli, že som tak vyviazol s takým zranením, že už do fronty sa nedostanem. Do poľnej nemocnice som išiel pešo, tam ma uložili na lôžko.

ZÁZRAK PREŽITIA

Zaspal som a viac som o sebe nevedel, lebo som upadol do bezvedomia. Až ráno som sa dajak prebral. Ten, čo pri mne ležal ranený, ma oslovil: „Počuj, chlapče, ty ani nevieš, čo sa s tebou robilo, veľmi si krvácal, lekár sedel pri tebe celú noc, vždy tú ruku odvíjal a zavíjal, nemohol ti zastaviť krvácanie.“ Bol to už starší vojak a videl som ho ako cez hmlu, nevládal som sa ani pohnúť. Odtiaľ ma brali na nosidlách, naložili nás na vozy s koňmi a viezli ďalej dozadu. Ešte ani tam sme nemali pokoj, strieľali za nami. S tými vozami začali utekať, ja som kričal, lebo každý pohyb ruky bol veľmi bolestivý. Až sme prešli za kopec, že sme sa stratili z dohľadu, už tie vozy jechali pomalšie až do Monasterišky. To bolo také kúpeľné mesto medzi lesami, tam sme boli tri dni. Odtiaľ sme išli vlakom, vyložili nás v Stanislavove.

POZNÁMKA

Zápisky Štefana Dubjela obsahovali viaceré archaizmy, nárečové,  tiež nemecké a maďarské slová. Bolo preto  nutné ich mierne upraviť s tým, aby sa zachovala autentickosť zápiskov.

Pokračovanie spomienok zraneného vojaka Štefana Dubjela prinesieme v ďalšom vydaní Ľubovnianskych novín.

Z knihy Štefan Dubjel, Moje vojnové stopy

(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 14, 16. júl 2025).