Narodil som sa ako druhé a posledné dieťa v rodine obchodníka s vínom. Ten sa po doteraz nevídanej morovej epidémii zvanej aj „čierna smrť“ a po strate celej rodiny prisťahoval v roku 1352 zo saského mesta Meissen do Uhorska, aby tu začal nový život. Usadil sa v neveľkom mestečku na severe Spiša, pretože si uvedomil jeho strategickú polohu na začiatku dlhej vodnej cesty smerujúcej až k Baltickému moru. V Ľubovni, tak sa to mesto volá, našiel aj druhú manželku - teda moju matku.
Kolonisti, ktorí tu prišli vyše sto rokov pred mojím otcom, to tu nazvali Lublau, čo znamená „veľmi modrý“. Ale v listinách napísaných v latinskej reči sa zvykne označovať ako Libenow alebo Lublow. Nemôžeme zazlievať pisárovi, ktorý neovláda tunajšie nárečie, že počul a zapísal slovo inak než bolo vyslovené.
MODRÁ ĽUBOVŇA
Neviem s určitosťou vysvetliť, v čom videli prisťahovalci tak výraznú modrú farbu. No ako dobrý pozorovateľ a znalec prostredia uvažujem o niekoľkých, zrejme aj spolu súvisiacich možnostiach. Keďže najrozšírenejším remeslom je tu tkáčstvo, na poliach okolo mesta prevláda pestovanie ľanu. Ten zvykne zakvitnúť drobnými výrazne modrými kvietkami. Preto od mája do augusta všetkému vôkol dominuje farba pokoja a slobodnej mysle. Keď sa k tomu pridá obloha zbavená šede mrakov, odrážajúca sa v meandroch rieky Poprad, potom si ani ja neviem predstaviť pre túto krajinu priliehavejší názov. A aby toho nebolo málo, všade, kde oko dohliadne, sú hory, ktorých pôvodne zelené úbočia sa pôsobením svetla a vzduchu menia na niekoľko odtieňov modrej.
BOLI TO KLEBETY ČI STRATÉGIA?
Tak teda v tomto prekrásnom kraji sa v roku 1360 začalo odvíjať klbko môjho života. Stalo sa tak pätnásty deň v mesiaci máj, teda na sviatok svätej Žofie. Možno nie náhodou sa práve vtedy sadí ľan. No keď sa Ľubovňou niesol môj neutíchajúci plač, diali sa oveľa významnejšie udalosti, vďaka ktorým som ako dieťa nepoznal hrôzy vojny.
V Trnave sa stretli dvaja velikáni našej doby, aby zažehnali rodiaci sa spor. Rímsky cisár a český kráľ Karol IV. si tu podali ruku s naším najjasnejším kráľom Ľudovítom - pre svoju múdrosť a rozvahu zvaným Veľký. Dôvodom sváru bola klebeta vypustená z úst rakúskeho vojvodu Rudolfa IV., pomocou ktorej chcel rozbiť spojenectvo dvoch múdrych, no veľmi ctižiadostivých mužov. Začal šíriť vymyslenú, ale veľmi presne mierenú správu. Vraj kurfisti chcú zosadiť z ríšskeho trónu Karola IV. a za nového cisára zvoliť Ľubovíta.
Myslím, že zasiahol českého kráľa na tom najcitlivejšom mieste. Veď ten nechal na uloženie korunovačných klenotov svätej rišskej ríše vybudovať vo svojej krajine neobyčajne pevný hrad zvaný Karlštejn. Pri svojom pobyte v Čechách som mal možnosť okolo neho prechádzať a už na prvý pohľad zaujal nedobytnými múrmi, ale aj svojou krásou. Dokonca sa mi teraz z odstupom javí, že Karol IV. chcel získať titul rímskeho cisára do dedičnej držby. Preto akákoľvek zvesť o možnom konkurentovi, bol nepochybne dôvod aj na vojenské ťaženie. Ale našťastie títo múdri muži klebetu odhalili skôr, než došlo k skríženiu zbraní a potvrdili neochvejné priateľstvo. Určite sa ich stretnutie neobišlo bez plných stolov dobrého jedla a kvalitného vína, pretože práve počas pobytu v Trnave oslávil rímsky cisár a český kráľ 44. narodeniny.
Menej vnímavému čitateľovi zopakujem, že som sa vtedy narodil, teda pri prijímaní darov od sudičiek boli nebeské telesá v rovnakom postavení, aké ich mal aj cisár Karol IV., čo je hodné povšimnutia a nepochybne to má svoj význam.
PRÁVO VÝROČNÉHO TRHU ĽUBOVNE
Krátko po tom, ako sa moje pery nadobro odrhli od matkiných pŕs, teda v roku 1364, prijal kráľ Ľudovít naše mesto pod svoju ochranu. Okrem mnohých výsad sa magistrát začal riadiť magdeburským právom. Nemusím hádam pripomínať, aký to malo obrovský význam pre rozvoj remesiel a obchodu. Aj môj otec, ako mešťan žijúci v slobodnom kráľovskom meste, získal vyššie spoločenské postavenie, a tým spôsobom zámožnejších klientov.
Netajím, že to znásobilo váhu jeho mešca. Ešte v tom istom roku, trinásteho dňa v mesiaci október, Ľubovňa obdržala od nášho najmilostivejšieho kráľa právo výročného trhu. Bolo určené, aby sa konal na sviatok patróna mesta, teda svätého biskupa Mikuláša a je tomu tak až dodnes. Buď za to neutíchajúca chvála Bohu! Prvý takýto trh musel výrazne vyčnievať z radu všedných dní, pretože sa mi na tieto udalosti uchovali súvisle nite spomienok, aj keď som mal iba štyri roky. Myslím, že práve odvtedy som sa naučil ukladať v pamäti dôležité deje môjho života - a to už v ostrých a dobre čitateľných rysoch.
SLOVÁ SÚ ČASTO OSTRÉ AKO MEČ
No diabol nikdy nespí a nepretržite číha na možnosť postaviť brata proti bratovi či syna proti otcovi. Preto priateľstvo dvoch veľkých kráľov netrvalo dlho a znovu sa objavil dôvod na vzájomnú nevraživosť.
Príčinou sa stalo neuvážené slovo z úst českého kráľa, ktoré malo uraziť Ľudovítovu matku. Ja som o tom iba počul, takže neviem, čo bolo vtedy presne povedané. Jedni tvrdia, že Karol IV. označil kráľovnú Alžbetu ako „opitú“ a iní zase ako „nie veľmi počestnú“. Nech mi Boh odpustí tieto hrubé slová. Mne zaiste neprináleží súdiť tak vznešeného a múdreho pána, akým bol cisár svätej rímskej ríše, ale takéto opovrhnutia hodné vyjadrenie by zaiste nemalo patriť do slovníka Bohom vyvoleného a pomazaného. Nemálo ľudí, ku ktorým patrím aj ja, si myslí, že išlo znova iba o klebetu. Určite nie je možné, aby tak nazval ctihodnú pani, opatrujúcu vyše desať rokov sirotu, z ktorej sa stala jeho tretia manželka. Veď to ako by pošpinil meno vlastnej svokry! Možno mu tieto slová vložili do úst tí, ktorí neúnavne oživujú udalosť z roku 1330. Kráľovná Alžbeta mala vtedy údajne pomôcť svojmu bratovi Kazimírovi zneuctiť pôvabnú Kláru, dcéru váženého magnáta Feliciána Zacha. Ešte teraz sa na okolitých kráľovských dvoroch rozpráva o tom, ako chcel nahnevaný otec s mečom v ruke vykonať spravodlivosť a krvou zmyť hanbu spôsobenú princom. Nevedno, aký mala na tomto nešťastí podiel kráľovná Alžbeta, ale odvtedy jej na pravej ruke chýbajú štyri prsty.
NOVÉ PLÁNY A V NICH ĽUBOVŇA
Našťastie múdrosť a rozvaha zvíťazili nad rinčaním zbraní, a to ešte niekoľkokrát neskôr.
Dlhodobý pokoj v Čechách a Uhorsku bol totiž tŕňom v oku pre okolitých vládcov, preto znova a znova podsúvali jednému či druhému z panovníkov možnú príčinu na rozpútanie vojny. Zdanlivo večný mier mal nastať až po roku 1372, kedy sa Ľudovít Veľký s Karolom IV. dohodli na vytvorení najtesnejších rodinných väzieb. Vtedy sa mal štvorročný syn českého kráľa Žigmund, keď príde ich čas, zosobášiť s nedávno narodenou Máriou - dcérou uhorského kráľa. Ba dokonca, ak Pán Boh nedopraje Ľudovítovi mužského potomka, stane sa Žigmund dedičom jeho kráľovstva. A to nebolo malé, pretože sa v roku 1370, po smrti poľského kráľa Kazimíra III., rozrástlo o jeho ríšu. Tak vznikla poľsko-uhorská personálna únia, ktorá, žiaľ, nemala mať dlhé trvanie.
Ľubovňa, nachádzajúca sa dovtedy na hranici dvoch krajín, ležala zrazu v srdci veľkej ríše ovládanej jedným silným panovníkom. Pri spomienkach na tieto udalosti sa mi v mysli objaví šťastím žiariaca tvár môjho otca, očakávajúceho už iba lepšie časy.
Ale dnes, nesúc niekoľko krížov na svojom zohnutom chrbte viem, že dobro, ani zlo, nikdy netrvajú večne. Stále si v nepravidelných, no nezvratných intervaloch vymieňajú žezlo moci nad našimi osudmi. No zmena, ktorej sa bojíme, alebo ju túžobne očakávame, nás spravidla vždy zastihne nepripravených.
Pavol Mišenko, kresba: Andrea Spišaková
(Pokračovanie seriálu v ĽN č. 6).
(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 4, 31. januára 2024)