Pátranie po pokladoch je snom asi každého chlapca, no máloktorému sa podarí si ho i splniť. Výnimkou je Milan Zacha Kučera, ktorý v piatok zavítal do Ľubovnianskej knižnice.
Ten na zhruba dvojhodinovej prednáške poodkryl Staroľubovňanom skryté kapitoly II. svetovej vojny. A oboznámil ich najmä s výsledkami výskumov a málo známymi informáciami o podzemnom komplexe Riese. „Ide o gigantické dielo, ktoré nebolo nikdy dokončené, malo ambiciózne rozpracovanú vodoinštaláciu, vetracie šachty či elektrické rozvody. Celý komplex je zložený zo šiestich objektov a siedmeho veliteľského objektu pod poľským zámkom Ksiaz. Štôlne boli pritom vyrazené iba v troch hĺbkach: 14,5 metra, 29,5 metra a 49,5 metra,“ uviedol známy český záhadológ, ktorý sa „Obrovi“ podrobne venuje vo svojej knihe Najväčšie tajomstvo Tretej ríše.
Pod to, že sa Milan Z. Kučera (vľavo) mohol u nás predstaviť, sa podpísala ĽK a Český spolok v Starej Ľubovni.
KDE JE ZLATÝ VLAK? Aj keď projektu patriacemu k najtajnejším v nacistickom Nemecku, venoval M. Kučera väčší priestor, počas besedy sa dotkol i Mesačnej jaskyne, Jantárovej komnaty, temného podzemia koridorov továrne Wolfsberg či záhadnej „Mucholapke“. Nezabudol ani na poslednú Hitlerovu svätyňu Totenburg a tiež pátranie po tzv. Zlatom vlaku, ktorý nedávno zaujal svetové médiá. Nájsť sa síce nenašiel. No to, že existuje, je ale vysoko pravdepodobné. „Na konci vojny, keď už bol Hitler po smrti, veliteľ obrany Vratislavi Hanke prehlásil mesto za pevnosť, ktorá sa bude brániť do posledného muža. A tiež nariadil, aby civilné obyvateľstvo odovzdalo akcie, cenné predmety i hotovosť. Myslím, že keby každý človek z tých 660-tisíc dal len jedny náušnice, tak to na poklad stačí,“ naznačil M. Kučera, podľa slov ktorého však po dobytí Vratislavi Rusi v centrálnom trezore nenašli vôbec nič. „A jedna zo špekulácií hovorí, že na konci vojny vyšiel z mesta vlak, ktorý všetko odviezol. Preto je taká obrovská chuť to nájsť.“ Dôvod záujmu je asi jasný: náklad až 40 ton zlata, s ktorým ho Nemci schovali v podzemnom tuneli pri Walbrzychu, neďaleko hraníc s Českom. A možno nie. Mimochodom, úspešný autor, ktorého prvú knihu už na pultoch kníhkupectiev nezoženiete, sa nedávno pustil do nového projektu. Ako sám povedal, momentálne je v okolí Kaliningradu, „a dúfam, že na Vianoce sa budete môcť potešiť novou knihou s názvom hovoriaci za všetko: Jantárová komnata nie je mŕtva.“
Fascinuje ho podzemie Milan Z. Kučera hovorí o záhadách 2. sv. vojny
Zomrel Hitler v Berlíne? Je Mesačná jaskyňa len mýtom alebo môže skutočne existovať, dokonca aj v našom okrese? A kam sa stratil „ôsmy div“ sveta – Jantárová komnata? Odpovede na to hľadal v rozhovore bádateľ, záhadológ a spisovateľ Milan Zacha Kučera
K záhadám sa ľudia dostanú v rôznom veku, najčastejšie však v detstve. Bolo to tak aj u vás? – Áno, môj dedo mal doma množstvo kníh od Eduarda Petišku – o hradoch, povestiach… a keďže každý správny hrad má podzemnú chodbu či pivnice, chytilo ma to. A viac nepustilo. Záhad existuje široké spektrum – počnúc Atlantídou a Bermudským trojuholníkom, cez UFO až po paranormálne javy. Vy sa, v knihe, venujete tajomstvám Tretej ríše. Je to hlavná oblasť vášho záujmu? – Pravdupovediac, v posledných rokoch ma takto vyprofilovali čitatelia. Mňa vo všeobecnosti zaujíma podzemie a záležitosti podkladov ako takých. V dobe, keď detektor kovov nemal každý, som organizoval medzinárodné preteky hľadačov pokladov. Teraz som sa dostal aj do tej teoretickejšej roviny, keď spracovávam príbehy literárnou formou. Patrím ale skôr medzi skeptikov – na záhadológiu som príliš vpravo, na vedca príliš vľavo. Poďme teraz k tajomstvám II. svetovej vojny. Možno za najväčšiu záhadu považuje väčšina ľudí to, či Hitler spáchal alebo nespáchal samovraždu a tiež osud Jantárovej komnaty. – Čo sa týka Hitlera, som presvedčený, že zomrel presne tak, ako sa to popisuje. Dôvod je psychologický. Spísal testament, predal vedenie krajiny Dönitzovi a netreba zabúdať ani na to, že bol vždy tak trochu herec. Žil v rámci Wagnerovských opier a povedal, že chce odísť zo sveta na veľkom javisku dejín. Čo bol pre neho horiaci Berlín. Poviem to úplne opačne: neviem si predstaviť Hitlera, že si ako plešatý dedko užíva v juhoamerickej haciende, kde nemôže ovplyvniť nič, než vlastný dvor a tristo verných. To by bolo pre neho málo. A čo Jantárová komnata, ktorá sa po skončení vojny záhadne stratila? – Donedávna som si myslel, že zhorela v Königsbergu (Kaliningrade). Nedávno sme ale s televíziou Prima organizovali výpravu na základe nahláseného možného miesta ukrytia komnaty v bývalom veliteľstve Wermachtu v Mauerwalde. A tam som, po rozhovoroch s miestnymi bádateľmi, dospel k záveru, že sovietska tajná služba a kontrarozviedka pracovali veľmi neporiadne a nesystematicky. Len Erich Koch, posledný veliteľ obrany Königsbergu, vlastnil niekoľko zámkov, ktoré mali niekoľkoposchodové podzemie. No Rusi, keď prišli k odstreleným vstupom, hľadanie vzdali. V okruhu 20 – 40 km od Kaliningradu tak existuje množstvo nepreskúmaných miest. Je teda šanca, že sa ešte objaví? Prípadne iné cenné predmety, ktoré zmizli koncom vojny? – Podľa mňa skôr či neskôr budeme konfrontovaní s nejakým nálezom. Chýba totiž tak obrovské množstvo umenia, napr. v Poľsku 150 tis. obrazov, že proste nie je možné, aby sa z toho niečo nenašlo. Tých tajomstiev, ktoré ostali po Tretej ríši, je určite mnoho – miesto ukrytia „Zlatého vlaku“, Foo Fighters, apod. Vy osobne však za to najväčšie považujete… – … objekt Riese, blízko česko-poľských hraníc. Výstavba obrovského podzemného komplexu v Sovích horách zhltla 150 miliónov ríšskych mariek a štvrť milióna kubíkov betónu. Dodnes pritom k nemu nik neobjavil dokumentáciu. Načo mali tieto priestory slúžiť? – Podľa mňa sa tam sústredili špičky výskumu, ktoré mali pokračovať vo vývoji odvetných zbraní, aby Tretia ríša dokázala odstrašovať nepriateľa a podarilo sa zastaviť front. No špekulovať by sme mohli aj nad tým, či sa nacisti vo svojich technológiách nedopracovali k jadrovej fúzii. Pretože históriu píšu víťazi, tí možno nemali záujem šíriť, ako ďaleko sa v tejto oblasti Nemci dostali. Na záver sa ešte dotknime záhady označovanej za jednu z najväčších na Slovensku. Tajomnú šachtu v tvare polmesiaca, ktorá má byť údajne dielom dávnej alebo mimozemskej civilizácie, totiž niektorí bádatelia situujú medzi Plavnicu a Starú Ľubovňu. – Mesačná jaskyňa je určite zaujímavo napísaný príbeh, ktorý má ale niekoľko fatálnych chýb. Jedna vec je zlá definícia lokality, vrátane súradníc. Ďalšou záležitosťou je, že SNP neprebiehalo na rozsiahlom území, takže Francúzi sa nemohli dostať tak ďaleko a navyše, popisujú, že boli ostreľovaní kanónmi neexistujúcej ráže. Od vojenských odborníkov pritom očakávam, že ju poznajú. Takže v záležitosti Mesačnej jaskyne môžeme kolísať od aprílového žartu až po záhadu, ktorej rozlúštenie nás ešte čaká. A ja ako správna romantická duša hovorím, že je to 50:50. Tak ako som to vravel o „Zlatom vlaku“ v Poľsku, no, bohužiaľ, ten mal smutnejší koniec. Ale príbeh to bol pekný…