Okresný futbalový zväz v Starej Ľubovni na slávnostnom zasadnutí výboru ocenil Ďakovnými listami bývalých výborných futbalistov, ktorí sa zlatými písmenami zapísali do histórie ľubovnianskeho futbalu a ktorí v tomto roku oslávili okrúhle životné jubileá.
„Spoločnými silami sme pátrali po týchto výborných futbalistoch a dostali sme sa až k tomto aktu. Chceme im aspoň touto formou poďakovať a oceniť ich prínos futbalu. Chodilo sa na nich pozerať veľa ľudí a ešte aj dnes by veľa ukázali zo svojho futbalového kumštu. Jednoznačne budeme v tejto tradícii pokračovať,“ skonštatoval Jozef Kovalčík, predseda OFZ. K najmladším jubilantom patrí Emil Gurega, ktorý v tomto roku oslávil 65. narodeniny. Futbal začal hrávať v Košiciach, kam chodil do školy. Hrával tam dorasteneckú ligu. Emil bol aj výborný volejbalista. Po skončení školy narukoval na základnú vojenskú službu. „Na vojne som poriadne pribral, dva roky som nevyvíjal žiadnu športovú činnosť, a tak po návrate domov som mal nadváhu. Doma som začal hrať za „Béčko“ a po polroku ma zaradili do A-mužstva. A tam to už bola iná káva,“ zaspomínal jubilant.
K jeho rovesníkom patrí Tomáš Reľovský (na fotografii vľavo s J. Soleckým ), ktorý bol pilierom domácej defenzívy, aj preto dostal prezývku „Metla“. Celý svoj aktívny život zasvätil tejto najpopulárnejšej hre. Po skončení aktívnej kariéry sa venoval príprave mládeže. „Verím, že po pôste opäť príde doba, keď sa budeme tešiť z futbalu. A keď budeme vyhrávať a postupovať, na všetko zlé sa zabudne. Chlapci majú dnes vytvorené výborné podmienky, hráči môžu ísť z kabíny na ihrisko v bielych ponožkách. My sme po tréningoch boli zablatení od hlavy po päty a išli sme rovno do sprchy. V zime sme trénovali na snehu, na kondičku to bolo skvelé. Dnes sa nik nemôže sťažovať,“ povedal T. Reľovský. Do kategórie sedemdesiatnikov sa zaradil Ondrej Kovalčík, ktorý rád spomína na zlaté časy. „Postúpili sme do divízie, boli sme v strede tabuľky, ale vyhrávali sme s takými mužstvami ako Michalovce, Humenné, béčko Žiliny, ľudia sa bavili, mali radosť zo zápasov a to boli nenormálne zážitky. Zanietení boli nielen futbalisti, ale aj funkcionári, preto to fungovalo,“ poznamenal oslávenec.
Ďalším sedemdesiatnikom je Gabriel Reľovský (na fotografii vľavo s J. Kovalčíkom) – futbalista srdcom aj dušou, rýchly útočník a excelentný strelec. Ako tretiak na učňovke už hral divíziu za Kežmarok, kde mu vybavili vojenčinu a hral tam ďalšie dva roky.„Bola to kvalitná súťaž, hrala tam okrem iných Banská Bystrica či Slovan B. Po vojne som mal ísť do Tatrana Prešov, tam som však ochorel. Prišiel za mnou Michal Lajčák a zlanáril ma do Ľubovne. Veľmi ma teší, že som svojimi gólmi pomohol Ľubovni postupovať hore až do divízie. S trénerom Dingom som natrénoval trestné kopy ponad múr a z týchto pozícií som dával veľa gólov, z ktorých som mal obrovskú radosť,“načrel do spomienok chýrny strelec.
K 70-kom patrí aj Jozef Stašak, ktorý bol všestranným športovcom, okrem futbalu hral za Starú Ľubovňu aj volejbal.„V 60-tých rokoch mala Ľubovňa okolo 3 tisíc obyvateľov a 4 ulice – Vyšnú, Nižnú, Závodie a Bžeg. Bývali sme na Vyšnej ulici a tam vyrastali najlepší futbalisti ako Gabo Reľovský, Paľko Reľovský, Pišta Kasperkevič. Stále po škole sme v Šmigrunde (za starým cintorínom) hrávali futbal, ktorý nás veľmi bavil,“poznamenal jubilant.
Najkrajšie futbalové spomienky jubilantov:
Emil Gurega: –Najkrajšie spomienky mám na prvý gól, ktorý som dal za Ľubovňu hlavou do šibenice Lubeníku, ktorý si budem pamätať do smrti. A samozrejme, v pamäti mi ostanú zápasy so Slovanom Bratislava, ktorý tu bol dvakrát a ani raz nevyhral. Pamätám sa na slová Ondruša, ktorý sa posťažoval, že „ktorý blbec vybavuje takéto zápasy.“
Tomáš Reľovský: –Zážitkov mám veľmi veľa, veď 23 rokov som hral za „Áčko“. Nedá sa zabudnúť na také zápasy, ktoré sa tu hrali so Slovanom, Olympijským výberom Československa, s Trnavou, Žilinou. Ligové kluby sem chodili radi, lebo sme mali kvalitné ihrisko aj káder. S kvalitnými súpermi sme hrali fér zápasy, neokopávali sme ich.
Ondrej Kovalčík: –Najkrajšie spomienky mám na zápasy so Slovanom a olympionikmi Československa, ktorí boli v Tatrách na sústredení a k nám si prišli zahrať. A samozrejme, na postup do divízie.
Gabriel Reľovský: –Stará Ľubovňa bola moja srdcovka, aj preto som sa tu po vojne vrátil. Krásne spomienky mám na góly, ktoré som strieľal za Ľubovňu, na víťazstvá, na výbornú partiu chlapcov, na fantastickú atmosféru na ihrisku. Na to sa nedá zabudnúť.
Jozef Stašak: –Ešte počas ZŠ sme všetci ako tu sedíme, hrali futbal za dorastencov. Boli sme mladí, futbal nás bavil, hrali sme s nadšením. Bol som všestranný športovec, popri futbale som hrával aj volejbal, divíziu, za Ľubovňu. Boli to krásne časy, na ktoré sa nedá zabudnúť.
Peter Osvald: –Najkrajšie spomienky mám na futbal v Hniezdnom v 70.-80-tych rokoch min. stor. Vtedy sa futbalu u nás darilo, mali sme výborné mužstvo, hrali sme okresnú súťaž a chceli postúpiť vyššie.
Milan Vitko: –Aktívne som hrával futbal, volejbal aj hokej. Na svoju športovú činnosť mám výborné spomienky, funkcionári sa o nás príkladne starali a my sme hrali z presvedčenia a lásky k športu, nie za peniaze. Hrali sme, lebo nás to bavilo a mali sme z toho radosť.
Text a foto: Ján Petrus
Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 36 (10. október 2017)