Seriál Moje vojnové stopy pokračuje spomienkami na kruté podmienky vojakov 1. sv. vojny

O ťažkých podmienkach života vojakov 1. svetovej vojny, smrti číhajúcej na každom kroku, strachu i bolestí - sú ďalšie zápisky mladého vojaka z Forbás Štefana Dubjela z knihy Moje vojnové stopy.

RUSKÁ BAŇA - PARNÝ KLÚPEĽ

To bolo 25. januára 1916. Zrichtovali napochytro parové kúpele. Bola to murovaná miestnosť, jeden malý oblôčik a boli porobené tri lavičky, čo jedna, to vyššie, takže nás tam vošlo tridsať chlapov naraz. Zozadu boli namontované rúry, čo púšťali paru. Každý sa zobliekol dohola, šaty každý si poskladal a zaviazal remeňom, aj dajaký znak do nich, aby každý svoje poznal, a tak to tiež brali do pary. Posadali sme si každý na svoje miesto, dvere zatvorili a zamkli, a tak pustili paru. Tak jej husto bolo, že sme nevideli jeden druhého a dusilo to strašne. Najprv odpadávali tí, čo boli najvyššie, vonku nepustili, musel každý svoje vydržať. Ešte dolu na dlážke sa dalo dajak dýchať, už sme boli všetci dolu, pravda len, poležiačky sa dalo dýchať.

VŠÍ SA NEDALO ZBAVIŤ

Konečne nám otvorili, prešli sme do druhej miestnosti, tam bola nádrž s vodou. Vošli sme do tej vody sa opláknuť, aj sprchu púšťali na nás, lebo inakšie by sme ani nesplákli zo seba tie vši, keďže povrch vody bol celkom pokrytý tou pliagou. Tak očistení sme boli, aj šaty vybrali z pary, ale čo sa stalo! Čo bolo kožené, všetko sa uvarilo. Remene a šilty na čiapkach - všetko bolo poskrúcané do trubky, jak to rovnal, tak sa dolámalo. Čiapky sme mali jak husáre, to by bolo nič také, ale horšie to bolo s remeňom, nebolo s čím nohavice pripásať, takže každý si v ruke musel držať a ísť späť do dekungu. Tam sme mali šnúry, čo sa pušky pucovali, tak sme sa s tým opásali. O týždeň sme dostali nový oblek, čiapky i remene, takže sme boli zase noví vojaci. Ale tej pliagy ozaj sme sa nezbavili, v dekungoch nás zase obliezli a žrali ešte horšie jako predtým, lebo sme boli čistí.

Zase sme chodili každú noc do prvej línie naťahovať pichľavý drôt alebo kopať bunkre, a to tak išlo zo dňa na noc, vždy oblečení a zamrznutí večer tam, ráno nazad. Raz sme išli trochu oneskorene z tamtadiaľ, takže už bolo dosť vidno. Zákopy ešte neboli spojené, takže bolo treba prechádzať poľom okolo, tak sme preletovali po jednom. Rusi to zbadali, tak pustili na nás paľbu z kanónov. Práve som prechádzal cez to pole, dajakých sto metrov delilo zákopy jeden od druhých. Mňa zastihla strela poblízku, lebo mňa ten vzduch skrútil jak vreteno, ani neviem koľko razy som sa obrátil a šmarilo ma o zem. Nič sa mi nestalo, len som dostal takú hnačku, že sa lialo zo mňa, až som bol celý mokrý. Išiel som na ošetrovňu, tak mi lekár dal jeden týždeň voľno, čo som preležal v dekungu, nemusel som ísť do zákopov.

KRUTÝ POHĽAD NA POPRAVU

Štvrtého februára 1916 chytili dvoch dezertantov, čo utekali ku Rusom. Tak ich doviedli ku rieke Strype, tam si museli vykopať jamy, ku ktorým ich postavili a odstrelili. Podobný prípad sa stal 15. februára 1916, ale zasa horší ako s tými dvomi. Ušiel od nás jeden Maďar, dostal sa až do ruských zákopov. Ale Rusi sa nemohli s ním dohovoriť, lebo neznal, len maďarsky, žiadne informácie nemohli od neho získať.

Tak ho pekne zobrali dvaja, pravda, najprv vystavili bielu zástavu - to bol znak, že sa ide niečo vyjednávať. Takže za ten čas, kým tá zástava bola hore, nesmel vyjsť ani jeden výstrel zo žiadnej strany, ani od nás, ani od Rusov, a tí, čo ho provadili (sprevádzali), mali tiež na gveroch (puškách) biele vreckovky. Doviedli ho až k nám, pekne zahlásili: „To je ubeženec, na rozkaz veliteľa sme ho doviedli nazad, lebo je váš!“ A to bolo všetko. Rusi sa pozdravili a odišli nazad ku svojim, nesmel im nikto ublížiť ani zadržať, až keď vliezli do svojich zákopov, stiahli bielu zástavu, tak už bolo povolené strieľať. Maďara zobrali do Miškolca na vojenský súd, tak ho odsúdili na smrť povrazom. Doviezli ho nazad až k nám na front, vystavili šibenicu a dali rozkaz nastúpiť všetko okolo tej šibenice. Jak sme tam už boli, tak ho doviedli, oči mal zaviazané šatkou a robil všetko, čo mu kázali. Vyšiel hore po rebríku, tam bol prichystaný stolček, na ktorý stanul, keď už bol tam, prišiel kat. Pravda, tomu katovi nikto do tváre nevidel, lebo mal oblečený biely plášť a na hlave kuklu. Vzal povraz, urobil slučku a založil mu pod hrdlo. Ešte zliezol dole, lebo odsúdený už zutekať nemohol, lebo mal ruky poviazané za chrbtom a slučku na krku. Vyšiel k nemu vojenský kňaz, že ho ešte vyspovedá pred smrťou, ale nechcel, odmietol sa spovedať. Kňaz sa ešte pomodlil pri ňom a zišiel dolu. A vyšiel kat ku nemu, podtrhol stoličku a ten sa začal dusiť na tom povraze, vyzeral veľmi škaredo. Vojaci nechceli sa na to ani pozerať, najradšej by každý z toho miesta ušiel. Lenže nikto sa nemohol z miesta ani pohnúť, keďže sa stálo v pozore. Keď sa prestal kolembať, tak vyšiel ku nemu lekár zistiť, či už je mŕtvy, a tak vyšiel kat a ho odrezal a tak padol dolu na zem. Pochovali ho tam, kde aj tých dvoch predošlých, lenže on si hrob nevykopal. Lebo odmietol. A nám ešte prečítali rozkaz k tým udalostiam, čo tam vtedy predviedli, že každého taký osud čaká jak tých troch, keď sa takej chyby dopustíme.

V JEDNEJ RUKE RUŽENEC V DRUHEJ PUŠKA

V ten istý deň, 15. februára 1916 už sme sa presťahovali natrvalo do prednej línie, už sme nepracovali, len stále strážili. Išli sme až pred naše drôty, pravda, len v noci. Tam sme mali vybrané také kryté jamy, aby nás Rusi nespozorovali. To boli jamy roztratené pozdĺž fronty, takých sto metrov jedna od druhej. V každej jame strážil jeden vojak, a to každé dve hodiny bola výmena. Za ten čas musel stále strieľať, keď nebolo počuť výstrely, tak išla kontrola zistiť, či dotyčný nie je zabitý, alebo či nezaspal. Jedlo sme dostávali len v noci, vo dne sa kuchyňa k nám nijak nemohla dostať. Jedlo bolo dosť obstojné, lepšie jak v zadnej línii, aj pospať už mohol viacej, ale ináč pokoja sme nemali, lebo nás ostreľovali z mínometov, každý deň dakto padol. Raz dopadla mína na susedný dekung včas ráno, práve sme jedli. Vybuchla na vrchu a zasypala všetkých osem chlapov. Jeden desiatnik bol mŕtvy, ostatných sme vyhrabali, boli ešte živí, ale zobrali ich do nemocnice. Po zotavení sa vracali po jednom nazad k nám, podľa toho, jak ktorý sa zotavil. A takto prechodil deň za dňom. V jednej ruke som držal ruženec, čo som sa modlil, aby mi pán Boh pomohol z toho pekla sa vyslobodiť a v druhej ruke som držal pušku a strieľal do nepriateľa.

Poznámka autorky Judity Leščinskej: Koncom roku 1914 sa začal šíriť škvrnitý týfus, škvrnivka

(prenášaná všami) a aj cholera.

Pokračovanie silných spomienok z bojov v prvej línií v marci 1916 prinesieme v ďalšom vydaní Ľubovnianskych novín.

Z knihy Štefan Dubjel, Moje vojnové stopy,

foto: z knihy, kresba G. Sargsjana

(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 13, 2. júl 2025).