Seriál Moje vojnové stopy končí posledným dielom, keď si vojaci užili aj trochu zábavy

Výber z knihy Moje vojnové stopy dnes končíme, zápisky Štefana Dubjela však pokračujú ďalším spomínaním na život po 1. svetovej vojne až do obdobia 2. svetovej vojny, po nej a až do roku 1968. Veríme, že tí, ktorí sa nadchli týmito autentickými spomienkami, si zadovážia knihu Moje vojnové stopy a cenné spomienky si dočítajú do konca.

REKVÍRKA SA PREDČASNE SKONČILA

Začiatkom mája prišlo do Prešova české vojsko za účelom rekvírovania zrna. Slováci nechceli ísť, tak prišli Česi. Tak nás podelili po skupinách, dvaja Česi a štyria Slováci. Každá skupina dostala svoj úsek, určité obce, kde majú rekvírku previesť. Tak našej skupine sa ušlo v okolí Vranova. Tak tam sme rekvírovali, kde čo sa dalo, žito, pšenicu. A to všetko od gazdov sme vláčili my - Slováci. Česi boli pánovia! Keď sme videli, že je to pre nás priveľa, tak sme sa proti tomu postavili, alebo vláčiť aj vy, alebo nech si to odnášajú gazdovia. Tak sme sa uzhodli, že to bola vec gazdov, to zrno pozvážať ku váhe. Tak sme  čistili obce, jednu za druhou. V jednej obci, to už neviem jak sa volala, vošli sme do krčmy.

PORIADNA OPICA

Pravda, to bola židovská jak obyčajne, s tým mohli len oni kšeftovať. A k tomu mal aj veľkostatok, zámožný boháč. Jeho pani nás hneď pousádzala za stôl, doniesla víno, poháriky, nalievala a núkala. Víno bolo veľmi dobré, chutilo nám. A tak išla fľaša za fľašou, až sme sa popili. Pýtali sme sa, čo za to platíme. Ona sa usmiala: „A kto by od takých chlapcov bral peniaze, nič neplatíte.“

Rekvírku sme už ani nerobili, lebo sme nevládali. Povstávali sme od toho stola. Aj vyšli sme vonku pred dvere. Ale čo, vonku to na nás tak zapôsobilo, že sme sa sprevrácali na zem. Čo teraz, tu ostať ležať pri ceste na smiech? A trebalo mám prejsť cez cestu na druhú stranu, tam sme mali ubytovanie. Ale čo, keď sa človek postavil na nohy, tak kroka neurobil, lebo hneď bol hore nohami, vždy nás prevalilo na plece. Takže sme išli jak prišlo, po štyroch až do záhrady. Tam som sa uchytil trávy a sa držal, lebo svet sa so mnou strašne krútil. Mám už 76 rokov, ale nikdy som nebol taký opitý ako vtedy.

POVOJNOVÉ VOHĽADY

Nakoľko som mal príležitosť aj tam, lebo pomaly každý deň som bol na svadbe, dokonca aj družbu som robil. Vojna sa skončila, tak sa to ženilo všetko zaradom. A tie obyčaje, tam boli ozaj čudné. Zväčša parobci išli na druhú obec, keď sa mu tam neudávalo, že sa mu žiadna nezapáčila, tak išiel do ďalšej obce. Výber bol zavše pri kostole. Tí parobci, čo sa poschádzali, postavili sa pri kostole a čakali pekne v rade. Pravda, dievky tiež išli v kope a tí parobci pozerali po tých dievkach. Keď sa daktorá z nich zapáčila daktorému, tak išiel za ňou až do domu k rodičom. Stalo sa, že aj dvaja išli za jednou. A tam sa vyjednávalo, že čo s ňou dajú, jaký výplatok z dedičstva, lebo tam bolo dievča vyplatené z domu s tým, čo si ženích vyjednal. Pravda, len so súhlasom dievčaťa, či chce toho chlapca. Keď boli tam dvaja, to už bolo horšie. Podbíjali jeden druhého, ktorý menej pýtal, tak ten ju dostal. Keď bola pekná, bola lacnejšia, jak nebola pekná, tak bola drahá, musel otec veľa za ňu dať. Parobci to boli veľkí bitkári, nosili čižmy a za sárou nôž, v ruke palicu na rukoväti s olovom. Keď tancovali, tak s tými olovami klopali po tragároch. Tie boli také podruzgané od tých palíc, jak by tam dajaké voly bývali. Keď sa začali dakedy biť s tými palicami, to bolo strašné. Jak už nevládal s palicou, tak nôž do ruky. Ani my sme nešli s holými rukami na zábavu, vždy sme brali so sebou aj pušky a neraz sme utekali aj s tými puškami, aj strieľali sme, pravda, len do vzduchu, čo sa ich zastrašilo, tak že sa prestali mlátiť.

KONIEC VOJENČINY

Na to v Maďarsku vypukli nepokoje. Dajaký Béla Kun začal tam organizovať komunistickú stranu. Takže jeho armáda vtrhla aj na Slovensko, prišli až do Prešova. A tam vyhlásili jakúsi Republiku Rád. Veliteľ poručík nám ufujazdil, takže sme ostali bez veliteľa. Iné nám už nevychodilo, len sa pozbierať kade-ľahšie. Vlakom sme sa báli, aby nás dakde nezachytili a neodvliekli do Maďarska, tak sme cestovali pešo. Z Vranova, dakde sme zachytili aj voz, čo nás dačo odviezol a zase šli ďalej cez Prešov, Branisko, Levoču. Pravda, mestá sme obchádzali a od Levoče sa už každý po jednom tratil. Ja som to mal najďalej, posledného som nechal v Belej. Do Podolínca som sa už zviezol vlakom a zase pešo, lebo vlak ďalej nebol. Takže som dvakrát z vojenčiny utekal. A od toho času ma už viac na vojenčinu nepovolali.

Obete malej obce V roku 1948 postavili vo Forbasoch pomník padlým v 1. sv. vojne. Domov sa nikdy nevrátili: P. Dubjel, J. Dubjel, V. Keklák, P. Kornaj, J. Kleja, V. Mýtnik., K. Novajovský, M. Ružbašan, J. Simoník, T. Valašek, a J. Zbuška.

Vojenské výrazy, terminológia a slang používaný v 1. svetovej vojne

korporal - desiatnik

feldveber - rotný

cugsfuhrer - čatár

gefrajter - slobodník

komendant - veliteľ

oficjer - dôstojník

oberst - plukovník

asentyrka - odvod

je zrukovaný - je odvedený

regrut - branec

wachmajster - strážmajster

kinteš - ašpirant

infanterist - pešiak

intendant - vojenský úradník

honvéd - príslušník uhorskej armády

komando - veliteľstvo

batalijón - prápor

regiment - pluk

kanonier - delostrelec

kanóny (Tučná Berta) - kanóny

mannlicherovky - nemecké pušky

patróny - náboje

gver - zbraň

revorka - pištoľ

šperklapa - závora v puške

ľufa - hlaveň

forverts - dopredu

alarm - poplach

buzerplac - cvičisko

raport - hlásenie

lampasy - pruhy

na dôstojníckych nohaviciach

defilírka - slávnostný pochod

bagaž - batožina

dohan - tabak

šramuga - jazva

kalika - mrzák

sanitéri - zdravotníci

feldkurat - vojenský kňaz

fassung - denný prídel menáž - strava

ešus - hliníková nádoba na jedlo

maršrutka - jedlo na dlhšiu cestu

cvibak - stlačená sušená cestovina v konzerve

durgemissa - polievka

zo zemiakových šupiek

Koniec seriálu.

Z knihy Štefan Dubjel, Moje vojnové stopy, foto: kresba: Garik Sargsjan

(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 23, 19. november 2025).