Covid oddelenie v staroľubovnianskej nemocnici si našlo svoje domovské právo v priestoroch bývalej „slobodárky“. Na mnohých, ktorí okolo prechádzajú, pôsobí s rešpektom.
Ľudia vedia, čo sa v útrobách dvoch poschodí odohráva. Liečia tu tzv. coviďakov – ľudí napadnutých ničivým vírusom, ktorý zmenil životy na celom svete. Prinášal strach, obavy a chaos, ale aj veľa mŕtvych. Ľudia boli vyľakaní. Začalo sa testovať, neskôr očkovať vakcínami, ktoré mali byť východiskom z núdze. Nie všetci sa stotožňovali s očkovaním. Zo strany štátu chýbala ucelená kampaň, ktorá mala ľudí presvedčiť. Zatvárali sa školy, gastroprevádzky, firmy... Štát ťahal za kratší koniec. Ľudia tápali, boli v rozpakoch, pochybovali a počet obetí narastal. Pliaga nivočila naše pľúca a rozsievala smrť bez ohľadu na vek.
Obyčajné príbehy obyčajných zamestnancov
Sestrička Jarka Jeleňáková dochádza do služby už druhý rok až z Holumnice. Dlhoročné skúsenosti „operky“ z Rakúska tu vidieť. Ľudský prístup, milé slovo a empatia hovoria za všetko. Od septembra by si chcela zvýšiť obzor vedomostí štúdiom na bakalára. Smelý cieľ. Štebotavý milý hlas sestričky Ľubky Lesňákovej sa rozlieha po izbách „coviďaku“. Je balzamom pre smutné a ubolené duše pacientov. Sanitárka Betka, ktorá sýti prázdne žalúdky pacientov, má toho tiež nad hlavu. Spolu s Marcelkou prezliekajú postele, sterilizujú izby i spoločné priestory. Ošetrovatelia Karol s Peťom sú zdatnými posilami ubolených sestier pri hygiene či odvoze pacientov na röntgen či CT vyšetrenie. Ich príslovečný humor je pre pacientov doslova darom. Zakuklení v skafandroch ich niekedy ťažko poznať. Vidíte len ich oči. Obetavosť tých ľudí je veľká. Pacient to vycíti na každom ich kroku.
Nikdy nevedia, čo ich čaká
Znovu sa nám to hrotí. Pribudlo 15 nových pacientov, všetko vážne stavy. Sme plní! Omikron nezaháľa. Je slabší, no oveľa rýchlejší. Nedá nám oddýchnuť. Sestry sú skutočne unavené. Chceli by aj dovolenku na oddych, no nie vždy sa to dá. Právom by si zaslúžili aj lepšie finančné ohodnotenie. „Začiatky boli ťažké. Učili sme sa za pochodu. Sila prvých troch vĺn bola ničivá. Zomierali starí ľudia, ale aj mladí,“ hovorí ten najpovolanejší, Rastislav Svozil, vedúci lekár oddelenia a pokračuje: „Za vyše dva roky, čo existujeme oddelenie, sme preliečili okolo 500 pacientov. Žiaľ, do 80 ich neprežilo.... Antivirotiká nie vždy zabrali. Najlepšie sa s covidom vysporiadali očkovaní. U nezaočkovaných to bolo horšie.“
Ako nám prezradil, liek Lagevrio, ktorý je súčasťou podpornej liečby, neprináša vždy požadovaný efekt. Záleží aký silný je organizmus a jeho imunita. Ťažké stavy končia na ÁRE, na pľúcnej ventilácii. Mnohí svoj boj s covidom neustoja a v bolestiach zomierajú...
Treba povedať
Tridsaťčlenný kolektív „coviďakov“ je už unavený. Sestry i lekári často melú z posledného. Manažovať oddelenie si vyžaduje odbornosť, organizačné schopnosti, ale i citlivý prístup k pacientovi. Ten je stredobodom pozornosti aj doktora Svozila, ktorý sa vždy citlivo venuje každému pacientovi. Jednoducho človek s veľký srdcom na dlani.
Zdravotníci, patrí vám náš obdiv a veľké poďakovanie za to - čo robíte! Vy zachraňujete to najcennejšie – naše životy. Ste skutoční hrdinovia tejto doby! Ďakujeme vám...
Jozef Bonk,
foto: archív ĽMS
Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 12 (30. marec 2022)