NAŠE RETRO DETI: Študentské časy V. časť - Čas posledných prázdnin

Spomienky Pavla Nováka, rodáka Starej Ľubovne pokračujú posledným dielom zážitkov na štúdium na vysokej škole.

Autor obklopený knihami, rok 2000.

Vrátim sa ešte k dvom spomienkam, prvá sa odohrala v jednu nedeľu, keď sme sa malá skupinka na čele s Jurajom vybrali do blízkeho lesíka. Akože na malú prechádzku. Idúc po lese zabudli sme na čas, začali sme pociťovať smäd. Hľadajúc nejaký prameň vody vyšli sme z lesa a pred nami spomínaná horáreň. Pridali sme do kroku, že si poprosíme o pohár vody, no predbehol nás horár (vedel o nás), usadil nás okolo veľkého stola vo dvore a smerom k domu zakričal: „Máme návštevu, doneste niektorá džbán vody!“ O chvíľu sa otvorili dvere, vyšla gazdiná, privítala nás a smerom k manželovi utrúsila: „Matej, to hostí chceš pohostiť vodou?“ Pán Matej bodro vstal a odpovedal jej bridko: „To vieš, že nie, čakal som na teba, aby naši slovenskí hostia tu neboli sami.“ Odišiel od stola, cez otvorené okno do domu čosi zakričal a odišiel do pivnice. Nečakali sme to, no vyšiel s menším demižónom, nám nakázal dopiť alebo vyliať vodu a nalial moravský domáci poklad. Chutil nám až tak, že sme skutočný poklad horárne skoro prehliadli. Bola ním dievčina prichádzajúca k nám, s táckou domácich koláčov - pravých moravských. Pohľadmi sme ustrnuli medzi dievčinou a koláčmi, prebral nás jej prívetivý hlas: „Ponúknite sa, mládenci, ešte sú teplé.“ Ostýchavo sme sa ponúkli, zatiaľ otec nám ju predstavil ako jedinú dcéru Zdenku, čerstvú maturantku z břeclavskej strednej školy. Otec ju usadil k nám, iste sa chcel potešiť jej výzorom, tak sme sa navzájom rozhovorili. Cítili sme sa v pohode, nedeľa sa nakláňala k večeru, aj koláče z tácky sa stratili. S poďakovaním sme sa rozlúčili, ďakovali nielen za víno a koláče, ale aj za dve hodnotné hodiny, prežité v civilnej atmosfére s príjemnými ľuďmi. Cestou pod stany sme v tichosti mysleli na Zdenku...

POMSTA KUCHÁROVI

Druhá spomienka je z iného súdka a viaže sa na posledný deň nášho sústredenia, pobehujúcich po tábore už v civile. Boli sme po obede, obľúbený recept kuchára - cestovina s vodovou omáčkou a kúskom mäsa. Obed nám nechutil, tak ako všetko, čím nás kŕmil celý mesiac. Ako sme sa mu odvďačili? Nehodno sa tým chváliť, ale nedá sa to ani zamlčať. Silnejší kolegovia s ostrejšou náturou si na kuchára teda trúfli. Viacerí ho chytili, metal sa ako kapor na udici, podišli s ním k poľnej kuchyni a hodili do kotla so zvyškami obeda. Vyštveral sa z neho, s mokrým a do červená zafarbeným „zadkom,“ od hnevu a preklínania očervenel aj v tvári. Týmto naše dobrodružstvo s vojenskou prípravou skončilo čakalo nás už len šesť mesiacov po skončení štúdia v niektorých kasárňach čs. armády.

CESTA DOMOV

Natešení, že „vojnu“ máme za sebou, sme s ruksakmi nasadli do autobusov a odviezli sa do Bratislavy. Ja som sa bez zdržiavania dopravil na privát, pod sprchou zmyl zo seba zvyšky zeleného prachu a zaspal. Tuším ďalší večer sme sa stretli s Jurajom na hlavnej stanici a po chvíli čakania nabrali kurz na náš východ. Dobre naladený Juraj sa vrátil k posledným dňom v tábore, pospomínal kuchára, ale najmä lesnú vílu Zdenku. Spomenul si tiež na známu príhodu s jedným skúšajúcim, ktorý generálnu schému tepelnej elektrárne označoval bonmotom v nárečí „odtál potál parný kotál.“ Keď to však Juraj zopakoval pri skúške, skúšajúci ho poslal domov, aby sa to naučil po slovensky. Všetko, nielen bonmot.

Monotónne zvuky rýchlika nás uspali, prebrali sme sa s prvými lúčmi slnka nad tatranskými štítmi. Juraj mi nedal driemať, blížili sme sa k jeho Kežmarku, kde ho čakala snúbenica Eleonóra. Juraja som vyprevadil do chodbičky, Eleonóra ho, prirodzene, nečakala, zato mňa do kupé vtlačili dvaja pristupivší...

Vlak sa blížil do mojej konečnej stanice - do Podolínca. Tam som vystúpil, čakalo ma ešte 19 km autobusom do môjho rodného mesta. A tam si konečne, užijem prázdniny. Posledné, lebo po piatom ročníku už ma bude čakať preddiplomová prax a diplomovka. Preto tieto súčasné vnímam ako posledné. Aj keď budú krátke, ale sú tu, najneskôr od zajtra.

AŽ K TITULU

Napokon, až tak celkom krátke neboli, pretože 9. semester začínal až v druhej polovici septembra. Tak približne šesť týždňov doma bez myšlienok na fakultu mi muselo stačiť na ostatné prázdniny s pomenovaním študentské. O rok to už tak nebude, nedajbože, pokiaľ by som 5. ročník nemusel opakovať. Naplnenie ostatných prázdnin bolo naozaj bohaté, na tomto mieste ich nebudem komentovať...

Skôr cítim potrebu vrátiť sa ešte do piateho ročníka, vrátane záveru štúdia. Užil som si všetko v pohode, okrem štúdia vďaka prospechovému štipendiu som častejšie využíval iné prednosti našej metropoly, návštevy Novej scény som naďalej platil v naturáliách, občas s partiou východniarov sme si pripomínali aj viechy, v rozpočte som nevynechal kníhkupectvá. Vo sfére kultúry bolo totiž cítiť, aj keď veľmi nesmelo západne teplejšie vetríky. Na Hlbokej ulici (v budove ÚV KSS) odumierala Bacilková éra. V takej som úspešne ukončil vysokoškolské štúdium štátnymi záverečnými skúškami a obhajobou diplomovej práce. Z večera na ráno 25. novembra 1964 som sa stal elektrotechnickým inžinierom.

Pavel Novák, Košice, foto: archív autora

O AUTOROVI

Pavel Novák, rodák zo Starej Ľubovne ukončil štúdium na EF SVŠT v Bratislave v r. 1964 v odbore výroba a rozvod elektrickej energie. Zvolil si pedagogickú cestu, v r. 1965 - 1971 učil na Gymnáziu v Starej Ľubovni a na SPŠCH v Humennom. Na EF VŠT v Košiciach pracoval od 1. februára 1971, najskôr ako pedagóg na katedre elektrického tepla a elektrochémie, od r. 1981 na katedre elektroenergetiky. Vedeckú hodnosť CSc. získal po absolvovaní vedeckej prípravy externou formou na HF VŠT, ktorú ukončil dizertáciou v r. 1977 vo vednom odbore hutníctvo kovov - pecná teplotechnika. Habilitoval sa pred Vedeckou radou VŠT v r. 1979, docentom pre odbor elektroenergetika bol vymenovaný ministrom školstva vlády SSR v r. 1980. Odborne sa profiloval v elektrotepelnej technike, ktorú systematicky rozvíjal aj na katedre elektroenergetiky. Podrobnejšie sa venoval metódam odporového a oblúkového ohrevu, neskôr premenám elektrickej energie na koncové formy a úsporám elektrickej energie. Jeho pedagogické aktivity sa reflektujú v autorstve 17-tich VŠ skrípt a spoluautorstve ďalších dvoch. Je zároveň spoluautorom VŠ učebnice (1986), autorom VŠ učebnice (2010) a jednej monografie, autorom približne 100-ky článkov vo vedeckých a odborných periodikách i vo vedeckých zborníkoch. Vychoval viac ako 110 diplomantov a dvoch doktorantov. V priebehu jeho pôsobenia na fakulte bol tiež vedúcim katedry elektrického tepla a elektrotechnológie (r. 1978-1981), prodekanom EF (r. 1981-1985) a prorektorom VŠT v Košiciach (1985-1990). V rokoch 1978-1981 vypracoval koncepciu študijného zamerania elektrotepelná technika, ktorá sa uplatňovala vo výučbe do jeho zrušenia v r. 1999. V rámci študijných a prednáškových pobytov vykonal niekoľko zahraničných ciest. Bol členom a predsedom mnohých odborových komisií, napr. podpredsedom Čsl. komitétu el. tepla, predsedom Slovenského komitétu el. tepla, členom komisie pre obhajoby dizertačných prác, členom a predsedom komisie pre štátne záverečné skúšky na FEI v Košiciach a Bratislave. Jeho práca bola mnohokrát ocenená. Bol viackrát vyznamenaný, napr. Cenou rektora ČVUT v Prahe za učebnicu Elektrotepelná technika v r. 1986, Diplomom rektora VŠT v Košiciach za najlepšiu učebnicu v roku 1987 a pod. Doc. Novák odišiel do dôchodku 30. júna 2017 po odpracovaní 46-tich rokoch na Technickej univerzite v Košiciach, aktívne odpracoval 51 rokov.

red.

(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 18, 10. september 2025).