Pokračovanie seriálu MOJE VOJNOVÉ STOPY: 1916 - rok ťažkých rozhodnutí na bojových frontoch

Pokračujeme spomienkami mladého vojaka z Forbás Štefana Dubjela, vojaka 1. svetovej vojny, ktorý sa ocitol v prvej línií bojov a ako dôchodca si to zapísal do denníka spomienok.

OTRASNÁ SKÚSENOSŤ!

A ja som sa ocitol medzi celkom inými ľuďmi.Už sme boli namiešaní mladí i starí, pozbierali nás, ktorý bol ešte celý, poskladali, jak sa dalo tie čaty - Maďari, Slováci, Rumuni, Česi. Nakoľko sa boj odohrával na našej strane, tak mali sme veľa pobitých jak z našej, tak aj z ruskej strany. Museli sme všetko pratať my, a to hneď poobede. Čo silnejší, išli znášať tých pobitých, a tí slabší zase jamy kopať, ku ktorým som sa aj ja dostal. Vykopali sme dve veľké jamy, to bolo 7. januára 1916. A tých pobitých poznášali z toho bojiska ku tým jamám, k jednej našich a k tej druhej ruských vojakov. „Ôsmeho ráno sme zase išli na to miesto, aj kňaz ich prišiel pochovať. Tak sme od nich ešte pozberali legitimácie a tie mŕtvoly pohádzali do tých jám. Bol to hrozný pocit, keď som videl svojich kamarátov mŕtvych, až mi mráz po chrbte prechádzal. Keď sme ich pohádzali do tých jám, prišiel farár, pomodlili sme sa spoločne, pokropil ich svätenou vodou, a tak sme ich zasýpali zemou. Pravda, kým sme ich hádzali do tých jám, tak sme im každému vytiahli z vrecka vojenskú legitimáciu. Boli aj také prípady, že legitimácia sa nenašla, lebo vojak bol roztrieskaný na kúsky, že priniesli len falatky (kúsky) z neho.

ZIMA, MRÁZ, NEISTOTA...

Snehu ešte nebolo, bolo dosť obstojné počasie. Nás stadiaľ presunuli ďalej do poľa a do zákop. Tam sme bývali v dekungoch, to boli také diery vykopané v zemi ako tu pivnice. Cez deň sme boli v nich, v noci sme chodili napred frontu naťahovať pichľavé droty a kopali sme zákopy a bunkre. Tak sme sa trápili a čakali, čo s nami ďalej bude. Trinásteho už zamrzlo a napadal sneh, aj do tých dekungoch nám natrepalo snehu. Dvere sme nemali, len plachtu, tak to vietor strhol a mal voľno dnu. Snehu napadalo vyše chlapa, bolo nám veľmi zima, keďže drevo sme nemali odkiaľ vziať. Mysleli sme, že už nám bude koniec, ale každé ráno nám doviezli raňajky, k tomu dve deci rumu alebo pol litra prevarené ešte horúce víno, takže nás to kus zohrievalo. Práce sme mali zase so snehom, a to len v noci. Dvadsiateho januára 1916 nás šikovali sedem kilometre na druhý úsek, lebo tam mali Rusi robiť útok. Pochodovali sme v noci, a to sme mohli ísť len po jednom, lebo bol veľký sneh. Ja som bol  v tom zástupe v strede. Bola kurňava (snehová víchrica), takže som ani nevládal udržať krok za tými, čo išli napred mňa. Stratili sa mi z dohľadu, to bolo v jednej obci Suporov, cez ktorú sme prechádzali.

(NE)ZODPOVEDNOSŤ MLADÉHO VOJAKA

Ostal som stáť, lebo chodníky boli dva, jeden rovno, druhý doprava, takže za mnou čo bolo, všetko ostalo stáť. Zozadu išiel kapitán na koni. Keďže všetko stálo, priletel a hnedka, že prečo stojíme a kde sú ostatní. „Nevieme, v ktorú stranu pošli.“ Kapitán sa pýta, že ktorý bol vpredu, čo ostal stáť. No hnedka ukázali na mňa. Ani sa ma nepýtal, že prečo som netrimal krok s tamtými, ale mal kuľmagu a s tou ma vymastil po pleciach. Ani neviem, koľko rán dopadlo na mňa, taký bol rozzúrený. I pošiel do jednej izby, zapálil sviecu a pozeral na mapu, že kde ďalej ísť. Vonku mi za ten čas vojaci nadávali, ja som plakal, lebo ma bolelo, čo ma zbil. Vtom vyšiel kapitán, nasadol na koňa a mne prikázal, aby som držal krok za ním a povedal mi: „Ja sa ti tak skoro nestratím z dohľadu, lebo som veľký na koni.“ Už bol miernejší. I pohli sme sa. Ja som išiel za ním, o dvanástej v noci sme dorazili na určené miesto. Ale tých tam nebolo, čo sa nám stratili z dohľadu, prišli až ráno o pol deviatej. Za ten čas, kým tamtí prišli, dal si ma kapitán zavolať, ja som mal strach, že koľko zase dostanem.

VOJNA JE ZLÁ!

Hlásil som sa u neho, ale bol už veľmi dobrý, kľudne sa so mnou rozprával, aby som mu prepáčil, že bol veľmi rozzúrený, a že práve tamtí by mali dostať, čo išli napred mňa. Pozval ma do jeho dekungu, dal mi čokoládu, cvibaky (to bola taká sušená vojenská cestovina, dobré to bolo) aj rumu mi dal pol deci. Hovoril mi: „Nehnevaj sa, synku, prepáč mi to a môžeš odísť.“ Ja som mu poďakoval za pohostenie, pozdravil a odišiel som.

A práve prichádzali tí, čo nás nechali. Nadporučík, čo šiel vpredu na koni, sa hlásil u kapitána a vysvetľoval, čo sa stalo, že sa pýtal dakoho, že v ktorú stranu do toho lesa, kde sme sa mali zastaviť, keďže cesta bola rozdvojená, takže mu ukázal doprava, a tak prišli až ku ruským zákopom. Paru ich tam aj padlo, lebo Rusi začali na nich páliť, až vtedy zistili, že polovicu vojska tam net, tak sa vrátili tým istým smerom nazad, čo prišli za nami do toho lesa, kde sme my už od noci boli. Čakali sme na útok Rusov za tri dni, ale útok urobili v inom mieste, tak my sme sa sťahovali nazad, odkiaľ sme prišli, zase do tých všivavých dekungov...

Najvzácnejší artefakt vojaka 1. svetovej vojny uchovaný rodinou Dubjelových. Možno sa to mnohým nezdá, ale je to ručná práčka vojaka z medeného plechu. Na lícnej strane je vyrazený malý štátny znak Rakúsko-Uhorska (dvojhlavá orlica so znakom lotrínsko-habsburskej dynastie na hrudi, obtočená Rádom zlatého rúna, držiac vľavo žezlo a meč a vpravo ríšske jablko).

Túto práčku nosili vojaci zloženú za opaskom a pri vodnom toku si na nej prali. Bola súčasťou vojenskej uniformy a nájdená na povale v dedovom rodnom dome. Našiel a uchoval ju potomok Ladislav Alexík.

Pokračovanie silných spomienok z bojov v prvej línií prinesieme v ďalšom vydaní Ľubovnianskych novín.

Z knihy Štefan Dubjel, Moje vojnové stopy, foto: z knihy, archív rodiny, kresba G. Sargsjana

(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 12, 18. jún 2025).