Príbeh plný spomienok: Ako ZMRZLINA z Balkánu prenikla až do Starej Ľubovne

Zmrzliny a mrazené krémy sú osviežujúcimi dezertmi najmä v letnom období, kedy sa podávajú často namiesto múčnikov.

Drobné radosti, ktoré nám vedia spríjemniť deň, zahnať stres, vylepšiť chuť po jedle alebo vyvolať spomienky na detstvo a chvíle spojené s cirkusom, jarmokmi a kolotočmi. Berieme ich ako samozrejmosť a ani sa nezamýšľame nad tým, kde sa vlastne vzali. No práve tieto maličkosti majú za sebou pozoruhodnú históriu a sprevádzajú nás už po celé desaťročia či dokonca stáročia. Môže to byť čokoláda, cukrová vata, lízanka, žuvačka či zmrzlina.

Z HISTÓRIE SLÁVNYCH ZMRZLINÁROV

Ovocné šťavy chladené ľadom boli obľúbenou pochúťkou už v starom Egypte a nechýbali ani na hostinách Rimanov. V 19. storočí výroba zmrzliny zľudovela a v európskych metropolách začali vyrastať zmrzlinárne. Dopyt po zmrzline rástol.

Pred viac ako sto rokmi, v období prvej Československej republiky, bola zmrzlina v Bratislave symbolom kaviarenskej kultúry. Išlo o remeselný produkt podávaný v honosných cukrárňach pre mestskú smotánku, ale aj chodcom z vozíkov pouličných predajcov. V cukrárňach a kaviarňach sa zmrzlina podávala v strieborných pohároch s čerstvou šľahačkou. Vyrábala sa podľa starých receptúr bývalých dvorných cukrárov pre cisársky dvor. Zmrzlina sa dekorovala, dochucovala sirupmi a zdobila kandizovanými lupienkami kvetov. Mešťania pôžitkári sa schádzali najmä na ovocné sorbety, jahodové alebo marhuľové a smotanové krémy. Už v dvadsiatych rokoch minulého storočia začali do Bratislavy prichádzať prví zmrzlinári z Balkánu (z dnešného severného Macedónska), ktorí priniesli tradíciu hustej tureckej zmrzliny predávanej v uliciach.

Rodinná výroba prenikla z Balkánu aj do Starej Ľubovne

V posledných rokoch sme mohli spozorovať, že sa na Slovensku usadili prisťahovalci - zmrzlinári z Balkánu. Nájdeme ich v mestách i mestečkách, čo naznačuje, že kráčajú v stopách svojich predkov. Aj mesto Stará Ľubovňa prilákalo zmrzlinára, ktorý sa tu usadil a otvoril si zmrzlinový stánok na frekventovanom mieste, a to pred 13-timi rokmi.

„Predávam vlastnú zmrzlinu, ktorú vyrábam podľa starej rodinnej receptúry. Som tretia generácia zmrzlinárskeho rodu, naša zmrzlina má viac ako 60-ročnú tradíciu. Môj otec ma zaučil do výroby zmrzliny tak, ako ho to naučil jeho otec, môj dedo,“ prezradil nám Ertan Rešiti pochádzajúci z Macedónska. Ako dodal, dúfa, že bude mať nástupcu a žezlo prevezme jeho syn. Pri otázke, ako sa vyrába taká zmrzlina, spozornel a pousmial sa: „Každý výrobca zmrzliny si chráni svoj recept. Je to hotová alchýmia, keď zmiešate dobré suroviny s dobrými, vyjde vám tá najlepšia zmrzlina, ktorá má previazané chute. Suroviny musia byť vyvážené, nie od oka. Okrem obchodného ducha musíte mať chuť, odvahu a odhodlanie. Aj u nás sa hovorí - kde je vôľa, tam je cesta,“ dodal skúsený zmrzlinár a dopovedal, že od detstva bol vedený k samostatnosti, skromnosti a pracovitosti. „Od otca som často počul, že uživiť sa remeslom je kumšt. Dal mi radu do života - akú vignetu ( nálepku, pozn. autora) si na seba dáš, taká ti ostane. Nedovoľ, aby remeslo spustlo. So zarobenými peniazmi zaobchádzaj opatrne, dobre si rozmysli, kde a začo ich minieš...“

Ako sme sa dozvedeli, skúsený zmrzlinár pracuje sedem mesiacov v roku, v ponuke má desať až pätnásť druhov zmrzlín, od rána do večera je na nohách. Pritom je ťažké nájsť brigádnika, zodpovedného a trpezlivého človeka.

Počas zimy oddychuje, snaží sa nájsť cez masáže a plávanie dostatok síl na leto. Zmrzlinár Ertan v rozhovore preciťuje minulosť svojich predkov. „O môjho otca som sa mohol oprieť v rozhodujúcich chvíľach, mal obetavého ducha a pokrokové zmýšľanie. Vypočul som si zážitky a skúsenosti z putovného života, kde trávili letá predajom zmrzliny. Môj dedo chodil s pojazdným vozíkom, bola to objemná drevená kisňa (debňa, pozn. aut.) na dvoch kolesách s veľkými smaltovanými nádobami. Chladenie zabezpečovali kusy ľadu. V ponuke boli dva - tri druhy zmrzliny v tej dobe.“ Ako dodal, Jadranci nosili čisté biele plášte a biele čiapky, čo malo vzbudzovať dôveru v čistotu.

Podľa rozprávania jeho otca najradšej chodili do väčších miest a kúpeľných oblastí, kde v tieni stromov na trotoári (chodníku) špacírovali mešťania i hostia. „Zmrzlinári museli vozíky tlačiť ručne aj do kopca, čo bola fuška. Boli to ťažko zarobené peniaze. Dobre ich poznali aj deti, podľa zvuku zvončeka. Kornútky neboli ešte rozšírené, zmrzlina sa podávala v malých sklenených šáločkách, ktoré sa vrátili zmrzlinárovi. Ten ich opláchol vo vedierku s vodou,“ pripomenul dnes potomok i to, že otec mal kiosk (stánok) otvorený za čias bývalej Juhoslávie.

„To sa u nás objavili kornútky, ktoré boli patentované v Taliansku.“ Ako uzavrel potomok zmrzlinárskej „famílie,“ „život v cudzine mi dal ľudí, ktorých vnímam ako rodinu. S klientelou som spokojný i so životom v meste. Pri vybavovaní pracovných záležitostí na úradoch som sa stretol s ochotou a ústretovosťou.“ A zdôraznil, že história macedónskej zmrzliny mu nie je ľahostajná a tradície treba zveľaďovať a nie vykoreňovať.

Spracovala Viera Mošoňová, foto: autorka, Zdroj: Zmrzliny, K. Kočičková

(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 16, 12. august 2026).