Pripomíname si tradície: Cukrová vata - sladká vôňa jarmoku

Jesenné hody, púte, jarmoky a kolotoče boli vždy plné vôní, chutí a spomienok. Patrila k nim aj cukrová vata.

Tejto sladučkej, lepkavej dobrote sa nedalo odolať. Dodnes poznáme tú rozpúšťajúcu sa chuť v ústach.

HISTÓRIA SIAHA DO ČÍNY

Cukrovú vatu poznali už čínski cisári. Ich cukrári im pripravovali pochúťku, ktorej hovorili dračie fúzy. Cukor roztopili na sirup a potom už spôsobom len im známym vytvárali cukrové nite. No vedeli ju oceniť aj na európskych panovníckych dvoroch.

Cukrovú vatu, ako ju poznáme dnes, vynašiel v 19. storočí istý americký zubár. Údajne išlo len o takú kratochvíľu, v ktorej mu bol nápomocný jeho kamarát, chýrny cukrár. Spolu si potom dali patentovať stroj na jej výrobu. Išlo o veľký plechový bubon, na dne ktorého bol umiestnený otáčavý zásobník. Na dno sa vysypal cukor, ktorý sa pôsobením vysokej teploty rozpustil na sirup. Po bubne s dierkami následne sirup pri rýchlych otáčkach prskal a rýchlo sa ochladzoval. Výsledkom boli jemné vatové vlákna, ktoré sa zachytávali po stenách bubna. A takto vyrobenú cukrovú vatu si s menšími obmenami vychutnávame dodnes.

PRÍDU AJ DO ĽUBOVNE

Cukrová vata je aj dnes súčasťou nejedného jarmoku. Na sladkú dobrotu sme sa opýtali na nedávnom Bardejovskom jarmoku mladej ženy, ktorá zaujala návštevníkov remeselnou výrobou cukrovej vaty s pôvodným zariadením. Dozvedeli sme sa, že je členkou tretej generácie v spracovaní cukrovej vaty po svojich predkoch pochádzajúcich z Česka. Z cukrovej vaty vytvorila pre nás dvojfarebný hríbik. „Toto už nerobí nikto z ťahačov cukrovej vaty, naučil ma to môj otec, ktorý žije v Česku. Samostatne pracujem dvanásť rokov, chodíme po celom Slovensku. Najbližšie by sme sa mali ukázať na Ľubovnianskom jarmoku. Je to krehká práca, zariadenie som si vyslúžila a zdedila po svojich predkoch. Prírodný cukor a sladidlá objednávam cez internet, je to najjednoduchšia cesta. Toto remeslo sa na mňa prilepilo, teším sa, že robím radosť hlavne deťom. Sezónu máme vyplnenú, najmä okruh východného Slovenska, kde aj žijem,“ prezradila nám.

NEĽAHKÝ ŽIVOT KOLOTOČIAROV

Výrobcov cukrovej vaty je viac, no s vynoveným, inovovaným zariadením. Pristavili sme sa pri staršej energickej žene v moderne prevedenom prívese. V ponuke toho bolo okrem cukrovej vaty viac. „Pochádzam zo starej kolotočiarskej rodiny Lukáčovcov. Patrili sme k zvučným menám kolotočiarskej komunity. Mám 75 rokov a som tretia generácia pokračovateľov. Žijem v Prievidzi. Staršia generácia si nás dodnes spája s kolotočmi a strelnicami. Kolotoče súviseli so svetským životom, voľnosťou a dobrodružstvom. Kolotoču sa v minulosti hovorilo aj svetský kruh. Osudy nášho rodu sa začali odvíjať približne pred viac ako sto rokmi,“ prezradila. Tiež to, že ich bolo päť súrodencov. V zime žili v Brezne v staršom hugánskom dome, kde chodili aj do školy. V lete chodili s kolotočmi. Spomínala na prvé kolotoče, veľký a malý reťazový a koníkový. „Chodili sme po celom Československu, prebývali sme v maringotkách, bratia zabezpečovali technické zázemie,“ spomínala skúsená kolotočiarka s úsmevom na staré časy. Ako dodala, boli živelnou rodinou, ale usporiadanou. Pripomenula, že všetci súrodenci sa vyučili remeslu. „Staršia sestra bola krajčírka, cez zimu obšila celú rodinu. Vypomáhala cirkusantom, artistom - pri výrobe kostýmov, zdobenie sa robilo ručne. Materiál sa získaval zo zahraničia a z Tuzexu. Všetci komedianti sme sa navzájom poznali, bola to taká spleť vzťahov. Život nikdy nebol ľahký, len my sme boli silnejší a odolnejší. Aj vtedy boli chvíle, keď niečo zahaprovalo. Vypomáhali sme si, podopierali sme sa navzájom. Keď skončila kolotočiarska sezóna, chodili sme po jarmokoch.“

Kolotoče a strelnice boli dominantné v zábavných parkoch, pripomenula Eva Lukáčová už o časoch bývalého Československa. „Streľba do točiaceho sa terča bola najžiadanejšia. Vystreliť sa dali papierové ruže, plyšáky, cigarety, žuvačky i angličáky z Tuzexu. Tiež zapaľovače.“

FANTÁZIA RODINY

Najväčší rozmach kolotočov u nás bol v 70-tych a 80-tych rokoch minulého storočia. Kedysi to večer na strelnici vrelo. Ako podčiarkla Eva Lukáčová, vzduchovku dávali do rúk len mužom s „čistým“ okom. „V každej dobe i ročnom období sme sa vedeli vynájsť. Cez zimu sme robili farebné ruže z krepového papiera, varené domáce lízanky z cukru, vody, a ovocného sirupu v tvare cumľov a fajok. Vyrábali sme aj nepečené cukrovinky, v zime sme ponúkali tento tovar na jarmokoch. Tiež sme navliekali náhrdelníky a náramky z korálikov na rybársky silón. Balili sme to do obálok, deti to poznali ako mačku vo vreci za korunu (1 Kčs, pozn. autorky.)“ Ako sme sa dozvedeli z minulosti života tejto komunity, vydať a oženiť sa bolo nutné len za komedianta. „Naši rodičia vždy hovorili - domov je tam, kde vás prijmú,“ dodala na záver pani Lukáčová a prezradila, že veľa potomkov tejto komunity žije v zahraničí, kde prevádzkujú kolotoče, pôsobia v cirkusovej manéži i ako pouliční umelci.

Spracovala Viera Mošoňová, zdroj: Ann Ingalls, História cukrovej vaty

(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 19, 23. september 2026).