NAŠE RETRO DETI: Študentské časy III. časť - S plným nasadením

Po návrate do Bratislavy som si upravil týždenný pracovný program. Striktne som chodil na všetky prednášky, aj keď jesenné sychravé rána mi neboli dvakrát naklonené, najmä po predchádzajúcich večeroch obetovaných matematike či deskriptívnej geometrii.

Autor (vľavo) na „hodine telocviku“ so spolubývajúcim, 1962.

PRIATEĽSTVÁ Z VÝCHODU PRETRVÁVALI

Viac som sa začal obracať aj vo svojom okolí po najbližších spolužiakoch - prirodzene z východu Slovenska. Spriatelili sme sa, spoločne sme začali občas navštevovať povestné bratislavské viechy. Zároveň aj ochutnávať - liter dobrého sudového vína a tanier cesnakových hrianok za rovných 20 Kčs. Tam sme sa odreagovali od algebry, derivovania a integrovania aj od kužeľosečiek, od prienikov telies a ich priemetoch. Vzájomne sme sa spoznávali a navzájom si pomáhali. Po viac ako šesťdesiatich rokoch si na nich spomínam, boli to spolužiaci od Popradu cez Prešov do Košíc po Michalovce až Sninu. Ich mená neuvádzam s výnimkou jedného, neprehliadnuteľného Juraja z Kežmarku, s ktorým ma osud zviazal na celé jedenásťsemestrové štúdium (5,5 rokov). Všeobecne tieto priateľstvá pomohli mi ani nie tak výrazne pri štúdiu, ale myšlienkami odpútať sa od rodného mesta a mojich najbližších v ňom.

ZNÁMKY NEPUSTILI

Pretrpeli sme november, blížili sa Vianoce a po nich január - pre mňa počas štúdia najmenej obľúbený mesiac. Skúškový, v jeho priebehu nás čakalo štyri až šesť semestrálnych skúšok. Spravidla sme pochudli, očí nám počervenali a opuchli. Napokon, zvládol som všetky skúšky, z chémie som urobil v predtermíne, z deskriptívnej geometrie na 1. opravný termín. No nespokojný som ostal s dosiahnutým prospechom. Spokojný som nemohol byť, podobné známky z jedenásťročenky som nepoznal. Tri trojky a dve dvojky to boli tie výsledky, s ktorými som sa nemohol medzi bývalými spolužiakmi pochváliť. A to ma neskutočne hnevalo. Menej už to, že v druhom semestri sa mi podarilo prospech otočiť. Tiež z 5-tich skúšok v indexe sú zapísané už tri dvojky a dve trojky. Nie je to bohvie čo, ale potešila ma dvojka z fyziky u akademika Ilkoviča, jeho povzbudivé slová a podpis jeho skoro 900 stranovej učebnice, ktorú doteraz mám vo svojej knižnici.

PRÁZDNINY - NEPRÁZDNINY

Radosť z dobre vykonaných skúšok mi pokazili budúce prázdniny. Dva mesiace nezodpovedali ich názvu. Totiž, v júli sa z nás stali pomocní stavební robotníci, ja som brigádoval v Revúcej, pracovne vyťažený ako závozník na známej „vetrieske“, na ktorej sme vozili cement zo železničnej stanice v Poprade. Bola to drsná fuška. Absolvovanie týchto letných brigád bolo v tých rokoch podmienkou pre pridelenie internátneho ubytovania. Na miestny odpust 6. augusta som už bol doma, kŕmil sa maminými dobrotami. Tešil sa, že mesiac budem oddychovať pri rodičoch a dedovi pomáhať pri začínajúcej žatve. S kamarátmi sme sa utužovali v studenom Poprade a po večeroch občas zašli do kina. V tejto súvislosti si doteraz s úsmevom spomínam na jeden oznam z miestneho rozhlasu k večernému predstaveniu. Išlo o francúzsky film, v tých rokoch s ikonickým hercom v hlavnej úlohe. Miestny hlásateľ si s výslovnosťou nerobil problém, tak ho poslovenčil na Janka Maraisa. August sa prirodzene skracoval, tak ako aj jeho dni a zrazu som sedel v rýchliku do Bratislavy, aby 1. septembra som sa mohol zapísať do 2. ročníka a zároveň vybaviť ubytovanie, zhodou okolností znovu v Horskom parku. Študovňa predsa čakala spolu so 16-týždňovým semestrom.

VZÁCNY LOKÁLPATRIOTIZMUS

Ovládala ho znovu matematika, fyzika, sekundovali im viaceré strojnícke predmety. Na jeden taký si spomínam, pri ktorého skúške miesto známeho profesora nás skúšal jeho asistent Bárdoš. Pri nahliadnutí do môjho indexu sa zháčil a spýtal sa - či som zo Starej Ľubovne. Povedal mi, že tam chodil do meštianky, totiž, niekoľko rokov tam služobne žil jeho otec. Napokon sa ma spýtal na dievčenské meno mojej mamy. Skúšajúci sa usmial, vraj mám pozdraviť jeho spolužiačku. Zapísal mi jednotku, (to bola moja prvá) a poslal ma preč. Z predmetov v druhom ročníku ma oslovil nový predmet Teoretická elektrotechnika a jeho prednášateľ akademik Kneppo. Aj keď druhý ročník bol obsahovo náročný, zvládol som ho dobre, s celkovým prospechom „veľmi dobre.“ Ale o známkach stačilo, po ukončení 2. ročníka ma trápilo čosi iné.

ZÁSLUHOVOSŤ I POMOC BLÍZKYCH

A nielen mňa, všetkých druhoročiakov, lebo prázdniny sme mali len na papieri. Jeden mesiac nám znovu naplánovali funkcionári ČSM brigádu na stavbách Slovenska ako dôležitú podmienku pre udelenie postele na internáte. Neprihlásil som sa, internát som nedostal. V auguste nám vojenská katedra pripravila mesiac vojenskej prípravy, jej absolvovanie bola jedna z podmienok pre uznanie prezenčnej služby vysokoškolákov len na 6. mesiacov. Prvé sústredenie sme mali v okolí Serede, na lúkach okolo Váhu, kde nás čakali obrovské stany na spanie a na brehu rieky pontónové diely mostov, ktoré sme sa učili stavať. Naši milí velitelia, ako starostliví otcovia, nám spríjemňovali jednotvárnu pracovnú činnosť častými nočnými poplachmi s balením tzv. plnej poľnej a následne aj s ňou na chrbte dlhými pochodmi po okolí Váhu. Cez zvyšok prázdnin sme sa dopracovali k 5. septembru, zápisu do 3. ročníka, kedy sa lámala polovica nášho štúdia. Bol to ročník, v ktorom sme oslávili študentskú lámavicu, vyberali si budúcu špecializáciu a v nich sa formovali nové študijné skupiny. Jednoducho, stali sa z nás ostrieľaní gavalieri s posmeškom na ustráchaných prvákov.

Mojím problémom však bolo, že som nebol na brigáde, teda nedostal som internát. Zachránili ma moji príbuzní, na tri mesiace sa vzdali svojho pohodlia a súkromia. Po tomto čase sa nado mnou zľutovala pani Kolesárová z dekanátu, jej zásluhou som dostal internát na Šoltésovej ulici, v podstate v centre mesta oproti Justičnému palácu. Nastali lepšie časy pre mňa nielen tým, že mám vlastnú posteľ. Oceňoval som skutočnosť, že na izbe som mal spolubývajúcich z vyšších ročníkov a najmä to, že boli fanúšikovia slovenskej kultúry, ktorá sa vtedy koncentrovala predovšetkým v našej metropole. Chodil som s nimi napr. do divadla na Novú scénu. Kúpili sme čokoládu, venovali ju uvádzačkám a po začiatku predstavenia nás pustili do hľadiska. Sedeli sme na schodíkoch, z ktorých sme obdivovali majstrov Blaškoviča, Krivosudského, rebela Rajniaka a iných. Do SND sme sa takto nedostali.

ZŽITÝ SO ŠTÚDIOM

Cez svojich kamarátov som si zvykol sledovať aj novú slovenskú literatúru. Navštevoval som aj lacné antikvariáty a začal si budovať vlastnú knižnicu. Obľúbil som si aj literárne periodiká, klasické Slovenské pohľady, nový časopis pre mladých Mladú tvorbu a neskôr aj Revue svetovej literatúry. Štúdium som nezanedbával, všetko som robil načas, prednášky a cvičenia navštevoval. Zodpovedali tomu aj semestrálne študijné výsledky, s prevahou „veľmi dobre.“ Bol som celkom spokojný, koncom júna som mal všetky skúšky za sebou a doma ma čakala brigáda v novej Skrutkárni. Tešil som sa na domáce prostredie, na rodinu a kamarátov. Dva mesiace doma po troch rokoch! Domáceho vzduchu, studeného Popradu, krásnej prírody som sa nabažil do sýta, v septembri som odišiel do Bratislavy zapísať sa do 4. ročníka. Štúdiá v odbore výroba, rozvod a využitie elektrickej energie a v novej študijnej skupine. O tom až nabudúce.

(4. časť spomienok rodáka zo Starej Ľubovne prinesieme v ďalšom vydaní ĽN).

Pavel Novák, Košice

(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 16, 13. august 2025).