Prednedávnom vydala dve knihy, jednu pre dospelých - o priateľstve a životných postojoch Michala Dočolomanského a druhú pre deti. Mária Miková, naša bývalá kolegyňa hovorí, že v živote je dôležitá rovnováha a tú chcela dodržať aj pri písaní a odovzdávaní posolstva malým aj veľkým čitateľom.
Hovorme najprv o prvej knihe, Michal Dočolomanský - Posledné dni legendy. Ako vznikla a ako ste si našli cestu k umelcovi, ktorý si najmä pred bulvárom udržiaval odstup?
„Kniha vznikla až po dlhých 15 rokoch od odchodu Michala Dočolomanského. Písali sme ju vlastne spolu a v knihe sú jeho myšlienky, posolstvá, nádherné múdrosti a aj životný postoj. Ja som to všetko iba zachytila a dala po dlhých rokoch na papier, keďže som konečne po odchode z týždenníka Slovenka na to mala čas. Aj keď som mu sľúbila, že to, čo sa dialo počas jeho odchodu, uverejním a napíšem, nebolo to také jednoduché. Michal Dočolomanský bol noblesný človek, v súkromí sa vyjadroval tak, že dával váhu na každé slovo. Preto som si nedovolila nič spisovať, keď som bola v redakcii v ustavičnom nasadení, ale až potom, keď sa mi myseľ trochu upokojila a mohla som to, čo sme spolu zažili, uverejniť.“
Ako ste sa zoznámili?
„Bolo to počas pracovného pobytu v Londýne, v januári v roku 2008. Michal Dočolomanský tam bol spievať na podujatí, ktoré zorganizovalo slovenské veľvyslanectvo vo Veľkej Británii pre svojich krajanov. Keďže som o mnohých úspešných Slovákoch v zahraničí písala a udržiavala s nimi kontakty, pozvanie na novoročné podujatie som dostala aj ja. Bývali sme v byte, ktorý sa nachádzal v rezidencii veľvyslanectva, v izbách vedľa seba, takže sme mali čas na spoločné rozhovory. Tá cesta k nemu, musím povedať, nebola ťažká, lebo Michal Dočolomanský vedel vycítiť, aké má kto úmysly a hneď zistil, že mne nejde o to, aby som hneď avizovala, aký je vážne chorý. V istých chvíľach nemôžete stáť vedľa seba ako novinár a herec, ale ako dvaja empatickí ľudia.“
Stretávali ste sa aj neskôr?
„Áno, stretávali sme sa, telefonovali spolu, nakupovali, Michal Dočolomanský sa zaujímal o to, na čom pracujem a bol veľmi dojatý, že sa usilujem, aby bol čestným občanom Niedzice, predtým Nedece, kde sa narodil. Keď som ho pozvala na výročie spomínaného týždenníka, prišiel na námestie, kde sa podujatie konalo, pozdravil čitateľov, aj keď v tom čase bol v dedinke na Záhorí, kde mal chalupu a potreboval tam dorobiť murárske práce. Veľmi sme sa smiali, keď už z diaľky ukazoval dlane a hovoril - ešte mám na rukách maltu, ale tu som (smiech - pozn. red.).“
Kedy ste s ním hovorili naposledy?
„Bolo to v auguste v roku 2008, pár dní pred jeho odchodom. Volal mi, aby som za ním prišla do nemocnice. Po dlhom rozhovore mi dal do ruky vyhlásenie, do ktorého vložil svoje pocity, ale aj obvinenia. Musel to dať zo seba von, ťažilo ho to, veľmi mu záležalo, aby sa ľudia, ktorí hltajú informácie o jeho zdravotnom stave, dozvedeli aj o tom, že on žiadne informácie neposkytoval, a že si neželal, aby mu bol niekto z bulvárnych novinárov stále v pätách. Nemal problém hovoriť o svojom ochorení, veď na podujatí Slovenky sa s novinármi stretol, ale prekážalo mu a urážalo ho to zakrádanie sa za jeho chrbtom a úmyselné vyvolávanie senzácií.“
Michal Dočolomanský je pochovaný v Pieninách. Tam bol v septembri aj krst tejto knihy, čo hovoril o tomto kraji, kde sa narodil?
„Bol to jeho domov. Pieniny miloval, rád sa tam vracal a tam si vybral aj svoj odpočinok.“
Táto kniha sa pripravovala dlhé obdobie... Ako to bolo s druhou, detskou knihou?
„Mala som problémy s nohou, dlhé mesiace som nosila ortézu a aj keď sa mi chcelo lietať, bolo nutné sedieť a liečiť sa (smiech - pozn. red.). Vtedy som sa dočítala o lastovičke, ktorá doletela na zimu až do Kene. Príspevok v známom celoslovenskom denníku mal, myslím, názov Lastovička rekordérka a išlo v ňom o to, že sťahovavé vtáky ornitológovia krúžkujú, aby sa dozvedeli, kam presne na zimu odlietajú, koľkí sa vrátia naspäť a podobne. Najčastejším letoviskom sťahovavých vtákov je severná Afrika, ale sú niektorí rekordéri, ktorí sa dostanú oveľa ďalej. Preto som o tejto lastovičke rekordérke, ktorá doletela až do Kene, urobila veršovaný text a bola som veľmi prekvapená, že to vydavateľka chcela hneď vydať. Urobila som to len tak pre radosť, známym, priateľom, ale tí usúdili, že by to malo ísť do sveta. Hneď si k textu sadla výtvarníčka Radka Mončeková Hrabovská, ktorá obrázky najprv nakreslila, potom vyšila a napokon sa do knihy skenovali. Je z toho pekná vyšívaná kniha s názvom ako Lastovička a vrabec leteli do Afriky.“
Je čas Vianoc. Mávate počas tohto obdobia zvláštne očakávania, túžby? Ako ich vnímate?
„Vianoce vnímam ako príležitosť stretnúť sa s priateľmi, blízkymi, a najmä samej so sebou. Vianoce nie sú však len o nás, ale o oslávencovi, ktorý nám stáročia ukazuje hodnoty a podstatu života. Takže žiadnu špeciálnu túžbu nemám, iba ak tú, aby som čas, ktorý mi bol pridelený, využila zmysluplne.“
foto: archív M.M. (na druhej fotografii M. Miková s Vladom Železňákom, hudobníkom, skladateľom, zakladateľom a neúnavným organizátorom známej speváckej súťaže pre deti HVIEZDIČKA.)
(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 47/48, 20. decembra 2023)