Seriál Moje vojnové stopy pokračuje peripetiami vojaka 1. sv. vojny Štefana Dubjela v roku 1918

Autentické zážitky vojaka 1. svetovej vojny Štefana Dubjela z obce Forbasy, ktorý mal aj veľký rozprávačský talent a využil ho v zápiskoch, ktoré sa uchovali v rodine, pokračujú vzácnymi zážitkami. Zachytené sú v knihe Moje vojnové stopy vydanej vnučkou Juditou Leščinskou.

Ilu. foto: Obec Forbasy v 30-tych rokoch minulého storočia.

PRIATEĽSKÁ POMOC

Na druhý deň nám ušli dvaja pracovníci z okolitej obce, Maďari. Ja som mal už nachystaný list, do Spišskej Novej Vsi odviesť dvoch chlapov na vojenské veliteľstvo. Veliteľ mi povedal: „Štefan, zverujem ti tých dvoch chlapov, odvedieš ich do Spišskej Novej Vsi, viem, že tam máš neďaleko domov, keď pôjdeš naspäť, tak zaskoč aj domov na dva dni.“ Pravda, tí chlapi boli už tam, tak som s nimi aj odcestoval vlakom. Boli to takí silní chlapi, vyše tridsiatky, cestou jeden ma osloví: „Vojačku, my by ťa pekne prosili, vieš, že ideme na front, či by si s nami nemohol odbočiť z Ružomberka na Korytnicu, tam neďaleko je naša obec, radi by sme sa so svojimi rozlúčiť.“ Bolo mi to veľmi trápne, že čo mám urobiť. Rozmýšľam – nepovolím, budú sa na mňa hnevať, budem musieť byť veľmi ostražitý, lebo mi môžu zutekať, a to bude horšie, lebo veliteľ ma opomenul, aby som dal dobrý pozor, že mi neufujazdia, a to počuli aj oni. I ľúto mi ich bolo, tak som začal s nimi vyjednávať: „Počujte, chlapi, je vám známe, čo mi nadporučík prikázal, aby som vás odviedol rovno na miesto, žiadne odbočovanie, tak už riskujem s vami. Keď mi prisľúbite, že sa budete chovať ako ľudia, že ma poslúchnete, čo vám prikážem.“ „Áno, veľmi vďačne poslúchneme ťa.“

ÚLOHA SPLNENÁ

Tak sme v Ružomberku vyšli z vlaku a tam sme presadli na malý vláčik a viezli sme sa do Korytnice. To bolo večer. Tam sme vystúpili, lebo to bola posledná stanica, ďalej už sme museli ísť pešo. Bolo to strašné putovanie, cesta viedla lesom, blata po uši, tma jak vo vreci, ledva sme sa pretiahli tým blatom štyri kilometre. Konečne sme došli do tej obce Donovaly. Tam sme sa stavili u jedného, boli to veľmi chudobní ľudia, že ani chleba nemali. My sme boli hladní, o deviatej v noci sme tam prišli, tak len napochytro nám jeho žena uvarila švabky, to jest zemiaky s kyslým mliekom, pravda, bez omasty a bez soli. Tie zemiaky neboli očistené, len na polovicu, a tak popučené aj s lupami. Také dačo som nikdy nejedol. Ten druhý mi povedá: „Tak my ešte ďalej na druhú obec, lebo ja nie som odtadiaľ.“ Ja som ostal jak oparený, čo teraz putovať ešte dva kilometre ďalej tou tmou a blatom, keď som už nevládal. Ale rozhodla gazdyňa. „Nikam nepôjdete, vojačku, ty choď domov sám a ráno o štvrtej sa tu máš dostaviť.“ Tak prisľúbil, že áno, urobí to, tak ja som ostal u nej nocovať. Vyčistila mi lavicu od blata a ja som sa uložil na tú lavicu a som spal. Ráno o pol štvrtej už nás zobudila, aby sme sa chystali. Tak dobre, my dvaja sa prichystáme, ale kde je ten tretí? „Príde, ešte štyri hodín niet.“ Ale došiel aj s mamou, tak sme putovali do Korytnice. Jedného mama, druhého žena odprevádzali, na stanici sme sa rozlúčili a odišli smerom na Ružomberok. Tam sme nasadli na riadny vlak a šli sme do Spišskej Novej Vsi. Vtedy sa to volalo Igló. Tam som chlapov odovzdal, na veliteľstve mi potvrdili sprievodný list, že ich odo mňa prevzali. A tak som cestoval domov.

BLÍZKO DOMOVA

Do Podolínca som prišiel o desiatej v noci, tma jak vo vreci. Elektrické svetlo tu ešte ani nepoznali, že jak to vyzerá. Vlak ďalej nešiel, lebo to bola posledná stanica. Tak inej pomoci nebolo, len putovať pešo. Išiel som do Ružbách, stamtadiaľ som odbočil cez most na druhú stranu, a tak som putoval poľnou cestou, lebo som si chcel cestu skrátiť. To som ale veľmi zle urobil. Lepšie by bolo ísť ďalej po rovnej ceste. Hneď za Ružbachami trebalo mi prejsť cez rozvodnený potok. Hľadal som miesto s puškou, kde by som mohol preskočiť. Vtom som zbadal na druhej strane, že tam niečo je. Zodvihol som pušku a pozeral. To sa pohlo šľap, šľap, rovno ku mne. Naľakal som sa a zakričal. „Stoj, bo strelím!“ To zostalo stáť a povedá: „Nebojče še, vojačku, to jem ja.“ „Čo tu o polnoci robíte?“ Ona mi odpovedá: „Byla jem kukač, ci voly sum esce tam.“ Ja jej povedám: „V ovše, ci?“ Na to mi už neodpovedala, ale šľapala dole k obci. A ja som preskočil ten potok a putoval ďalej ku Forbasom. Keď som tak išiel pekne po trávniku, zrazu na tej úzkej ceste, kde trebalo prejsť popri samom Poprade, objavilo sa svetlo. Zhaslo, a zase ďalej a zase ďalej. Tak na tri razy, ja som sa už naľakal, sadol som na plot, čo boli role ohradené, horúčka ma bila, spotil som sa, vlasy mi na hlave dupkom stáli a rozmýšľal som, kde teraz sa pohnúť. Východ, západ strašidlo, na juh stromy, breh, na sever voda, Poprad. Takže som bol úplne v pasci, obkľúčený...

Pokračovanie spomienok vojaka Štefana Dubjela prinesieme v ďalšom vydaní Ľubovnianskych novín.

Z knihy Štefan Dubjel, Moje vojnové stopy, foto: archív rodiny

(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 18, 10. september 2025).