Na Slovensku je rusínska národnosť jednou z trinástich štátom uznaných menšín. O nej sme sa rozprávali s Martinom Karašom, riaditeľom Ľubovnianskeho osvetového strediska, predsedom Rusínskej obrody na Slovensku, s vedúcim FS Barvinok z Kamienky.
Začnime číslami, koľko ľudí sa hlási na Slovensku k rusínskej národnosti?
– Posledné sčítanie ukázalo, že zatiaľ čo sa k rusínskej národnosti prihlásilo 33 428 obyvateľov, k rusínskemu jazyku, ktorý používajú ako materinský, sa prihlásilo viac ako 55 000 ľudí. Tzn., že nie všetci Rusíni sa hlásia k svojej národnosti. Existujú vyslovene rusínske obce, aj v našom regióne, v ktorých sa k Rusínom prihlási len tretina či polovica. Evidentne tam žijú, ale z rôznych príčin sa nehlásia k svojej národnosti.
Povedať treba, že Rusíni žijú aj v iných kútoch sveta, nielen na Slovensku…
– Pôvodné teritórium Rusínov sa rozprestiera na juhu Poľska (v horách), severovýchode Slovenska, západe Ukrajiny, severe Rumunska a tiež severovýchode Maďarska. Tieto územia obývajú už stáročia a dá sa povedať, že sú to severné a južné svahy Karpát. Preto ich niektorí autori označujú aj Karpatskí Rusíni. Môžeme teda povedať, že Rusíni žijú na území, kde sa stretáva západná a východná kultúra. Ako keby boli jej pomyselnou hranicou. O tom svedčí aj to, že rusínsky jazyk a jeho dialekty sa prisudzujú z časti k východoslovanským jazykom, ale existujú aj také, ktorých nárečia patria už k západoslovanským.
Vieme, že každý národ, etnikum má svoje charakteristické črty. Čo je najviac príznačné pre Rusínov?
– Sme maličký národ v srdci Európy a naša rusínska kultúra je jedinečná a nezameniteľná. Aj jazyk a východný obrad. Máme temperamentnú kultúru a naše piesne sú založené na viachlasnom spevnom základe. Ten vychádza z hornatého prostredia, z ktorého táto kultúra vzišla, ale tiež z príslušnosti k východnému obradu, kde sa spievalo v cerkvách tzv. Karpatským prostopinjem (spev kantora a ľudí bez nástrojov). Aj keď patríme do východného obradu, máme svoj štýl, ktorý bol formovaný tak duchovnou, ako aj ľudovou kultúrou. Každá dedina má svoje typické nápevy. Dlhodobo tvrdím, že práve naša kultúra nás reprezentuje najviac. Pracujeme na tom, aby sme tento národ dostávali do povedomia, prezentovali kultúru, tradície a udržiavali si materinský jazyk. Snažíme sa, aby sa naše zvyky prenášali z generácie na generáciu.
Asi práve špecifický temperament Rusínov spôsobil, že sa niekedy stretávame aj trošku s dehonestujúcim označením „šalený rusnak“?
– S týmto označením sa v súčasnosti veľmi nestretávame, pripisujem ho skôr smutnej histórii. Rusínska národnosť bola v minulom režime zo dňa na deň vymazaná a zakázaná. Všetko rusínske bolo premenované na ukrajinské. Tvrdilo sa, že Rusíni neexistujú a sú len súčasťou ukrajinského národa. Po roku 1989 sa mnohí ľudia prihlásili naspäť k svojej národnosti. Boli presvedčení, že nie sú súčasťou ukrajinského národa, ale samostatným a v rámci Slovenska samostatnou národnostnou menšinou.
Spisovný rusínsky jazyk bol kodifikovaný v roku 1995, uchytila sa jeho podoba? Prezentuje sa tento jazyk v praxi dostatočne?
– Dnes sa v praxi využíva najmä v národnostno-etnickom vysielaní Slovenského rozhlasu, ale tiež v Inštitúte Rusínskeho jazyka a kultúry na Prešovskej univerzite, ktorý vzdeláva študentov a je normotvorcom rusínskeho jazyka. Ďalej sú tu rusínske noviny a časopisy, tiež sa vydávajú mnohé publikácie, literárne a etnografické knihy. V gréckokatolíckej cirkvi sú napr. niektoré liturgické obrady v rusínskom kodifikovanom jazyku a sú oficiálne schválené. V Kamienke sa viaceré liturgické obrady slúžia v rusínsko kodifikovanom jazyku. Náš kňaz o. František Krajňák s kolektívom preložil Tetraevanjelium (štyri evanjelia) s cirkevnoslovanského jazyka do rusínskeho. Preklad im trval viac ako 25 rokov. Existujú aj školy s vyučovacím jazykom rusínskym, aj keď ich je veľmi málo. Bežne však Rusíni rozprávajú svojimi dialektami.
Vieme, že v hovorovej reči, hlavne u mladej generácie, sa tento jazyk vytráca…
– Existuje taký smutný vtip: Keď sa zosobášia Talian s Taliankou, tak sa im narodí malý Talian. Keď Slovák so Slovenskou, tak sa im narodí malý Slovák. A keď sa vezmú Rusín s Rusínkou, tak sa často stáva, že sa im narodí malý Slovák. My doma máme dve deti a rozprávame s nimi po rusínsky, nič im nechýba a slovenčinu ovládajú.
Spolupracujete aj s inými krajinami, kde žijú Rusíni?
– Keďže Rusíni nemajú svoj štát, združili sa do Svetového kongresu Rusínov, ktorý spája organizácie z 10 krajín sveta (Česko, Chorvátsko, Srbsko, Maďarsko, Ukrajina, Slovensko, Poľsko, USA, Kanada, Rumunsko). Organizuje sa raz za dva roky vždy v inej členskej krajine a tohto roku by mal byť v ľubovnianskom regióne. V júli teda očakávame 200 delegátov z 10-tich krajín sveta. Tieto delegácie navzájom prezentujú svoju prácu, inšpirujú sa… Spolupracuje sa v oblasti masmédií, školstva, konzultujú sa niektoré odborné témy. Členské organizácie si vzájomne vymieňajú jednotlivcov, kolektívy. Súčasťou kongresu je aj prezentácia živej kultúry, rôznych výstav, periodickej aj neperiodickej tlače.
Akou krajinou a v čom by ste sa chceli inšpirovať? Ktorá je možno pre vás takpovediac ukážková, čo sa týka rozvoja národnostných menšín.
– Obdivujeme Srbsko, pretože je v oblasti menšinových práv ďalej ako iné krajiny. Podarilo sa tu vytvoriť tzv. menšinovú a národnostnú samosprávu pre všetky menšiny, napr. aj Slovákov. Fungujú na úrovni regionálnej samosprávy, podobne ako náš VÚC. To znamená, že všetko čo sa týka Rusínov, si riadia sami. Od školstva, masmédií, inštitúcií,… Sú financovaní zo štátneho rozpočtu. V Rumunsku si zas môže každá národnostná menšina zvoliť svojich poslancov do parlamentu. Aj u nás na Slovensku sú národnostné menšiny podporované na dobrej úrovni, avšak menšinové aktivity sa realizujú hlavne na báze dobrovoľnosti, a v tom vidím problém. Nedá sa profesionálne venovať rusínskej kultúre, keď ako keby nikto nebol jej oficiálnym reprezentantom. Máme inštitút rusínskeho jazyka, rusínske divadlo, rusínske múzeum a rusínske národnostno-etnické vysielanie, ale nemáme niekoho, kto by to všetko zastrešoval a riadil.
Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 17/2019 (30. apríl 2019)