Označujú ich aj za vojakov, oni však toto pomenovanie odmietajú. O sebe hovoria ako o hráčoch, svoj šport považujú za „adrenalínový“ a vyzdvihujú na ňom vplyv na kondíciu, zlepšenie reflexov či sebaovládania. Závoj tajomne znejúceho airsoftu, ktorý vznikol ako japonská odpoveď na americký paintball, prišiel do redakcie poodhaliť zástupca OZ ASK-SL Juraj Kormaník.
Slovo airsoft sa v našich novinách už viackrát skloňovalo. Mýlim sa, ak poviem, že podobný klub u nás kedysi existoval? – Nie, nemýlite sa. Bolo to pred pätnástimi rokmi a dokonca pod rovnakým názvom. Rozhodli sme sa ho však znovuoživiť, pretože tento šport je na Slovensku nedocenený. Mnohí si totiž myslia, že ide o nábor vojakov, či nezmyselné strieľačky. Táto hra však so sebou nesie veľa zábavy, pri ktorej je potrebná kondícia, fantázia a tímová spolupráca. Pravdou ale je, že keď vás ľudia vidia, paralela s vojskom ich zákonite musí napadnúť. – Áno. Stretli sme sa už s tým, že nás považovali za vojakov. Aj keď sme boli bez zbraní i taktických viest, iba v maskáčoch. Nehovorím, že predchodcom, no určite športom, ktorý airsoftu trochu vyčistil terén, bol paintball. V čom sa od seba líšia? – Tie hlavné rozdiely sú dva. My používame plastové strelivo, paintballisti farebné. Ich zbrane sú iba plynové, my máme, okrem nich, aj manuálne a elektrické. Takže široký arzenál… – Áno. A navyše, zbrojárske firmy vyrábajú pre airsoftových nadšencov presné kópie ostrých strelných zbraní. Je len na výbere hráča, po čom siahne – pištoli, puške, samopale či granátomete. Závisí to od toho, v akom prostredí sa hra odohráva a akým typom je hráč. Pred 15-timi rokmi sa airsofťáci preháňali po rozostavanej skutkárenskej škôlke či útrobách zimného štadióna. Obe lokality sú dnes už nedostupné. Kde teda máte ihriská? – Mimo Starej Ľubovne. Pár akcií sme zorganizovali na Vabci, v blízkosti skaly, občas sa stretneme i v bývalej zemiakarni medzi Jarabinou a Kamienkou. No keď sme tam spravili ihrisko, ľudia naň začali voziť odpad, vrátane starých pneumatík či gaučov. Musíme ho tak stále upratať. Priamo v Starej Ľubovni nemáte nič? – Nie, pretože povolenie na hru na zimnom štadióne sa nám nepodarilo získať a iné neobývateľné budovy tu nie sú. Stále sa ale snažíme niečo nájsť, a to aj mimo nej. Uvažovali sme napríklad o rozostavanom hoteli pred Vyšnými Ružbachmi, potom sme však zhodnotili, že je vo veľmi dezolátnom stave. Bezpečnosť hráčov je prvoradá. Veľmi by nás potešilo, keby sa našiel majiteľ pozemku či nehnuteľnosti s rovnakým nadšením pre tento šport a za symbolickú cenu by nám ho prenajal. Vráťme sa teraz ku klubu. Neoficiálne, ak to tak môžem povedať, existujete už dlhšie, no ustanovujúce zasadnutie vášho OZ-tka sa konalo len nedávno. Rozšírila sa tým vaša základňa? – Určite. Po zoficiálnení klubu, vo februári t.r., doň totiž vstúpilo množstvo mladých ľudí od 15 do 30 rokov. Aktuálne je nás tak okolo 20 – nielen zo Starej Ľubovne, ale i Podolínca či Vyšných Ružbách. To jadro, ktoré chodí po akciách organizovaných na Slovensku, však tvoríme ôsmi. Sme profesionálne zladení, máme rovnaké maskáče, helmy, taktické vesty… A naše výbavy sú oveľa drahšie.
Keď sme už pri tom. Koľko treba do airsoftu investovať? Mám teraz na mysli začiatočníka, ktorý nič nemá.
– Základom je primárna zbraň a ochranné okuliare, čo tzv. víkendovým hráčom úplne stačí. Na začiatok sa tak dá vojsť do približne
100 – 150 eur, pričom sa dá sa s nami dohodnúť aj na ich zapožičaní. A to nielen na akcie. Organizujeme tiež tréningy, kde sa hráči učia strieľať, behať i rozmýšľať.
Behať?
– Áno, keď začiatočník beží so zbraňou, tak nevie, čo s ňou má robiť a kde sa pozerať. V klube sa však zameriavame hlavne na tímovú hru a komunikáciu. Sám som zažil muža, ktorý sa zameral len na jeden bod a nič ostatné ho nezaujímalo. No v airsofte ide o spoluprácu všetkých hráčov v skupine a práve to sa snažíme rozvíjať.
Ak by mal oň niekto záujem, kam sa môže obrátiť?
– Buď priamo na mňa (0949 616 656), alebo nás nájde aj na facebookovej stránke ASK-SL. Jedinou podmienkou je vek – minimálne 15 rokov.
Čo dievčatá?
– No… na akciách po Slovensku som sa už s pár airsofťáčkami stretol, v našom klube však zatiaľ nie sú. Síce sa o to zaujímajú, len sa viac boja.
Nie je tajomstvom, že množstvo mladých má skúsenosti s „Counter Strike“ či inou strieľačkou z pohľadu prvej osoby. Je teda iné hrať hru na konzolách či počítači a iné v teréne?
– Áno, lebo v reálnom boji musí človek viac premýšľať: Vyjdem? Nevyjdem? Pri PC hre vás totiž môžu trafiť aj 5-krát, tu ste po zásahu automaticky „mŕtvy“ a presúvate sa na „respawn“, kde musíte stráviť vopred určený čas. Až potom sa môžete vrátiť do hry.
Len pre zaujímavosť.Vystrelené guľôčky majú podľa typu a kvality zbrane rýchlosť 50 – 150 m/s. Logická otázka: nebolí to?
– Väčšinou nie. No na akciách som už zažil aj ľudí, ktorí, kvôli teplu, mali na sebe len masku, kraťasy a tričká. No potom zistili, že to nie je zábava. Pokiaľ totiž strela trafí nechránenú časť tela, trochu to zabolí a niekedy ostane i modrina. Zásah airsoftovou guličkou je však rozhodne znesiteľnejší než piantballovou. Pri dodržaní základných bezpečnostných pravidiel, hlavne ochrany očí, tak ide o úplne bezpečný šport a hru zároveň.
Foto: J. Saloň, archív ASK-SL
Článok bol publikovaný v ĽN č. 12 (27. marca 2018)