NAŠE RETRO DETI: Študentské časy II. časť - Vojak vysokoškolák

Mgr. Helena Musalová
10. 8.
Minut čtení: 4

Najväčšie prekvapenie pre mňa, študenta v Bratislave bolo to, že od 1. týždňa v septembri sme mali jeden deň v týždni vojenskú prípravu.

Vojenská príprava na fakulte. Autor príspevku - druhý zľava,

V zelených montérkach a čiernych bagančiach sme ušľapávali štrkovisko na neďalekom Gotwaldovom námestí (dnes Námestie slobody), klasickou poradovou prípravou. Tak sme začínali byť vojakmi čs. armády. Bola to aj zábava, ale nezabudnuteľnou spomienkou sa pre nás stala aj krátka príhoda. Súvisela s oslavou výročia oslobodenia Bratislavy (asi 15. výročie, r. 1960). Ako vždy, konala sa na Slavíne v deň, keď sme mali vojenskú prípravu, prirodzene v zelených vyblednutých uniformách a čiernych bagančiach.

ZVLÁŠTNA VOJENSKÁ UDALOSŤ

Náš veliteľ roty s hodnosťou podplukovníka rozhodol, že k oslavám prispejeme priamou účasťou, a tak sme sa z „Gotwalďáku“ vybrali na Slavín pozdraviť celú generalitu čs. armády a pokloniť sa padlým hrdinom. Žiaľ, na Slavín sme nedošli. Nechýbalo nám už veľa, skoro pod kopcom sa na ceste objavilo vojenské auto idúce oproti nám. Dole kopcom rýchlo zbehlo, o to viac nás prekvapilo, že pred nami zastavilo a z neho vyskočilo vojenské „eso“, súdruh generál. O nás si obtrel zrak a rázne sa oboril na nášho veliteľa: „Čo tu robíte, kto vás tu poslal?!“ Ďalšie slová si nedovolím citovať. A skončil s rozkazom: „Okamžite otočte tie atrapy a zmiznite s nimi tam, odkiaľ ste prišli!“ Tak dopadla naša poklona na Slavíne, ale tá príhoda bola našou prvou skúsenosťou a nášho podplukovníka som tak trochu ľutoval.

ŠTUDENTSKÝ ŽIVOT POKRAČOVAL

Pracovné dni a týždne na fakulte sa podobali ako vajce vajcu. O šiestej 6-krát v týždni budíček, cesta, prednášky, cvičenia, štúdium...

Na izbe sa nedalo, tak som chodil do študovne, kde sa predovštetkým riešili domáce úlohy, dominovali z matematiky. Totiž, podmienkou udelenia zápočtu z tohto predmetu bolo každý mesiac v semestri odovzdať 50 vyriešených príkladov z predpísaných knižných zbierok na témy korešpondujúce s obsahom prednášok. To mi zaberalo veľa hodín, často končiacich okolo polnoci. Drobnejšie úlohy sme mali tiež z chémie a deskriptívnej geometrie, ostatný predmet mi robil najväčšie problémy - prienikom telies som nerozumel, čo musím ale povedať, že na jedenásťročenke som o tom v podstate nepočul.

NEISTOTA, OBAVY...

Tak sa stalo, že z týždňa na týždeň ma prepadal pesimizmus, opantávala neistota až presvedčenie, že štúdium nezvládnem. Častejšie som si uvedomoval, že jedenásťročenka mi nedala všetko, čo by jej svedčalo. Darmo som zmaturoval s vyznamenaním, moja vedomostná konfrontácia s rovesníkmi, spolužiakmi z Bratislavy, zo Žiliny či Trenčína vyznela katastrofálne. Cítil som sa ako hlúpy Kubo z televíznej obrazovky. Čo som mal robiť? Urobil som to svojsky, využil som blížiaci sviatok zosnulých, zbalil „päť sliviek“ na internáte, kúpil cestovný lístok a najbližšiu sobotu som už sedel v rýchliku.

Domov som dorazil za brieždenia so zalepenými očami a vyťahanými rukami od batožiny. Rodičia sa zobúdzali do denných povinností, mama mi otvorila, nebola prekvapená, vedela, že prídem domov zapáliť sviečky a spomienkami si uctiť rodinných zosnulých, čo som aj urobil. Pohľadom zachytila moju batožinu, čo ju prekvapilo a vyjadrila to otázkou: „Ty si za šesť týždňov všetko pošpinil?“ Neostávalo mi nič iné, len pravdivo odpovedať. „Nie, mama, sú tam aj čisté košele, ale doniesol som všetko, totiž, ja sa do Bratislavy, teda na fakultu už nechcem vrátiť. Ja to nezvládam.“

Mama preglgla, otec práve vyšiel z kúpeľne, čudne sa pozrel na mňa a stihol bez zvýšenia hlasu utrúsiť: „Teraz to neriešme, choď si dospať noc, my ideme do práce, porozprávame sa pri obede.“

„Chválabože, čakal som tvrdšie slová,“ pomyslel som si a batožinu preniesol do kuchyne. Mama mi dala inštrukcie, kde si mám ustlať a so zarosenými očami na mňa zazerala. Sestru ešte vypravila do školy a odišla do práce. Ponechala ma mojim strapatým myšlienkam, ľutoval som rodičov a hanbil sa pred sebou. Začali ma opantávať myšlienky, že som slaboch, že som konal zbabelo. Čo ďalej? Trochu ma upokojovala ponuka môjho spolužiaka z jedenásťročenky Jožiho, ktorý momentálne študoval v Prešove pedagogiku a vraj prijímajú ešte stále takých oneskorencov, aký som bol ja, lebo nemajú naplnené počty študentov. Tak čo, povedal som si, aspoň nedeľné obedy budem mať z maminho hrnca a pri stole s rodinou. Z kufra som vyhodil špinavú bielizeň, zaľahol pod deku a odčítaval čas do návratu rodičov na obed. Zaspať som nevedel.

ROZHODUJÚCE STRETNUTIA A SLOVÁ

Niekoľko minút po dvanástej rodičia prišli, mama sa dala do ohrievania obeda a otec začal. Čakal som spŕšku pokarhaní, no prekvapil ma diplomatickým rozhovorom. Popýtal sa na príčiny môjho rozhodnutia, povedal som mu moje dôvody, hanbil som sa priznať, že jedným z nich (najmä nedostatočných vedomostí) bol smútok za rodinou, za rovesníkmi z rodného mesta, za známymi tvárami. Keď ma otec takto vyspovedal, opýtal sa ma - čo chcem robiť ďalej, ako si predstavujem svoju blízku budúcnosť. Priznám sa, že som habkal, okrem problematického prestupu na Pedagogickú fakultu do Prešova, nič iné som v talóne nemal. Otec vstal od stola, že večer môžeme pokračovať, len tak mimochodom poznamenal, že sa stretol s mojím bývalým profesorom na jedenásťročenke (JSŠ) pánom Buvaličom a tento mi odkazuje, že o druhej popoludní ma čaká v kaviarni Dukla. Od prekvapenia som zabudol zatvoriť ústa a otcovi sľúbil, že prídem. Prišiel som a ostal prekvapený druhýkrát. Profesor nebol sám, posilnil sa ďalšou osobou, pánom Novoveským, mladým zubným lekárom, s ktorým som ako študent hrával basketbal. Hneď som pochopil, čo ma čaká, nemýlil som sa, do poslednej bodky sa to naplnilo. Najskôr si ma usadili, objednali mi jednu malinovku a borovičku a profesor začal svojské kázanie, teda tvrdé. Mal som pocit, že na druhej strane stola sa očividne zmenšujem, najmä po niekoľkých chlapských odporúčaniach a povzbudeniach. Boli ostré, ale od srdca. Po dvoch hodinách som odišiel domov, no s mokrou košeľou pod svetrom. Nie je potrebné zdôrazňovať, s akým výsledkom naše posedenie skončilo. Pre mňa v danom momente bolestivo, ale v konečnom dôsledku ani lepšie nemohlo byť.

KONIEC NEISTOTÁM

Bolo sychravo, domov som prišiel už za tmy, mama chystala večeru. Hneď som jej oznámil, že v pondelok odchádzam späť do Bratislavy a zároveň som ju poprosil, aby mi oprala špinavú bielizeň. Mama zase zaslzila, ale sa už usmiala. Počkal som ešte na otca, tiež ma ponúkol borovičkou, navečerali sme sa spolu a na chvíľu som vybehol na naše korzo na námestí. Bolo poloprázdne, nestretol som kamarátov, tak som sa pobral do tepla domova. V nedeľu som si spytoval svedomie, v pondelok večer už som si ustieľal posteľ na internáte v Horskom parku. Vybalil som si batožinu, zaľahol, v utorky sme mávali vojenskú prípravu a vstávame skôr. Ešte pred spaním som si dal záväzok, že študovňa na internáte bude mojím druhým domovom. Záväzok som dodržiaval okrem soboty a nedele, mama mi pripomínala, že nedeľa patrí Pánu Bohu.