Staršia generácia si ešte pamätá na Ondreja Folentu, kostolníka vo farskom kostole sv. Mikuláša. Ľudia ho poznali aj ako záhradníka, u ktorého si kupovali kvety na hroby a do záhrad, ale aj ako ovocinára, ktorého si najímali strihať ovocné stromy. Jeho manželka spievala, mala krásny hlas, pozývali ju na svadby spievať Ave Mária. Jeho život bol pre ľudí neznámy a vieme o ňom len málo. Dodnes je zahalený tajomstvom. Tohto roku, kedy si pripomíname 110. výročie jeho narodenia a 40. výročie smrti, je dobré spomenúť jeho príbeh.
Vzácna historická snímka z 27. novembra 1947. Predný rad zľava: pražský provinciál P. František Suchomel, generálny predstavený Leonard Buys, bratislavský viceprovinciál P. Jozef Chochula, P. Karol Stašík. Horný rad zľava: fr. Alojz Slodička. michalovský viceprovinciál P. Metod Dominik Trčka (dnes blahoslavený mučeník) P. Augustín Krajčík, fr. Viktor Ondrej Folenta.
Jeho hrob je na starom cintoríne, blízko hrobu jeho syna Pavla, ktorý tragicky zomrel v deň svojich 18. narodenín. Ťažko niesol smrť jediného syna, ale v jeho príbehu je veľa bolestných udalostí a skúšok, ktoré v živote zažil. Boli to tvrdé roky.
Miesto posledného odpočinku staroľubovnianskeho kostolníka na starom cintoríne.
Život chcel zasvätiť reholi redemptoristov
Narodil sa 11. februára 1913 v Lieskovci na východnom Slovensku. V mladosti sa priučil záhradníčeniu a svoj život sa rozhodol zasvätiť reholi redemptoristov. Ako kandidát prišiel do Stropkova v septembri 1937. V polovici júla 1938 bol poslaný do kláštora v Českých Budějoviciach, kde absolvoval noviciát. Už pri vstupe do noviciátu bola obliečka habitu a bratom dávali rehoľné meno. Svoje rehoľné sľuby zložil 2. augusta 1939. Pri obliečke rehoľného rúcha mu predstavení dali rehoľné meno Viktor. Po noviciáte nastúpil do kláštora v Kostolnej pri Trenčíne, kde bol záhradníkom. Koncom októbra 1943 bol preložený do Michaloviec a odtiaľ do kláštora v Podolínci, kde pôsobil ako ekonóm a sakristián. Predstaveným mu bol P. Augustín Krajčík. Tu sa v novembri 1947 stretli s dnes už blahoslaveným P. Metodom Dominikom Trčkom. V roku 1950 zažil tzv. barbarskú noc a likvidáciu kláštorov. Rehoľný brat Ondrej Viktor Folenta sa stal väzňom vo vlastnom kláštore a pravdepodobne v júni 1950 spolu s mladšími spolubratmi bol presunutí do Sv. Beňadiku.
Vrátil sa k rodinnému životu
Jeho krížová cesta ako nepriateľa režimu pokračovala cez priehradu Klíčove v okrese Rakovník, Hejnice v severných Čechách až do Karlových Varov, kde pracoval v záhradníctve. V roku 1953 sa vrátil na Slovensko a bol záhradníkom vo vile Božena v Tatranskej Lomnici, odkiaľ sa rozhodol vrátiť do Podolínca, ktorý mu bol blízky a kde poznal aj ľudí. Vo vtedajších podmienkach bolo ťažké žiť rehoľný život, rozhodol sa preto opustiť rehoľu a oženiť sa. V tom čase viacero rehoľných bratov získalo dišpenz od sľubov a oženilo sa. Svadbu mal vo farskom kostole v Podolínci 23. apríla 1955 s Annou Dufalovou. Mali dve deti, syna Pavla a dcéru Martu. Do Starej Ľubovne prišli 19. septembra 1966. Bol zamestnaný ako záhradník.
Ťahalo ho to do kostola
Ako kostolník vo farskom kostole sv. Mikuláša pôsobil pravdepodobne v rokoch 1966 - 1976. Do tejto služby ho odporučil P. Augustín Krajčík, ktorý v marci 1970 viedol vo farnosti ľudové misie. Mons. Viktor Trstenský, ktorý pôsobil v Starej Ľubovni v rokoch 1969 – 1974, ho aj s rodinou ubytoval na fare. Vedel o jeho skúsenosti z rehole, o jeho kladnom vzťahu ku kostolu, povinnostiam a dôveroval mu. Na svätú omšu bolo vždy všetko včas pripravené, dbal na to, aby v sakristii bolo ticho, zbytočne sa nerozprávalo a každý voľný čas využil na modlitbu. Cenné rady dával aj miništrantom, pomáhal im, radil, povzbudzoval v ich službe pri oltári. Aj jeho spolubrat Alojz Slodička robil počas komunizmu kostolníka v rodnej Spišskej Belej, ale on ostal v reholi až do konca života. Ondrej Folenta zomrel v Starej Ľubovni 10. decembra 1983. Prežil tu 17 rokov. Jeho manželka sa po jeho smrti odsťahovala za dcérou. Na cintoríne človek vníma nielen pocit ticha, ale aj veľkosť a odkaz ľudí, ktorí zanechali svedectvo o sebe a dobe, v ktorej žili.
Poznámka: Ďakujem reholi redemptoristov, ktorí mi poskytli dostupné archívne materiály a informácie. Ďalší zdroj: Páter Ján Kintler, Pracovali na Slovensku, samizdat 1982 Nitrianska Blatnica.
O kláštore redemptoristov
Mesto Podolínec má svoju bohatú históriu. Dominantou je budova kláštora, v ktorého strede je kostol sv. Stanislava. Jeho 44 metov vysoké veže už zďaleka upozorňujú na seba svojou krásou. V kláštore, ktorý bol budovaný v rokoch 1642 - 1648, začalo prvé pôsobenie rehole piaristov v strednej Európe. Zakladateľ rehole sv. Ján Kalazanský osobne tento kláštor aj navštívil. Piaristi prišli do Podolínca na pozvanie poľského miestodržiteľa Stanislava Ľubomírskeho. Mali tu známe gymnázium, na ktorom študovalo do roku 1919, kedy museli odísť, vyše 50 000 študentov. Podolíncu sa hovorilo aj slovenský Oxford.
V roku 1922 prišli do opusteného kláštora na pozvanie biskupa J. Vojtaššáka redemptoristi, ktorí v roku 1927 odišli a opäť sa vrátili v roku 1940, kedy kláštor odkúpili od rehole piaristov. V rokoch 1950 - 1951 boli v kláštore väznení rehoľníci z celého Slovenska. Tretí príchod redemptoristov do kláštora v Podolínci, odkiaľ putujú na ľudové misie po celom Slovensku, bol v januári 1990. Minulosť kláštora časom zapadla prachom, zabudlo sa na osobnosti, mená ľudí, ktorí tu pôsobili, študovali. Rokmi ľudia strácajú pamäť, aj tú historickú. Občas je dobré zaspomínať, sprítomniť ich svedectvo a odovzdať budúcim pokoleniam, aby o minulosti vedeli čo najviac a nežili vo vlastnom meste, regióne ako cudzinci.
Ľubomír Ogurčák, fotografia: archív rehole redemptoristov, Bratislava
Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 3 (25. január 2023)