Projekt plavárne, ktorý mal zmeniť takmer 30-ročné športovisko na nepoznanie, začiatkom februára padol. Sen o vodnom svete, súčasťou ktorého by boli napr. sauny, vodné atrakcie, ihriská či viaceré bazény, však Staroľubovňania nemuseli dosnívať. Existovala totiž nádej, že ho pod svoje krídla vezme Mesto.
Šanca pre plaváreň žila v podobe MEMORANDA o prevzatí projektového zámeru. Jeho predmetom bol majetkový prevod stopercentného obchodného podielu zo spoločnosti region DEVELOPMENT na samosprávu, ktorá by tak mohla disponovať nenávratným finančným príspevkom (NFP) od štátu vo výške 1,1 milióna €. Následná analýza ale, podľa slov Ľuboša Tomka, odkryla jeden podstatný problém. „Predmetná výzva, ktorá bola vyhlásená, totiž neumožňuje, aby bolo Mesto stopercentným vlastníkom obchodnej spoločnosti. Maximálne môže vlastniť 25 percent z celkového obchodného podielu,“ objasnil z hľadiska legislatívy neprekonateľnú prekážku primátor Starej Ľubovne.
A keď padla i možnosť, aby sa stopercentným vlastníkom stal firma Slobyterm, cesta, aby samospráva prevzala projekt, ostala zarúbaná. Radnica tak so spoločnosťou rokovala aj o možnosti postúpiť ho inému subjektu. Jej reakcia však bola jasná: „Akékoľvek ďalšie postúpenie zmluvy o NFP, resp. majetkový prevod investor odmietol. T.z. že jediná ponuka bola pre Mesto. Preto je celý projekt v podobe, v akej bol odprezentovaný na mestskom zastupiteľstve nerealizovateľný,“tlmočil postoj region DEVELOPMENT Ľ. Tomko, ktorý preto vo februári podpísané memorandum vypovedal.
BÚRLIVÁ DISKUSIA Takýto záver nepotešil ani volených zástupcov ľudu. Viacerí z nich totiž netajili sklamanie nad tým, že Stará Ľubovňa prišla o megainvestíciu. Podľa Petra Sokola v tomto prípade mesto prehralo dokonca dvakrát. „Raz tým, že sme mohli mať cudzie zdroje, ktoré by dali do poriadku plaváreň a druhá prehra je v tom, že na jej rekonštrukciu budeme musieť hľadať vlastné zdroje,“ uviedol poslanec, ktorého v tej súvislosti zaujímalo, koľko to bude Mesto stáť. A tiež, koľko do stopnutého projektu investovalo. „Vypracovanie geometrického plánu nás vyšlo približne 900 €, preplatili sme tiež vyňatie spod správy Slobytermu 6660 €. Súkromný investor investoval do projektovej dokumentácie, podľa vlastných vyjadrení, približne 45 tisíc €,“ odpovedal na jeho otázku primátor.
Informácia o projekte rekonštrukcie mestskej plavárne bola hneď prvým rokovacím bodom mimoriadneho mestského zastupiteľstva (29. marca). A zároveň najdlhším. Poslanci sa mu totiž venovali takmer hodinu.
Samozrejme, diskusia počas mimoriadneho mestského zastupiteľstva (29. marca) pokračovala ďalej. Ako počas nej uviedol Peter Bizovský, je škoda, čo sa udialo. „Keď nebudeme chcieť, aby nám plaváreň spadla a aby nás ľudia opľuli, budeme potrebovať do milióna eur. Lebo tam sa nedajú robiť čiastkové opravy. Tam treba od opláštenia, strechy, izolácie, vane, rozvodov, kúrenia či vzduchotechniky spraviť všetko. A tie peniaze nám potom budú chýbať,“pozrel sa na vec z pohľadu budúcnosti viceprimátor.
Keďže poslanci boli projektu vo všeobecnosti veľmi naklonení, niektorých zaujímali aj dôvody, prečo spoločnosť odstúpila od svojho úmyslu. Podľa vyjadrení, ktoré jej konateľ poskytol Ľubovnianskym novinám, je za tým, neprávom, opakovaná dehonestácia zámeru v médiách.„Projekt sme tvorili a riešili nie s ohľadom na zisk, ale pomoc mestu. Ľubovňa a jej občania ním mohli iba získať – neskromne si dovolíme tvrdiť, že veľa. Nie sme však ochotní počúvať vyjadrenia, ktoré zazneli na našu adresu v celoslovenských médiách a dehonestujú našu snahu,“uviedol v odpovediach uverejnených v ĽN č. 8 Pavol Saloň. Narážal tým na obvinenia lídra Obyčajných ľudí, že Roman Šipoš (riaditeľ Kancelárie predsedu vlády SR) vybavil tento projekt pre syna.„Je mi smutno, keď počúvam, že kvôli mne plaváreň nebude. Tak ako som bol za zimný štadión, tak som bol vždy aj za plaváreň. Nezodpovedám za slová Igora Matoviča a nepripravujem mu podklady, čo má hovoriť. Mám dôkazy, že už v septembri 2016 informoval o podozrivom spôsobe financovania plavárne v Starej Ľubovni ako prvý Miroslav Beblavý. Ale nebudem sa tu obhajovať za niečo, čo som nespravil,“odmietol spájanie svojej osoby s „podsunutým“ avízom Michal Šipoš.
Každopádne, projekt plavárne doplatil podľa viacerých na „veľkú politiku“. Na čo, okrem Patrika Boďa, upozornil i Rudolf Žiak.„To, že sa stranícke boje prenášajú aj na občanov Starej Ľubovne, ma veľmi mrzí, pretože bol jednou z možností, ako posunúť mesto ďalej a získať finančné prostriedky bez toho, aby sme dali čo i len euro.“
Projekt, ktorý mal plaváreň pretvoriť na moderný športovo-relaxačný areál, je teda definitívne pasé. Keďže však toto športovisko potrebuje investície ako soľ, poslanci sa ním budú musieť zaoberať na ďalších zastupiteľstvách. Možno už na tom najbližšom.
Odznelo z poslaneckých lavíc
Peter Sokol:„Plaváreň už mala rozmer 21. storočia a tešili sa na ňu nielen Staroľubovňania, ale určite aj obyvatelia regiónu.“
Pavol Gurega: „Keď som počul vystúpenie pána Matoviča, okamžite som vedel, že je koniec plavárne v Starej Ľubovni. Keby mňa niekto takto očiernil, tak tiež od toho odstúpim.“
Michal Šipoš:„Myslím si, že ak si niekto vymýšľal, klamal, ak slepo niekoho obvinil, tak nerozumiem, prečo dotknutá strana na neho nepodala trestné oznámenie.“
Peter Bizovský:„Je jednoduché napľuť niekomu do očí a potom vyčítať, prečo si ich neutrel a nešiel ďalej… Do plavárne dávame ročne približne 150 000 eur. Už len tým, že sme si mohli objednať hodiny za 90 tisíc pre naše školy, ušetrili by sme peniaze, ktoré sme mohli dať na ľadohodiny. Doložili by sme nejakých 20 – 30 tisíc a za to, čo nás plaváreň stojí, sme mohli mať jedno i druhé. Neprijali sme to.“
Patrik Boďo:„Vôbec nerozumiem, ako mladí zablokovali projekt plavárne. Čo si pamätám, tak sme boli všetci za. Jednoznačne si povedzme, že ju zahatala veľká politika a neukazujme tu jeden na druhého prstom.“
Foto: Mario Veverka