V Ľubovnianskych novinách číslo 14/2023 sme od autorky Kataríny Chapuis Šutorovej publikovali materiál pod názvom Ožila dávna legenda (Príbeh podávaný ústnym podaním s reálnym základom). K textu zazneli viaceré výhrady na sociálnej sieti, ktoré zrejme vychádzali z nepochopenia.
Autorka v článku Ožila legenda. Za päť rokov sa v Ľubovni narodili tri deti, mŕtvych nemal kto pochovávať - okrem iného uvádza informácie z roku 1771, kedy v Starej Ľubovni vypukla epidémia. Zdroje čerpá z archívov v Ľubovnianskom múzeu, kde našla spísanú históriu mesta pánom farárom Michalom Stankom z roku 1941. „Stará Ľubovňa skoro úplne vymrela natoľko, že za 5 rokov sa tu narodili len 3 deti. Epidémia zúrila tak, že staroľubovniansky kaplán Jozef Pauli, ktorý vyšiel k nemocným z domu zdravý, na ceste padol a zaraz ostal mŕtvy.“
Na článok zverejnený na sociálnych sieťach zareagoval Stefan Dlugolinsky, ktorý tvrdí, že v uvedenom roku sa v meste narodilo až 18 detí. „Neviem, odkiaľ autorka čerpá uvedené čísla, ktoré uvádza...,“ a dodáva, „myslím, že treba pracovať s faktami.“
Na status rodáka zo Starej Ľubovne zareagoval aj Jan Farský, v tomto prípade nevedno, či ide o osobu s falošným účtom. Ten k reakcii S. Dlugolinskehoho, okrem iného, píše: „Neoverené zdroje a informácie LMS (Ľubovnianska mediálna spoločnosť – pozn. red.) veľmi rado publikuje ako hotovú vec.“
Na uvedené
sa redakcia rozhodla zareagovať:
Na margo autorky
Dopisovateľka Ľubovnianskych novín K. Chapuis Šutorová sa snaží vybrať si vždy nejaký zdroj, o ktorý sa opiera a vždy ho v materiáloch aj uvádza. Samozrejme, opiera sa aj o oral history, je veľkou milovníčkou histórie a vnímavá k dobe minulej. Zachytila mnohé ústne podané informácie od rodákov, svojich rodičov a starých rodičov. Pred niekoľkými rokmi sa dostala vďaka tomu, že žije vo Francúzsku, k vzácnemu archívu dcéry Karolíny Zamoyskej - Carmen, ktorá jej krátko pred smrťou zverila mimoriadne cenný rodinný archív, a tak vďaka tomu i jej húževnatej práci v zahraničných archívoch sa aj do Starej Ľubovne dostali neskutočne vzácne historické fotografie i materiály. Je autorkou kníh Ružbaššská kráľovská svadba i Zamoyské nevesty a pripravuje ďalšiu - Parížska svadba. Vďaka kontaktom sa napojila na kráľovskú vetvu rodiny Zamoyskej a odkryla doteraz nepoznanú históriu súvisiacu s mestom Stará Ľubovňa. Spolupracuje aj s miestnymi historikmi a pracovníkmi Ľubovnianskeho múzea, aj vďaka tomu sa do nášho múzea dostali mnohé vzácnosti, informácie, fotografie i predmety, ktoré sprostredkovala od potomkov posledných majiteľov hradu. Jej prínos pre mestskú a regionálnu históriu si vážia odborníci a oceňujú jej aktivity. Katarína Ch. Šutorová sa rozhodne nepasuje do roly renomovanej historičky, jej materiály, hlavne pre Ľubovnianske noviny nemajú charakter zverejnenia historických výskumov, resp. odborných publikácií, snaží sa skôr populárnou a zrozumiteľnou formou priblížiť históriu regiónu.
Na margo článku
Aj ostatný článok bol písaný v duchu pátrania a zamýšľania sa nad ústne rokmi tradovanú históriu vo Vyšných Ružbachoch, už v úvode píše vo svojom mene v jednotnom čísle a používa aj slová vraj, hovorilo sa , mohlo to tak byť... Keďže narazila na materiál Ľubovnianskeho múzea – spísanú históriu mesta Starej Ľubovne farárom Stankom v roku 1941 (mimochodom, opierali sa o ňu viacerí autori kníh a aj článkov v Ľubovnianskych novinách), tak ju zaujali isté informácie a pomohli jej vysloviť domnienku, že skutočnosť, ktorú počula vo Vyšných Ružbachoch, sa mohla stať. Výber z 25. strany materiálu farára Michala Stanka v článku doslova cituje a neponúka ho ako podložené materiály, ale len na dotvorenie obrazu ... necháva čitateľov vytvoriť si názor na základe ponúkaných informácií, a to slovami, ...ale to si musí urobiť každý mienku sám...
Okrem toho si na dotvorenie obrazu vybrala materiál o epidémii v štúdii HISTORIA MEDICINAESLOVACA VI., ktorú tiež v zdroji uvádza a cituje z nej.
Teda máme za to, že autorka rozhodne nerobila žiaden výskum, snažila sa len konfrontovať ústnu históriu s dostupnými materiálmi.
Ďalším, možno veľmi zaujímavým materiálom by pokojne mohol byť článok, ktorý by napríklad spochybňoval zápisky farára Michala Stanka a konfrontoval ich z dostupnými zdrojmi z matriky. Možno aj s analýzou, resp. zamysleniami, prečo ich pán farár nepoužil, keď ako prvý mal prístup k farským matrikám...
Aj Katarína Chapuis Šutorová reaguje na kritiku slovami: „Tak, ako je v mojom článku písané, informácie čerpám z dokumentu písaného p. farárom Stankom, ktorý som našla v Ľubovnianskom múzeu. Bol pre mňa veľmi zaujímavý, a preto som sa s čitateľmi ĽN chcela podeliť o tieto nájdené informácie. V žiadnom prípade nešlo o môj výskum, preto som si v ňom uvedené informácie nemala prečo overovať.“
Na záver
ĽMS sa nebráni kritike, ani podnetom. Vždy sa snaží hľadať riešenia, tiež si maximálne overuje zdroje a snaží sa o čo najväčšiu objektívnosť. Váži si aj dopisovateľov, ktorých materiály ponúkajú iný pohľad, štýl, sú obohatením obsahu ĽN. Vyžaduje pritom uvádzať zdroje prebratých informácií alebo fotografií. Často autori čerpajú z viacerých verejne dostupných zdrojov, aj internetových, kde sa niekedy aj nedá dopátrať k autorstvu. V novinových materiáloch pritom nie je možné uvádzať odkazy ako v odborných prácach.
V priebehu desaťročí ĽN spolupracovali s mnohými dopisovateľmi, aj renomovanými historikmi, ale aj laikmi - milovníkmi histórie. Vo väčšine prípadov išlo vždy o obohatenie nielen čitateľskej laickej verejnosti, ale i odbornej. Mnohé historické materiály uverejnené v ĽN si žiadali študenti, doktoranti i vedeckí pracovníci alebo autori kníh.
Je len poľutovaniahodné (a neplatí to len v tomto prípade), že sa marí aktivita dopisovateľov (niekedy aj absolútne nevhodným spôsobom v nenávistných komentároch na fb), ktorí sa snažia len obohatiť verejnosť o ďalšie informácie a často ponúkajú aj mimoriadne cenné materiály ešte predtým, než ich publikujú, napríklad aj vo svojich knihách.
Za redakciu: Peter Rindoš a Helena Musalová
zdroj: facebook