top of page
  • Mário Veverka

O Planetárovi, Nebojsovi i Dažďovej víle

Updated: Jul 22, 2020


Oživiť hradné nádvoria a pritiahnuť turistov – presne to stálo za nápadom bývalého kastelána castrum de Lublow Dalibora Mikulíka priniesť na hrad divadlo. Dôkazom toho, že tejto myšlienke veril, je, že sa jej ani po niekoľkých neúspešných pokusoch nevzdal a (po odporúčaní Evy Kollárovej) sa obrátil na Petra Karpinského. To sa písala piata čiarka po dvesto krížikoch a na tú šiestu vstúpil na nádvorie hradu Móric Beňovský – Kráľ kráľov.


Od čias, keď medzi hradnými múrmi zaznela úvodná replika prvej divadelnej hry, prešlo teda už 11 rokov. To, čo pôvodne začalo ako boj o turistov, tak prerástlo do úspešnej šnúry predstavení plných humoru a nezabudnuteľných výkonov. „Divákom sa divadlo s putovaním zapáčilo, takže sa postupne plánovali ďalšie a ďalšie hry. Spraviť z nich rozprávkový muzikál ale nebol zámer. Skôr to vyplynulo zo situácie, že mal Peter Karpinský po ruke tých správnych ľudí,“ uviedla už Eva Kollárová, podľa ktorej ich k tomu viedlo aj to, „že predstavenia mali byť i pre rodiny s deťmi a tie sa nedokážu dlho sústrediť na hovorené slovo. Navyše, pesnička dej oživí,“ vysvetlila autorka drvivej väčšiny textov piesní. Apropo, tie do hudobného šatu zaodel Ján Sivuľka a aj keď niektoré (napriek umeleckej hodnote) upadli trochu do zabudnutia, mnohé z nich zľudoveli – Život je divadlo, Osudová , Rozprávka… „Asi desať je takých, ktoré sa pravidelne spievajú pri rôznych príležitostiach a zazneli tiež v rádiách. Jednak v Slovenskom rozhlase a tiež v krajanskom rádiu v USA, v ktorom odvysielali aj divadelnú hru Diablova skala. A mala veľký úspech,“ dodala E. Kollárová.

Kostýmy, šaty, róby, toalety… I keď tie sa úplne na začiatku požičiavali z prešovského divadla, väčšinu z nich teraz šije mama P. Karpinského. Podľa návrhu scenáristu, režiséra, herca v jednej osobe.


DVAJA STOPERCENTNÍ Hoci sa za desať rokov vystriedala v prestaveniach takmer stovka hercov, len dvaja – Nina Kollárová a Martin „Šaľo“ Jakubčo, si zahrali vo všetkých. „V prvom som ale nebol herec. Ako šermiar Rádu sv. Michala som spolu s ostatnými robil vojenskú kulisu k Móricovi. No zapáčilo sa nám to, a tak sme ostali… ja až dodnes,“ vrátil sa do minulosti druhý menovaný. Kým ten ešte vtedy nemusel otvárať ústa, Nina, ako cisárovná, už ale áno. V šestnástich sa totiž obliekla do šiat Márie Terézie a ako podotkla, na scénu v nich vyšla trochu napätá . „Hlavne preto, že moja úvodná replika bola v latinčine. Dnes si však divadlo užívam, zabávam sa a mám radosť z toho, že hráme pre ľudí. Tréma preto ustúpila do úzadia,“ uviedla mladá Staroľubovnianka, ktorej hradné divadlo dalo podľa vlastných slov veľa. Najmä priateľov. Mimochodom, kým pre N. Kollárovú neboli hradné inscenácie prvou skúsenosťou s hraním, pre mnohých ďalších, vrátane Tomáša Senka, už ale áno. „Raz som alternoval cigána v Diablovej skale, v podstate som však začínal v Zamurovanej neveste. Divadlu sa odvtedy venujem aj ochotnícky, v Bratislave, takže dúfam, že je vidieť nejaký herecký progres,“ pousmial sa na záver vyštudovaný biológ, ktorému tento chlebík zachutil a nechce sa ho vzdať.


SLANÁ VODA V POHÁRI Pochopiteľne, s divadlom je spojených i množstvo úsmevných až humorných príhod. Tie vznikajú hlavne vtedy, keď sa už herci „nudia“ a chcú si hru ozvláštniť. Tak si občas spravia naschvál, čo, podľa „Šaľa“, každého baví. „Napríklad, keď niekto pije, tak sa mu v určitom  momente vymení normálna voda za slanú alebo octovú. Alebo Františke Marcinovej sme raz do listiny, ktorú mala čítať, nalepili fotku polonahého chlapa. Text naspamäť nevedela,“ poodkryl to, čo divákom počas predstavenia ostáva skryté, M. Jakubčo.

Neprehliadnuteľnou postavou divadla je i muž, ktorý si síce zahral viacero hlavných postáv (Planetár, Jano v Medvedej koži), no skvele sa cíti aj v tých epizodických. „Často je totiž tá vedľajšia úloha lepšia. Človek má síce menšie pole, ale môže si postavu viac vyhrať. Napríklad zlý kráľ v Troch zlatých vlasoch Deda Vševeda sa mi fakt dobre hral a s Jakubom Ondrejom sme sa vo svojich rolách vybláznili,“ vysvetlil svoje slová M. Jakubčo (vpravo).


Pre zaujímavosť, hoci sa M. Beňovský niesol v o čosi inom duchu, od Diablovej skaly majú rozprávky rovnaký ráz. „Navyše, hrali v nich už tri generácie mojich žiakov. Do prvej patrili obe Mariky – Smreková a Smoroňová, Barbora Žilecká, Ivona Fabiánová, Janka Piknová či Nina Kollárová. Do druhej Janka Biganičová, Renáta Stričová, Adam Kollár, Emma Tomková a teraz nastupuje tretia: Martina Kovalčíková  a Katarína Melcherová,“ vymenovala niekoľko mien, ktoré spája literárno-dramatický odbor ZUŠ J. Melkoviča, E. Kollárová. A ako dodala, decká tak okrem hereckých skúseností dostali i dobrý základ do života: „Niektorí umenie študovali, mnohí s ním ostali v kontakte. Hlavné však je, že si to nenechali pre seba, ale že naučené a nažité odovzdávajú ďalej. To považujem za to najdôležitejšie…“


Rozhovor s… PETROM KARPINSKÝM

Keď ste začínali písať Mórica Beňovského, rátali ste, že si písanie scenára zopakujete ešte deväťkrát?

– Pravdupovediac, prvá rozprávka bola akousi skúškou, či sa to vôbec dá realizovať. Bol som pritom ovplyvnený inými hradmi, veľmi sa mi napríklad  páčili veci, ktoré sa robili v Kežmarku. Po Beňovskom nasledovala Diablova skala, ale že to bude pokračovať desať rokov, si v tom čase, predpokladám, nemyslel asi nik.

Už charakteristickou črtou hradných inscenácií sa stalo vtiahnutie divákov do deja. Bolo to od začiatku zámerom?

– Určite, ono sa to vlastne aj samo žiada. Pretože i keď sme tu interakciu nechceli, tak sami diváci začali s hercami spolupracovať. Hlavne deti sa cítia, akoby boli súčasťou rozprávky.

Ak sa teraz spýtam, ktorú z nich máte najradšej, prípadne považujete za najvydarenejšiu, odpoveď asi bude znieť: všetky.

– Presne tak. Práve dnes (16. júla, pozn. autora) nás zastavila pani, ktorá si chcela kúpiť niektoré DVD. Chcela poradiť, a my sme zistili, že je pre nás ťažké vybrať päť „naj“ z desiatich.

Keď sa ale povie „hradná rozprávka“, ako prvá vám napadne…

– … asi Diablova skala. Móric Beňovský bol akýsi úvod, ale Diablova skala bola skutočne prvým hradným muzikálom v tom duchu, ktorého sa držíme až do súčasnosti.

Ste scenárista, režisér, herec. V ktorej role sa cítite najlepšie?

– Musím povedať, že všetky tri sú veľmi zaujímavé. Teraz som si trochu stiahol hereckú úlohu a ukázalo sa, že je to dobrý spôsob, aby som dokázal koordinovať ostatných hercov.

Tí už prezradili, že si občas vystrelia sami zo seba. Dokážu vás aj po tých rokoch prekvapiť?

– Áno, hoci stále vravím, že mňa už nemôže prekvapiť nič a oni stále prídu s nejakým svojským nápadom, z ktorého potom žasnem. Vždy ale hovorím, že v prvom rade sa musí zabávať divák. Čiže ten nesmie utrpieť na žartoch, ktoré si zo seba robíme.

Dekádu hier už máte za sebou. Pokračujete ďalej?

– Už sme o tom rozmýšľali. Držali by sme sa pritom línie slovenských rozprávok, samozrejme, trochu košatejších než sú v klasickom spracovaní. Ale všetko záleží na Ľubovnianskom hrade, či nám tú ponuku dá. A či bude dostatok peňazí, aby sme mohli rozprávky realizovať. Ochota a chuť ale je.


Divadlá s pesničkami na hrade Ľubovňa 1. Móric Beňovský – Kráľ kráľov (2006), 2. Diablova skala (2007), 3. Zamurovaná nevesta (2008), 4. Princezná pre draka (2010), 5. Tri zlaté vlasy deda Vševeda (2011), 6. Medvedia koža (2012), 7. Dažďová víla (2013), 8. O Planetárovi (2014), 9. Nebojsa (2015), 10. Lietajúci Cyprián (2016).

Nikto nie je v divadle povinne, napriek tomu v ňom všetci chcú hrať. Aj to je podľa E. Kollárovej dôkaz, že si našli cestu k umeniu. A, že hradné divadlo je hlavne o priateľstve a stretnutiach ľudí rovnakej „krvnej skupiny“, bola aj inscenácia Medvedia koža. ZAUJÍMAVOSTI * Počas desiatich rokov videlo predstavenia vyše 46 000 ľudí (priemerne 5000/týždeň), vystriedalo sa v nich viac než 90 hercov (priemerne 26) a odznelo 44 pesničiek. * Väčšina rozprávok trvala od 52 do 70 minút (výnimkou bol iba M. Beňovský s čistým časom 26 minút). * Ako občerstvenie najskôr herci konzumovali rožky s maslom, paprikou…, ktoré im pripravovali E. Kollárová a M. Pavelčíková (denne približne 50), neskôr i šišky Moniky Pavelčíkovej, potom pribudli palacinky a obľúbené desiatové polievky.

Niektorí z tých, ktorí sú spojení s hradným divadlom, sa 16. júla stretli v galérii Provinčný dom. Na programe boli ukážky z doterajších predstavení, rozhovory s aktérmi, no hlavne – spomínanie.


bottom of page