Jakub, syn remenára, v službách hradnej posádky Jakub Vladislaides dojedol alebo sa skôr na niekoľko hltov vysporiadal s tým, čo mu mamka v rýchlosti pripravila. Ľavou rukou odsunul tanier a pravou nalial do skleneného pohára na hrubej stonke bázové víno, pripravené podľa starej receptúry známej v Ľubovni už od dávnych čias. Zo zelenej, už takmer neprehľadnej fľaše, ktorej steny vyfúkli ruky šikovného sklára ešte pred dávnymi rokmi, si odlial iba trochu, pretože nápoj bol silný a on, aj keď sedel doma, predsa len bol v službe. Obsah pohára dvihol k perám a pomaly ho nechal stekať až k chuťovým pohárikom. Šľachta a bohatší mešťania týmto mokom opovrhovali, no Jakub mal pocit, akoby pil to najlepšie dalmatínske víno alebo malagu. Mládenec sedel pri neveľkom stole na drevenej lavici v kuchyni s odkrytým ohniskom, z ktorého dym stúpal do rozšíreného otvoru mohutného komína. Miestnosť sa nachádzala v strede prízemného domu postaveného z kameňa. Aj keď väčšina „kameníc“ na námestí mala už aj prvé poschodie, Júlia, vdova po Martinovi Vladislaidesovi si veľký dom nemohla dovoliť. Bola vďačná svojmu susedovi Vojtechovi Pruskovskému, kupcovi zastávajúcemu toho času funkciu richtára a Bratstvu sv. Anny za to, že jej pomohli z popola vybudovať tento malý domček, predstavujúci pre ňu a tri deti útulný príbytok. Smrť muža a hneď nato veľký požiar mesta z nej spravili človeka bez postavenia a domova.
Budova mestského špitálu v Starej Ľubovni pred zbúraním.
Pomoc len tým, ktorí ju skutočne potrebovali O tom, že iba v núdzi poznáš priateľa, sa presvedčila na vlastnej koži a ľudia, ktorými sa obklopil ešte jej manžel dokázali, že na svete stále existuje dobro. Aj nebožtík bol členom Bratstva sv. Anny, kde podľa svojich možností pravidelne prispieval nejakým tým navyše zarobeným grošom. Pomáhal tak zmierniť rany osudu statočným ľuďom vo svojom okolí, neschopným kvôli chorobe alebo úrazu uživiť seba a svoje rodiny. Vtedy ešte netušil, že aj jeho manželka Júlia s deťmi budú túto pomoc potrebovať. Rekonštrukcia „kamenice“ bol iba začiatok na ceste k prežitiu. Udržať v chode domácnosť a nakŕmiť rodinu mohla vdova iba vďaka príspevku, ktorým ju mesačne podporovalo toto spoločenstvo mešťanov, uvedomujúce si, že prežijú iba vtedy, keď budú ako komunita držať spolu. Celú túto filozofiu obsiahli dve slová namaľované nad vchodom do mestského špitála postaveného a spravovaného Bratstvom sv. Anny. „Unitis viribus“ – „Spoločnými silami.“ Bolo to heslo jasne hovoriace o tom, že pomoc dostane iba ten, kto predtým pomohol. Príživníci a iní darebáci boli palicami vyhnaní von z mesta, pretože ak mal tento systém fungovať, bolo treba oddeliť „plevy od zrna.“ Aj vyučenie najstaršieho syna Martina financovalo spomínané bratstvo. Teraz, keď dosiahol dvadsiaty rok svojho života, mohol pokračovať v otcovom remenárskom remesle, rodine zabezpečiť obživu a bratstvu „splatiť dlh“.
Tvrdá škola v podaní obávaného muža Mladší Jakub mal síce iba osemnásť rokov, ale už tretí rok slúžil pri dragúnoch v hradnej posádke. Na príhovor pána Pruskovského ho tam zobral ešte ako chlapca kapitán hradnej posádky Andrej Kovaľský. „Neberiem ho tu preto, lebo sme priatelia Vojtech, ale vďaka tomu, že som poznal jeho otca. Keď po ňom zdedil hoc len to, čo sa vojde za necht malíčka, tak v mojej družine pribudne dobrý vojak,“ odpovedal Kovaľský na jeho prosbu a nováčika poslal k rotmajstrovi. „Oheň už z neho vykreše chlapa,“ dodal a chudáka zveril do rúk najobávanejšieho z veliteľov na hrade Michalovi Rutkovi, ktorého pre jeho husté, mrožie, ryšavé fúzy a výbušnú povahu všetci volali „Oheň.“ Michal odmalička vyrastal na hrade ako syn akejsi rusínky, ktorú vyhnali z rodnej dediny, pretože nechcela prezradiť otca svojho „parchanta“. Nad úbohou dievčinou, vraj veľmi peknou v tvári a postave, sa zľutovala ešte manželka bývalého pána podstarostu a vzala ju do služby. Pôrod však chudera slúžka neprežila a z „pancharta“ sa stala navyše ešte aj sirota. „Oheň“ si Jakuba obľúbil, možno aj preto, lebo si boli podobní povahovo, a tak trocha aj výzorom. Hneď z neho urobil svojho osobného sluhu, čiže „pucfleka.“ Okolie začalo chlapca už aj ľutovať, pretože rotmajster, aby sa nedaj Boh nenaštrbila jeho povesť, na verejnosti nováčika káral, zosmiešňoval a trestal. Zvedavci si však už nevšimli, že mladíkovi venoval veľa času na úkor svojho voľna. „Stávaj, sopliak, čo ťa nezabije, to ťa v živote posilni!“ bola asi najčastejšia veta, ktorú Jakub počúval, keď sa s modrinami a odermi dvíhal zo zmesi blata a výkalov zvierat na priestranstve pri rotmajstrovom príbytku neďaleko od hradnej studne.
Kresba z knihy Hansa Talhoffera.
V pamäti mu ostal obrázok z knihy „Oheň“ vedel, že Jakub je remenárov syn, čo bolo aj vidieť na chlapcovom postoji a koordinovaných pohyboch, ktorými sa bránil pred jeho útokmi palicou. K dokonalosti mali síce ďaleko, ale pri troche predstavivosti sa mohli podobať kresbám v knihe, ktorú Michal Rutko videl u Martina Vladislaidesa, keď majster ešte žil. Pamätal si ju aj po rokoch, možno aj preto, lebo to bola jediná kniha, ktorú kedy držal v ruke a navyše ho aj zaujala. Dve podivne oblečené mužské postavy nakreslené pred mnohými rokmi rukou akéhosi Nemca, meno ktorého si už nepamätá, tam zvádzali súboj nožmi a mečmi, pričom predvádzali na oko jednoduché „finty“, ako súpera čo najskôr zlikvidovať alebo aspoň obrať o zbraň. Veľká škoda, že pri požiari zhorela. Avšak najväčšia škoda je jej majiteľa, ktorý bol majstrom v ovládaní tesáka – dlhého noža, obľúbenej zbrane Spišiakov. Každú sobotu podvečer na rinku pri krčme „Zu Tiefbrunnen“, kde pri pohári piva páni majstri končili pracovný týždeň, predvádzal remeselníkom a kupcom združeným v Bratstve sv. Anny, ako čo najúčinnejšie používať túto zbraň pri obrane seba, svojej rodiny a majetku. Lekcie majstra Martina pomohli k návratu do rodného mesta nejednému pútnikovi z dlhých ciest za obchodom a obživou. Paradoxom je, že aj taký skúsený bojovník sa stal obeťou rebelov Juraja Rákociho pod hradom Plaveč, na ceste z Bardejovského jarmoku.
Mamu a susedovie Julku si musel chrániť Jakuba z príjemného pocitu spôsobeného chutným, no trocha ťažkým bazovým vínom vyrušilo buchnutie vstupnej brány a dievčenský plač v dufarte. „Neplač Julka, veď raz tomu chlipníkovi Damiánovi niekto vystaví účet. Božie mlyny melú pomaly, ale isto a lotrov, ako je on, je zaiste plné peklo,“ utišovala ju pani domu. „Damiaaan, Damiaaan!“ rezonovalo niekde v Jakubovom podvedomí meno nenávideného dragúna z oddielu, v ktorom prišiel do mesta aj on, aby dozeral na bezpečnosť svojho kapitána Andreja Kovaľovského. Hrejivý pocit na hrudi vystriedal výbuch zlosti. Ľavou rukou si nasadil na hlavu baranicu, pravou schmatol opasok so šabľou uloženou v drevenej pošve potiahnutej červeným zamatom a už ho nemohlo nič zastaviť, aby urýchlil Božiu spravodlivosť a ušetril tak Damiána čakania na „Božie mlyny“. Pri mamke a Julke, slúžke suseda Pruskovského, sa ani nezastavil, iba sa snažil zapnúť opasok skôr než sa priblížil k vstupným dverám. Nechcel strácať čas zbytočnými otázkami. Poznal toho „samoľúbeho, úlisného a zákerného frajera“, takže si vedel celkom živo predstaviť jeho slizký výzor pri obchytávaní dievčaťa, aby tak znova na seba upútal pozornosť. Jakub bol neraz svedkom jeho „predstavení“, teraz však už Damián prekročil červenú čiaru tým, že si za obeť vybral jeho kamarátku z detstva. Víno mu stúplo do hlavy a pokožka na tvári začala horieť. V tom momente akoby svojmu veliteľovi z oka vypadol. „Ak si sa už rozhodol zaútočiť, tak udri hneď. Každú chvíľku, ktorú stratíš váhaním, daruješ svojmu sokovi,“ spomenul si Jakub na jednu z množstva rotmajstrových poučiek. Čakajúci vojaci sedeli na voze, stojacom asi tak desať krokov od remenárovho domu. Damián užívajúci si ešte stále pozornosť svojho publika, zaregistroval Jakuba, ako rýchlym krokom vyšiel z brány, ukázal na neho pravou rukou, hlavu obrátil k sediacim dragúnom, pričom sa zrejme chystal utrúsiť nejakú žartovnú poznámku na úkor prichádzajúceho rozpáleného mladíka. Ale na to už nemal čas, pretože Jakub dnes chvíľky váhania nerozdával. Ľavačkou zblokoval vystretú ruku svojho súpera a pravá ruka stlačená do päste pristála na lícnej kosti otáčajúcej sa Damiánovej tváre. Ten, než si uvedomil, čo sa vlastne stalo, utŕžil sériu presne mierených úderov, ktoré ho zrazili na travertínovú dlažbu, pokrytú čerstvým konským trusom.
V Jakubovi kypela od zlosti krv Aj keď sa Jakub súbojom vyhýbal a radšej „šermoval“ jazykom, teraz vedel, že ak nechce prísť o česť, musí bojovať. Navyše v ňom kypela od zlosti krv. Dragúni a náhodní mešťania už utvorili okolo bitkárov kruh, pričom sa tešili na divadlo, aké nie je možné vidieť každý deň. Vzrušenie z boja začal pociťovať aj Jakub. Prvým úderom z neho padol strach a pominula aj zlosť. Naopak jeho súper znervóznel. Len čo sa dvihol zo zeme, inštinktívne vytiahol z puzdra šabľu a zaútočil. Ako ranený diviak vyrazil dopredu, pričom sa snažil tvrdými sekmi zasiahnuť mládencovo telo. „Ak v boji zatemní tvoju myseľ zlosť alebo strach, tak zomrieš,“ spomenul si Jakub na otcove slová a pokojne krok za krokom ustupoval, pričom šabľou kryl seky rozzúreného Damiána. Čakal na vhodnú príležitosť, kedy bude môcť prejsť do protiútoku. Tá prišla, ale na jeho prekvapenie, súpera nezaskočil. Zvonenie šablí a krik povzbudzujúcich divákov upútali pozornosť richtára a jeho hosťa Andreja Kovaľského, sediacich v jedálni Pruskovského domu s oknami otočenými smerom k rinku.
Súboj šabľou
V poslednej chvíli zabránil najhoršiemu Keď veliteľ hradnej posádky videl, čo sa vonku deje, zaklial a ponáhľal sa zabrániť najhoršiemu. Nasledovaný richtárom vybehol z domu, pretlačil sa cez dav zvedavcov, čo mu nedalo až takú námahu, pretože vojaci a mešťania pred ním s rešpektom ustupovali. Zastavil sa na okraji bojového poľa, lemovaného množstvom zvedavcov a pozorne sledoval pohyby šermiarov. Vystihol vhodnú príležitosť, keď sa Damián napriahol k seku vedeného na Jakubove ľavé plece. Vtedy kapitán prudko vyrazil dopredu. Pravým plecom odstrčil prekvapeného Jakuba a šabľou držanou v pravej ruke kryl tvrdý sek na svojej ľavej strane. Dlaň ľavej ruky položil na tupú stranu čepele svojej zbrane, čím pomáhal stlmiť tvrdý úder Damiánovej šable, ktorá sa v momente nárazu na chvíľku zrovnateľnú s jedným úderom srdca zastavila. To Kovaľskému stačilo, aby prudkým pohybom pravej ruky nahor dostal čepeľ útočníkovej šable pod svoje ľavé podpazušie. Takto vytvoril páku a rýchlym zvrtnutím sa v dráhe seku, vytrhol zbraň z ruky prekvapeného Damiána. Otočil sa okolo vlastnej osi ako tanečník a využijúc silu pohybu celého tela, pravou päsťou, ktorou držal rukoväť šable, zrazil Jakuba k zemi. „Si hlupák!“ zakričal kapitán na takmer omráčeného mladíka, keď dokončil ukážkový hmat z „biblie“ všetkých šermiarov zostavenej ešte v roku 1459 majstrom nemeckej šermiarskej školy, Hansom Talhofferom. „Odchádzame!“ dal Kovaľský rázny povel dragúnom, zväčša stojacich v nemom úžase a s ľahkosťou sa vyšvihol do sedla svojho koňa… Pavol Mišenko