Obrancovia a brankári boli z neho zúfalí! Keď dostal loptu, bolo takmer isté, že protihráča obíde a podobne, ako pri penaltách či priamych kopoch, akciu zakončí gólom. Bývalý futbalista Starej Ľubovne Gabriel Reľovský oslávil začiatkom apríla svoje 74. narodeniny. O kariére výborného strelca nám porozprával pri našom nedávnom stretnutí.
Keď sme sa s čerstvým jubilantom stretli, na nohách nám ukázal svoje opotrebované a bolestivé členky. Bolo zrejmé, že ako futbalista záťažou vôbec nešetril. „Pri futbale je to tak. Vždy, keď som pocítil záťaž, tak mi to obstriekali a davaj naspäť na ihrisko. Všetky tie žilky mám z futbalu, ako sopliak veľmi nerozmýšľate o následkoch.“
NA ZÁPAS HO VYTIAHLI ZA RUKY, UČITEĽ MU TO SPOČÍTAL
V Starej Ľubovni veľmi dobre vedeli, že v nádejnom futbalistovi sa skrýva veľký klenot. Hoci pôvodne nastúpil na učňovku do Popradu, funkcionári si ho stiahli domov. „V Starej Ľubovni mi vybavili školu, aby som mohol hrať futbal doma. Vo vedení bol aj výborný primár chirurgie Macek. Bol to zažratý funkcionár. Neskôr ma práve vďaka nemu pustili do Kežmarku,“ opísal svoje prelomové začiatky.
Ešte v učňovskom veku si teda Gabriela Reľovského, ako talentovaného strelca vyhliadli v susednom okrese. Klub v Kežmarku zažíval slávne časy v divízii. Po dvoch celoštátnych súťažiach v Československu išlo na Slovensku o druhú najvyššiu súťaž. „Do Kežmarku som išiel aj na vojnu. Bol som rád, že môžem byť blízko domova. Išlo síce o civilný klub, ale vo výbore sedeli papaláši z kasární. Pamätám si, ako som na prvý zápas nastúpil na turnaji vo Svite na druhý polčas, kedy ma skúšali. Dal som dva góly a zaistil som si miesto v základnej zostave,“ spomenul si na svoje začiatky v divíznom tíme.
Gabriel futbal miloval a jeho kvality doceňovali aj Kežmarčania. Neraz si to žiadalo aj osobnú obetu, napríklad, keď ho nasilu vyťahovali z područia učiteľa. „Vyučovanie sme mali v nedeľu, ale učiteľ ma nechcel pustiť na zápas, doslova povedal, že ani bohovi. Nepovolil, ani keď prišli po mňa Kežmarčania osobne. A tak ma chytili za ruky a vyniesli von a ja som s nimi odišiel na futbal. Potom mi to učiteľ spočítal aj s úrokmi.“
Futbalisti chodievali aj na pravidelné sústredenia. G. Reľovský v dolnom rade druhý zľava.
POZERALI, AKO TAKÝ ZASRAN ŠPRINTUJE
Kariéra Gabriela Reľovského sa lámala na konci vojenčiny a mohla sa ešte výraznejšie zlomiť. Kežmarok hral prípravný zápas proti súperovi zvučného mena - Tatranu Prešov. „Ich tréner vtedy ukázal na mňa a povedal, že toho chlapca chce. Po 26 mesiacoch vojny mi dali civil a bol som ich hráčom. Prišiel som teda trénovať do Prešova, bolo medzisezónne obdobie tréningov, takže súťažné zápasy sa práve nehrali. Boli tam viacerí slávni hráči, pozerali na mňa, ako taký zasran šprintuje. Potom však prišiel nový tréner, Ján Karel, bývalý reprezentant. Mal rád vysokých chlapov, vtedy tam išiel zo Starej Ľubovne napríklad aj Milan Fuchs. Vtedy som býval v unimobunke s jedným hokejistom. Bolo vtedy dosť chladno, nedobré počasie, no a ja som ochorel, dostal som zápal priedušiek. V Prešove to znamenalo môj koniec,“ zaspomínal si na úsek z etapy futbalového života.
EXPERT NA PRIAME KOPY
Z centra Šariša viedli kroky stále mladého futbalistu domov. Mal 21 rokov a v tíme bol z neho stroj na góly. „Tým, že som prišiel do Starej Ľubovne, mal som radosť, že takto môžem mužstvu pomáhať. Hrali sme vtedy prvú A triedu a boli sme výborná partia. Začalo sa postupovať, až sme došli do divízie. Prípravné zápasy sme hrávali proti Slovanu, Prešovu a iným veľkým klubom. Vyhovovalo mi, že som bol doma. Náš dom v centre Starej Ľubovne začali asanovať a tak sme dostali náhradný pozemok (na dnešnej Štúrovej ulici – pozn.), kde otec začal stavať nový dom. Boli tam veľké močiare, stavali sme medzi prvými.“
Gabriel Reľovský bol v mužstve exekútorom penált a priamych kopov. Jeho spoluhráči vedeli, že pri priamom kope má tím takmer istotu vsieteného gólu, štyri pokusy z piatich skončili loptou v bráne. „Tých gólov bolo naozaj veľa. V jednotlivých súťažiach som sa stal viackrát aj najlepším strelcom sezóny. Vtedy neboli okolo toho také ceremónie, ako dnes.“
KEĎ VYHRALI, NEMUSELI DO PRÁCE
V Starej Ľubovni tvorili futbalisti v čase “divízie“ dokonalú partiu. Hoci každý z hráčov bol niekde zamestnaný, prednosť mali, tréningy, niekedy aj dvakrát denne. „Vtedy sa za zápasy platilo. Keď sme vyhrali vonku, dostali sme tuším aj tristo korún a v pondelok sme nemuseli ísť do práce. Tiež sme chodievali na sústredenia do Tatier, ale pred zápasmi aj do Ľubovnianskych kúpeľov, to, aby sme nespávali so ženami,“ zasmial sa bývalý vynikajúci zakončovateľ, ktorý nerád prehrával nielen v zápasoch, ale ani na tréningoch. „Človek, keď má rád futbal a dá do neho všetko, tak niečo dokáže. Rovnako to platí, ak sa v tíme stretne partia s podobnými vlastnosťami.“
NA TRIBÚNU NECHODÍ, JE TAM VEĽA KRIKU
S futbalom skončil G. Reľovský v tridsiatke. Možno sa to zdalo skoro, ale prednosť mala rodina. „Prišli deti a bolo treba viac pomáhať,“ poznamenal. Na skvelú partiu v Starej Ľubovni však nezabudne. „Bolo nás veľa a niektorých asi ani nevymenujem, ale základ tvorili Tomáš Reľovský, Milan Fuchs, z Bardejova Serafin, Vašičkanin a Tarcala, ďalej Harman, Ondrej a Rudi Kovalčíkovci, Pišta Gábor, Zajacovci, Starinský, Mačupa, Barila, Čabra, Emil Gurega, Ďusi Bodnár a mnohí ďalší. Niektorí cezpoľní ostali v Starej Ľubovni žiť.“
Hráči boli všestranní športovci, venovali sa aj zimným športom.
Po revolúcii v roku 1992 odišiel Gabriel Reľovský za zárobkom do Ameriky. Zostal tam dlhých, takmer dvadsať rokov. V Starej Ľubovni je však doma a nezanevrel ani na futbal. „Vždy si pozriem zápasy v televízii a pred pandémiou som chodieval aj na všetky domáce zápasy MFK. S niektorými bývalými spoluhráčmi máme svoje miesto na kameňoch okolo oválu. Na tribúnu nechodíme, je tam veľa kriku. Diváci by sa mali na futbal pozerať optikou hráča, vtedy by kritizovali menej,“ povedal na záver Gabriel Reľovský.
foto: archív GR
Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 16 (28. apríl 2021)