Hradná posádka na sviatok sv. Martina
(pokračovanie príbehu z ĽN č. 42) Leto ubehlo kapitánovi Kovaľskému veľmi rýchlo. Vojenská pohotovosť hradnej posádky vyhlásená pánom podstarostom po doručení správy o úmrtí kráľa Vladislava IV. a povstaní kozákov na Ukrajine, sa časom trocha zmiernila. Očakávané nepokoje zapríčinené uvoľneným poľským trónom sa nepotvrdili a aj v Uhorsku sa už tretí rok nebojovalo po tom, čo pred sviatkami Božieho narodenia v Roku Pána 1645 došlo v Linci k podpisu mierovej zmluvy medzi Ferdinandom III. Habsburským a sedmohradským kniežaťom Jurajom I. Rákocim. Krajinou sa síce stále potulovali bandy vojenských zbehov alebo aj celé oddiely hajdúchov nerešpektujúcich dohody s pápežencami, ale tieto nemali šancu dobyť vojenskú pevnosť, akou je hrad Ľubovňa. Hoc bola posádka oslabená o dvadsať dobrých vojakov, vyslaných do vojny s Kozákmi, predsa sa len Kovaľskému podarilo zorganizovať služby svojich mužov tak, aby nevznikla ani najmenšia príležitosť k útoku na administratívne sídlo „Poľského Spiša“.
Začalo sa so stavbou kaplnky O ochranu okolitých dedín a mestečiek pred rabovaním zbojníkov sa staral oddiel dragúnov, pripravený dňom či nocou vyraziť tam, kde sa z lesov táto zberba vynorila. Znamením bol vystrel z mažiaru, ktorý mala k dispozícii každá väčšia dedina či mestečko. Najťažšou sa stala služba pri vstupe do hradu. Po „zelených sviatkoch“ (Turíce) sa tu začalo s prípravami na stavbu novej hradnej kaplnky. Búrali sa všetky stavby „prilepené“ k obrannému múru horného hradu od „starej brány“, tak trocha pripomínajúcej sedlo koňa, až ku hradnej studni. Každý deň prichádzali na hrad robotníci z okolia privážajúci a vyvážajúci materiál na volských záprahoch. Tento pohyb cudzích ľudí mohli, samozrejme, využiť tí, ktorí by radi spustili svoju vlajku z ochodze najvyššej hradnej veže alebo tí, ktorí sa chceli pozrieť na dno okovanej pokladnice pána podstarostu, kde boli uložené zlatky z vybratých daní. No najhoršie to bolo pred sviatkom sv. Margity (13. júl), kedy v Ľubovni očakávali príchod jeho jasnosti pána starostu kniežaťa Stanislava Ľubomírskeho, aby sa osobne zúčastnil posvätenia základného kameňa kaplnky sv. Michala.
Už to nebolo to isté knieža Všetko muselo byť v najlepšom poriadku. Pán podstarosta denne prechádzal miestnosťami na hrade a kontroloval, či je všade čisto, či sú zbrane ošetrené a správne uložené, či vojaci majú vyprané a pozašívané mundúry a hlavne, či sa v dragúnskych izbách nezdržiavajú ľahké ženy, ktoré aspoň nateraz vykázal do krčmy pod hradom. Niekedy sa zdalo, že už sám nevie, čo vlastne chce, a tak všetci počúvali radšej Kovaľského, ktorý nebol až taký úzkoprsý, no to, čo bolo dôležité, s prísnosťou vyžadoval. Dobre vedel, načo jeho milosť knieža určite upriami svoju pozornosť, a preto na týchto veciach aj bazíroval. Konečne nadišiel s napätím, ale aj s radosťou očakávaný deň jeho príchodu. Sprevádzalo ho však veľké sklamanie a možno aj neistota, pretože odrazu bolo všetko inak, ako boli doteraz na hrade zvyknutí. Za starých čias pán starosta zoskočil hneď za bránou z koňa, oslovoval starých vojakov po mene a potľapkával po pleci tých, ktorí mu dlhé roky slúžili. V nejednom mešci pribudla nová zlatka alebo aspoň poltorák. Teraz ho však koč priviezol priamo k novému domu pána podstarostu, kde mal vo východnom trakte pripravené svoje izby. Zvedavci mohli zazrieť jeho milosť starostu až na druhý deň počas bohoslužby na mieste, kde už boli vyznačené základy novej kamennej kaplnky. V starcovi so zvráskavenou tvárou podobnej farbe popola málokto spoznal vojvodu, ktorý ešte pred tromi rokmi na tom istom mieste šermoval s rotmajstrom Michalom Rutkom prezývaným „Oheň“, aby svojimi výkonmi bavili početné publikum. Vtedy málokomu unikla podobnosť týchto dvoch mužov so zdravou červeňou v tvári, výrazným nosom a ryšavým strniskom. Tým, ktorí na hrade žili viac rokov, sa mohlo zdať podozrivé aj to, že Stanislav Ľubomírsky nikdy neobišiel skromný rotmajstrov príbytok. Mohlo, ale nikto sa pri tom nepozastavil, veď „Oheň“ si pozornosť nadriadených skrátka zaslúžil. „Alebo, žeby Michal nebol až takou sirotou, akou sa zdalo?“ pomyslel si kapitán a v duchu sa tomu hneď aj zasmial. Ako každý, aj on pozoroval chorobou a vekom poznačeného starca snažiaceho sa získať na svoju stranu „knieža zbraní,“ svätého Michala tým, že tu v Ľubovni vybuduje kaplnku zasvätenú jeho menu. „Dal by Boh, aby tu knieža mohlo byť aj pri jej vysviacke,“ úprimne si zaželal Kovaľský. Pán starosta vyčerpaný dlhými obradmi pod holým nebom hneď po skončení omše hrad spolu so sprievodom opustil. Vtedy ešte nikto netušil, že navždy.
Získal ženu svojho srdca Začiatkom jesene sa svätý Michal znova preplietol s osudom kapitána hradnej posádky. Práve v deň zasvätený veliteľovi nebeského vojska (29. september), panna Barbora povedala Kovaľskému svoje „áno“ a on sa konečne mohol oficiálne uchádzať o jej ruku. To mohol pravdaže aj bez predchádzajúceho súhlasu nevesty a isto by nebol vzhľadom k svojmu postaveniu jej rodinou odmietnutý. No kapitán, navonok prísny a neprístupný muž, mal vo svojom vnútri vrodený cit pre spravodlivosť, ktorý mu nedovoľoval bez zámienky ubližovať živým tvorom v okolí. „Čo nechceš, aby ľudia robili tebe, nerob ty im,“ pamätal si slová jednej z množstva poučiek, ktorými ho „zasypal“ jeho dobrý otec, keď ho ešte ako chlapca viezol do kadetskej školy. Preto chcel najprv zistiť, či je srdce panny Barborky voľné a či, aj napriek viditeľnému vekovému rozdielu, by sa tam našlo miesto pre neho a jeho synov. Dobre vedel, že nepatrí k mužom, ktorí si už iba svojím zjavom dokážu získať náklonnosť opačného pohlavia a aj keď sa celý život snažil mať strach pod kontrolou, ostych k ženám nikdy nedokázal potlačiť. Preto mu aj zblíženie sa s pannou Barborou trvalo dosť dlho. Teraz už mohol, v jednu októbrovú nedeľu po omši, s čistým svedomím zavítať na ohlásenú návštevu k Tysserovcom, aby si podľa obyčaje vypýtal budúcu manželku. „Barborka, nože dolej ešte pivo pánovi kapitánovi,“ súril sestru stolársky majster Martin Tysser, ktorý sa po smrti rodičov stal jej poručníkom. „Drahý pán švagor!“ začal svoju reč majster, ale po chvíli sa zháčil, pozrel na Kovaľského a dojatým hlasom pokračoval, „prosím jeho milosť o odpustenie, že ho už teraz oslovujem tak familiárne, ale nemôžem schovať radosť nad tým, že Barborku odovzdám do dobrých rúk.“ Kapitán sa na nádejného príbuzného iba usmial, pozrel sa do očí svojej snúbenice sediacej vedľa neho a jemne sa dotkol jej ruky položenej na stole. Majster, teraz už smelšie, pokračoval, „aj keď nie sme najbohatší, Barborka neopustí tento dom naprázdno. Naši nebohí rodičia jej odkázali polovicu majetku a tú jej po svadbe s radosťou odovzdám ako veno. Hľa, tu je to všetko spísané pánom notárom.“ Z koženého obalu vytiahol listinu a podával ju kapitánovi. „Nech sa pán brat nehnevá, ale na tieto veci bude, ak dá Boh, dostatok času, ako sami vravíte, po svadbe,“ ozval sa Kovaľský a popísaný hárok papiera pomaly posunul späť k Martinovi Tysserovi, pričom znova pozrel na svoju nastávajúcu a pokračoval, „rozprávali sme sa s pannou Barborkou, aby svadba bola čo najskôr. Čochvíľa začne advent, takže do konca roka ju už nestihneme vystrojiť. Preto by som bol rád, aby sa naše životy spojili na deň obrátenia sv. Pavla (25. január). A ak sa pán brat neurazí, všetky trovy s ňou spojené uhradím ja a aj hostinu usporiadam v mojom dome, ktorý je väčší a od tohto dňa bude patriť vašej sestre.“ Majster sa trocha zdráhal, pretože stavovská česť mu nedovoľovala porušiť rokmi zaužívané zvyky. Na sestrinu svadbu si starostlivo odkladal zlatky, ale potom pochopil, že hosťom, ktorých zrejme zavolá jeho budúci švagor, by to tak stačilo iba ak na fajnové víno. Dohodli najpotrebnejšie a potom mohli spokojne zájsť na faru, aby sa vďaka ohláškam celé mesto dozvedelo, že Barbora Tysserová sa čochvíľa stane pani kapitánovou.
Výnimočný žold pre vojakov Blížil sa sviatok sv. Martina (11. novembra), ktorý túžobne očakávali všetci vojaci hradnej posádky a hlavne ich manželky. Tradične sa v tento deň dorovnával žold dohodnutý za celoročnú službu. Svätý Martin Tourský bol synom vyššieho rímskeho dôstojníka. Narodil sa začiatkom 4. storočia v provinčnom meste Sabária, ktoré sa teraz volá Szombathely. Vtedy sa tam nachádzala posádka rímskeho vojska. Už v pätnástom roku svojho života sa stal vojakom. Neskôr prijal kresťanstvo a rozhodol sa rímske légie opustiť. Odmietol „donativum“, čiže peniaze vyplácané pred bojom a veliteľovi odovzdal svoje zbrane. Ten ho obvinil zo zbabelosti, ale sv. Martin, aby ukázal, že vojenské remeslo neopúšťa zo strachu, sa vybral oproti nepriateľovi pred vlastným vojskom iba s krížom v ruke. Nakoniec k boju nedošlo a germánsky veliteľ požiadal o mier. Kresťania v tom videli zázrak a bývalý dôstojník cisárskej armády získal slobodu. Aspoň takto o tomto svätcovi rozprával hradný kaplán, pričom teraz radšej vynechal príbeh, v ktorom sv. Martin daroval žobrákovi polovicu svojho plášťa. Minulý rok sa u vojakov nestretol s pochopením, pretože chlapi posmelení alkoholom vykrikovali uprostred kázne: „Ten kto prepije svoje oblečenie, nech mrzne!“ Bolo tam počuť aj iné „múdrosti“, čo mladého kňaza celkom vyviedlo z miery. V Ľubovni sa zvyk vyplácania celoročného žoldu na sv. Martina dodržiaval ešte od čias, kedy hrad patril uhorskému kráľovi. Najviac starostí to však každoročne prinieslo kapitánovi. Kovaľský musel zabezpečiť v hotovosti nemalú sumu, aby bol každý muž z jeho takmer stočlennej posádky spokojný. Navyše musel z vlastného vrecka financovať veľkú hostinu pre všetkých, aj nevojakov, čo žili na hrade. Nebol to lacný špás, pretože na nádvorí pri krčme sa opekalo teľa, podávala sa pečená bravčovina s chlebom a pivo s medovinou tiekli potokom.
Vyplácanie žoldu na dobovej kresbe.
Martin na bielom koni Aj keď zvesti z Ukrajiny boli čoraz znepokojujúcejšie, pred sviatkom všetkých svätých prišla konečne dobrá správa. V nemeckých mestách Münster a Osnabrück došlo k podpisu mierovej zmluvy, ktorá ukončila dlhú a krvavú vojnu rozdeľujúcu Európu na katolíkov a protestantov. Viditeľne to pozdvihlo náladu aj Kovaľskému, ktorý sediac vo veľkej stolovacej miestnosti hradu vyplácal žold vojakom čakajúcim v rade. Pred ním na masívnom stole bolo ledabolo pohodených pár papierových listov s menami mužov hradnej posádky, kde hradný pisár za každým menom zaznačil výšku žoldu zodpovedajúcu hodnosti a odslúženým rokom. Po pravej ruke mal korbel naplnený medovinou a pivom a po ľavej kôpky starostlivo naukladaných mincí.
Oproti nemu, na druhej strane stola, bol kalamár s husím brkom, ktorým chlapi potvrdili pri svojom mene prevzatie zlatiek. Zväčša tam ledva naškrabali tri krížiky, ale našli sa aj takí, ktorí prácne s vyplazeným jazykom medzi zubami napísali svoje meno. Tento výkon odmenili prítomní rehotom a posmešnými poznámkami. Vo veľkej sieni panovala dobrá nálada. Jedni prichádzali a ďalší počítajúc a prezerajúc si mince zase odchádzali. Hlasná vrava sprevádzaná spevom, hudbou a výbuchmi smiechu sa do najväčšej miestnosti hradu dostala aj spoza štyroch okien opatrených množstvom malých sklíčok vsadených do oloveného rámu. V nich sa odrážali plamene vatry oblizujúce mladého býčka, ktorého kuchárovi pomocníci otáčali na veľkom ražni už od skorého rána. Kovaľský si všimol, že na kožuchoch a čiapkach prichádzajúcich sa ligocú kryštáliky snehových vločiek, čo ešte vylepšilo, jeho už aj tak dobrú náladu. „Takže Martin predsa len docválal na bielom koni. Dal by Boh, aby to bolo dobré znamenie,“ pomyslel si Kovaľský a o to viac sa tešil na kus tej najlepšej pečenej hovädziny, ktorý mu ako prvému už tradične odkrojí hradný kuchár.
Pavol Mišenko
Ak vás zaujal príbeh z pera P. Mišenka, jeho predchádzajúce časti uverejňované priebežne v ĽN, si môžete nájsť na: http://www.staralubovna-historia.estranky.sk/fotoalbum/poviedky-z-historickou-tematikou/ alebo na www.lms.sk. A tešiť sa môžete na ďalšie pokračovanie v jednom z nasledujúcich vydaní ĽN.