web_lms_500x200_bec_ceny.jpg
web_lms_500x200_bec_ceny.jpg
  • Mário Veverka

Peter Zamiška: Ak sa mi niečo páči, tak to chcem hrať

Updated: Jul 23, 2020


Vraj vedel skôr zopakovať melódiu vyspievaním „na-na-na“, než rozprávať. Ako chlapec presedel hodiny počúvaním rádia a imitovaním melódií, dnes ako 18-ročný zahrá skladby, ktoré patria do repertoáru absolventov vysokých škôl. A svojím majstrovstvom očarúva nielen laickú, ale i odbornú verejnosť. Akordeónový zázrak z Kolačkova – Peter Zamiška.


Zamiškovci sú veľmi známou hudobníckou rodinou. Talent však Peter nezdedil iba po tejto strane. „Mamka krásne spieva a ovláda heligónku. Na tej hral aj starý otec,“ naznačil, kde získal ďalšie muzikantské gény mladý hudobník. Jeho nadanie sa tak zákonite prejavilo už v útlom veku (podobne ako v prípade staršej sestry Lucky), takže prvé základy od rodičov na seba nenechali dlho čakať. Tie akordeónové však získal aj od strýka Františka. A od ďalšieho – Pavla – na tretie narodeniny dostal harmoniku. „Pamätám si ho ako malý zelený darček,“ vrátil sa do minulosti Peter, ktorý začínal ako samouk. Sem-tam mu čosi mama ukázala, „no keď som nevedel zahrať niečo, čo ma veľmi fascinovalo, tak som šiel za ocom, ktorý práve hral a ja som ho často pri tom sledoval.“ A potom prišiel deň, ktorý mu, v pozitívnom zmysle, zmenil život. Keď mal totiž päť rokov, rodičia ho vzali na zápis do ZUŠ. Mária Budzáková si hneď všimla, že má talent, ale už i nadobudnuté zlozvyky v spôsobe hry. Do školy ho síce (kvôli nízkemu veku) neprijali, známa pedagogička však diamant začala brúsiť v Kolačkove. „Bol som tvrdý oriešok, pretože som pani učiteľku odmietal poslúchať. Spoliehal som sa na svoje schopnosti samouka. Nepáčilo sa mi, že napríklad musím používať štvrtý prst namiesto tretieho,“ podotkol nesporný, v tom čase však i tvrdohlavý talent. Neskôr, ako dodal, začal chodiť do ZUŠ J. Melkoviča, kde v rozvíjaní jeho nadania pokračovali omnoho intenzívnejšie. „Dostavili sa prvé úspechy, no aj momenty, kedy sa bolo treba uzemniť. Za tieto skúsenosti som veľmi vďačný,“ zložil poklonu svojej „druhej mame“ Peter, podľa ktorého práve ona odkryla schopnosti, ktoré by bez nej možno nikdy neobjavil.


PUBLIKUM VNÍMA POCITOVO V recitáli, ktorým sa „lúčil“ s 13-ročným pôsobením v ZUŠ, načrel P. Zamiška do jazzu, swingu, ale i vážnej hudby. Špecifikovať, čo je jeho srdcu najbližšie, však nechcel. „U mňa to je vždy tak, že hrám to, čo sa mi páči a čo ma osloví. Nezáleží teda na žánri. Hlavné je, aby som si vytvoril k danej skladbe vzťah.“ Mimochodom, počas jej interpretácie sa na Petrovej tvári zračí enormné sústredenie. Doslova, akoby nevnímal svet okolo. To však on sám okamžite vyvrátil. „Pravdaže, vnímam ho, ale skôr duševným prepojením, než očným kontaktom. Veľmi ma poteší, keď sa poslucháč usmeje, alebo to prežíva tiež. No ak hrám vážnu skladbu, nerád venujem pozornosť ľuďom sediacim predo mnou. Niekedy sa nájdu aj rušiví poslucháči, a dá mi za pravdu každý interpret, že je náročné to nevnímať,“ podotkol mladý hudobník, ktorý na to, aby mohol vystúpiť so skladbou pred publikum, potrebuje vždy iný čas. Niekedy týždeň, inokedy aj celý štvrťrok.

AKORDEÓN – ZMYSEL ŽIVOTA Hoci má Peter na konte nekonečnú šnúru úspechov (vrátane trojnásobnej výhry na prestížnom Medzinárodnom festivale Euro Musette Golden Tango), za ten najcennejší považuje triumf v poľskom Przemyśli. Prečo? „Pretože bol pre mňa úžasným zážitkom. Išlo o moju prvú súťaž v zahraničí, kde som sa stretol s akordeonistami z Ruska, Bieloruska, Ukrajiny, Poľska, Slovenska, Grécka, Litvy, Francúzska či Fínska. A víťazstvo bolo o to cennejšie, že ma od druhého miesta delilo iba pár desatín bodu,“ vrátil sa, s vysvetlením dôvodu, do roku 2009 P. Zamiška. Aj keď v živote každého umelca sú okamihy, kedy by to najradšej zabalil, mladý Kolačkovian krízu zatiaľ nemal. Po súťaži alebo dlhodobom cvičení si od nástroja dal, samozrejme, oddych. No po zrelaxovaní vždy pokračoval ďalej. „Nikdy som nemal k nemu nechuť. Zažil som situácie, že som bol odcestovaný a akordeón mi strašne chýbal.  Neviem bez neho dlho vydržať,“ vyznal sa naturelom Goral, pre ktorého je síce akordeón „prvotinou“, dokáže však zahrať na nástrojoch každej kategórie. Ako totiž podotkol, „pre muzikanta s dobrým sluchom nie je problém vytvoriť tón aj na natiahnutom špagáte.“


HRAJÚCI PRÁVNIK Mimochodom, ešte predtým než P. Zamiška úspešne zmaturoval (na Gymnáziu T. Vansovej), na hudobnom poli sa o neho strhol veľký boj. Ako už prezradila M. Budzáková, núkali sa mu profesori z medzinárodných akadémií a vyslovovali sa, že by im bolo cťou mať takého žiaka. No hoci ho tam chceli vziať rovno zo ZUŠ, Peter sa rozhodol inak. Akordeón síce na klinec nezavesí, to nie. Prednosť však dostali paragrafy. A preto, ako s úsmevom poznamenal, „bude hrajúcim právnikom…“

Počas recitálu v galérii Provinčný dom zaznela aj skladba Impasse od francúzskeho skladateľa Fracka Angelisa. Ako na margo nej podotkla M. Budzáková, istý profesor z Krakova povedal, že ju počul len dvakrát v živote. Mimochodom, Peter hrá od svojich 14-tich rokov na gombíkový akordeón ruského typu prestížnej talianskej značky Bugari Armando. Ten má kvalitné talianske hlasy a koncertné parametre, ako bradové registre, zosilňovač basov či konvertor. Pomocou neho sa z basov stane rovnocenná sústava tónov, ako v pravej ruke, a tak je možné zahrať úplne všetko – ako na klavíri.

Povedali o Petrovi

Mária Budzáková, pedagogička: – Stretla som ho, keď mal štyri roky a už vtedy som mala cítenie, že stojí za to. Vždy som ho hodnotila materinsky. Vytešovala som sa z toho, čo dokázal a rozmýšľala, čo ešte zlepšiť. Tak ako mama – kriticky, s láskou, odpúšťaním,… všetkým, čo prináša výchova. Človeka pri práci utvrdí, keď ho ocenia iní. A Peťa ocenili profesionáli, vysokoškolskí pedagógovia, interpreti a skladatelia svetového mena. To nás tešilo a dávalo nám silu ísť ďalej.

Richard Sokol, akordeonista: – Peťo je vo všetkom, čo robí, pedant a perfekcionista. Keď napríklad vidí, že skladbu nemá zvládnutú, bude ju cvičiť dovtedy, kým sa tak nestane. Ako akordeonista je neskutočný a technicky na tom neuveriteľne dobre. Pri našich duetách je práve on tým technickejším harmonikárom a ja skôr šoumenský typ. Ako človek je dobrosrdečný, vždy chce všetkým pomôcť. A čokoľvek treba, spraví.

Lucia Zamišková, mama: – Peťa som do hrania, ale i učenia, nikdy nemusela tlačiť. A tiež do práce. Doma spraví všetko – kosí, kope v záhrade, manžel ho naučil robiť s motorovou pílou,… Nesprávame sa k nemu ako k hviezde, vedieme ho k pokore. Nie som teda na neho pyšná, ale šťastná, že on je šťastný.


#profil #akordeon #PeterZamiška #recitál #hudba