Nemala problém obliecť si kostým klauna, ale i rokovať s partnermi na medzinárodnej úrovni. Marta Hanečáková celý svoj profesijný život zasvätila práci s deťmi a mládežou.
Do Okresného domu pionierov a mládeže (predchodca Centra voľného času - CVČ) nastúpila ešte v roku 1979. Za ostatné dekády reprezentovala Starú Ľubovňu, región i Slovensko. Dnes je už v zaslúženom dôchodku, naďalej ostáva priateľkou svojim bývalým kolegom i dobrým radcom súčasnému omladenému kolektívu CVČ.
Štyridsať rokov na poste riaditeľky centra voľného času je naozaj výnimočné. S akými pocitmi ste sa lúčili s touto pozíciou?
- Nemôžem povedať, že to bolo ľahké rozhodnutie. Som však vo veku, kedy to rozhodnutie muselo prísť. Odchod z dlhoročnej práce je ako opustenie starého rodinného domu, v ktorom som prežila veľa rokov. Každá miestnosť, každý kút je naplnený spomienkami. Pre mňa odchod znamená nechať za sebou časť seba, zvyknuté pohodlie domova, ale zároveň je to výzva, ako si zariadim tú časť života, kedy nebudem už zodpovedná za rozvoj organizácie, kolegov, za deti... Je to aj taká úľava.
Práca s deťmi a mládežou a starostlivosť o zmysluplné napĺňanie ich voľného času si vyžaduje aj nasadenie mimo bežného pracovného času. Čo vám teda táto práca dala a, samozrejme, aj vzala?
- Práca mi dala množstvo výziev, ktoré som musela prekonať. Bolo to ako výstup na horský vrchol, kedy neviete - či tam hore bude svietiť slnko, alebo budú iba mraky. Bola to cesta rôznych prekážok, získania skúseností, sebavedomia, odvahy, posilnenia vôle, budovanie spolupráce. Dala mi veľké množstvo detí, mladých ľudí, s ktorými som pracovala, učila ich tancovať, komunikovať, písať projekty, byť zodpovedný nielen za seba ale aj prácu, ktorú robili. Táto práca mi dala niečo, čo sa nedá finančne oceniť - osobný rast a skúsenosti, ktoré pomohli nášmu zariadeniu dostať sa na špičku CVČ v rámci Slovenska. A čo mi vzala? Možno čas pre moje koníčky a záľuby, energiu, ale obohatila ma o priateľstvá s mnohými mladými ľuďmi, ktorí sú už dospelí, majú svoje deti. Najlepším dôkazom sú statusy, ktoré mi napísali na fb, keď sa zverejnilo, že odchádzam do dôchodku.
Tých spomienok je teda určite nespočetné množstvo. Predpokladáme, že budete spomínať len v dobrom.
- To určite, len v dobrom, s láskou a nostalgiou. Roky strávené v centre sú ako album plný fotografií, kde každá strana ožíva farebnými spomienkami a nezabudnuteľnými zážitkami. Pri listovaní takým albumom každá fotografia pripomína určité momenty, obdobie, prekážky, ktoré bolo treba prekonať. Je to taký cenný poklad, ktorý vám nemôže nikto zobrať, lebo je to vo vás. Každá fotografia, obrázok vám pripomína určite situácie, ktoré ste strávili s kolegami, deťmi, mladými ľuďmi - záblesky, kedy ste rozmýšľali ako zlepšiť činnosť, ako budovať dobrý imidž zariadenia, ako ukázať mladým ľuďom možnosti, ktoré sú za hranicami našej Ľubovne.
Ako teraz naložíte s voľným časom?
- Nemám nejaké špeciálne plány. Chcem sa venovať rozvoju Asociácie CVČ SR, kde som ešte predsedníčkou, tiež mladým ľuďom cez projekt DigiPeers a hlavne mojej záhrade a rodine. A tiež by som ešte rada cestovala a spoznávala krajiny, kde som ešte nebola.
Alena Dudláková, foto: fb/Mesto SL