NAŠE RETRO DETI: Študentské časy I. časť - Ustráchaný vysokoškolák

Pri občasnom upratovaní zásuviek môjho písacieho stola do rúk sa mi dostal zabudnutý, aj dostatočne vyblednutý, starý výkaz o štúdiu. Myslím vysokoškolský, ktorému medzi nami študentmi sme hovorili „index.“ Nezainteresovaní - chcete vedieť čo to je? Index je malá útla knižočka formátu A6, ktorý od zápisu do 1. ročníka štúdia na zvolenej fakulte vlastnil každý z nás. Bol to v podstate zápisník, do ktorého nám naši pedagógovia zaznamenávali študijné výsledky (výsledky skúšok), prípadne iní zodpovední pracovníci ďalšie dôležité aktivity, súvisiace s našim vzdelávaním.

Študijná skupina 3. ročníka, autor článku deviaty zľava.

PRED POLSTOROČÍM

Upratovanie „šuplíkov“ som prerušil, index som oprášil od polstoročia, sadol si do kresla a zalistoval v ňom. Na chvíľu som sa prevtelil do kože študenta Elektrotechnickej fakulty Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave (SVŠT, dnes STU) v rokoch 1959 - 1964. Pred očami sa mi začal premietať film o prvých prednáškach, cvičeniach, o prísnych profesoroch či docentoch ešte prísnejších ich asistentoch, od prvých zápočtov a skúšok až po poslednú, najdôležitejšiu - štátnu záverečnú. Film sa postupne zreálňoval, spomienky sa prebúdzali, ožíval internát, večer čo večer navštevovaná študovňa, ožívali výsledky skúšok, ktoré, žiaľ, v prvých semestroch neboli svetoborné. Nebolo sa čím chváliť, napokon, aj úsmev na tvári mi zmizol. Napokon, o to viac zahanbujúco, že celý môj budúci život som stál na druhej strane katedry ako pedagóg často ufúľaný kriedou. O trápeniach aj radostiach, o prebdených večeroch na tvrdých stoličkách v študovni, o zvykaní si na život v našej metropole a napokon o sebaprevýchove ustráchaného vysokoškoláka na nádejného inžiniera elektrotechniky, sa rád podelím s mojimi spolurodákmi a čitateľmi Ľubovnianskych novín.

11-ROČENKA V STAREJ ĽUBOVNI

Začnem stručným pohľadom do môjho rodného mesta na konci 50-tych rokov. Mesto, skôr minimestečko, pre domácich síce sympatické, ale bez výrazného kultúrneho zázemia, bez priemyslu. S jedným, spravidla poloprázdnym kinom, najmä na predstaveniach o 20. hodine, lebo stredoškolákom návštevou hrozila dvojka z chovania. Jedinou kultúrno-vzdelávacou ustanovizňou v meste bola stredná škola - jedenásťročenka, ktorá síce mala ambíciu byť kolískou vzdelanosti, ale aj pri kvalitnom pedagogickom zbore nedokázala plne suplovať pôvodné štvorročné gymnáziá. Jedenásťročenka, vtesnaná do trojročného pôvodného gymnaziálneho programu nebola schopná pripraviť a priviesť svojich absolventov na prah dospelosti. Študijné programy aj hlavných prírodovedných predmetov boli krátené, cudzie jazyky ignorované.

Taká vzdelávacia inštitúcia bola v Starej Ľubovni, na ktorej som zmaturoval 3. júna 1959 s vyznamenaním, s prospechom 1,0 a vo veku 17 rokov a jeden mesiac. V takomto veku som mal dosiahnuť či prekročiť prah dospelosti. Dá sa to u chlapčenskej populácie, ktorá sa len pred niekoľkými týždňami zbavovala pubertálnych nánosov? Všetci, ktorí týmto obdobím prešli, moju zamietavú odpoveď potvrdia. Tieto problémy sa plne prejavili aj u mňa, na moju „dospelosť“, na moje hodnotenie sveta i na vlastné sebahodnotenie sa odrážali negatívne. Skutočný svet, aspoň v priestore môjho rodného mesta som vnímal cez „ružové“ okuliare, môj svet pre mňa býval „gombičkou.“ V takom svete som žil, pomáhal dedovi a trochu leňošil v podstate celé leto až ma dobehol september a s ním prvý vážny povzdych - cesta do našej metropoly na zápis do prvého ročníka štúdia na vysokej škole. A každým dňom prichádzali ďalšie povzdychy. Bolo ich až - až... Poslednú prázdninovú nedeľu som venoval môjmu obľúbenému miestu, turistike k Jarabinskému vodopádu. Popoludní po dvoch hodinách vo svižnom kroku som si ľahol na vlhký trávnik, zatvoril oči a prechodu myšlienok otvoril hlavu. Vŕtala mi v nej jediná myšlienka - zvládnem štúdium, nesklamem rodičov? Mokrý chrbát ma prebral zo sna, pohľad som venoval dedovej vrchovine a pobral sa domov. Smutný dvojnásobne, v dedine som nestretol Mašu. Páčila sa mi, len som jej to nepovedal.

VO VEĽKOMESTE

Do Bratislavy som odcestoval nočným rýchlikom z Popradu, nepamätám si deň, ráno ma privítalo rozpačito, dopoludnie nás zamestnali zápisy. Od 7. septembra 1959 som sa stal majiteľom indexu, teda riadnym študentom už skôr menovanej fakulty na SVŠT v Bratislave, s pridelenou posteľou na internáte v Horskom parku. Uťahaný, zmorený, podvečer som už oddychoval na Hlavnej stanici v meste a ráno pohľadom sa potešil zošúverenému starcovi, Ľubovnianskemu hradu. Vtedy mi bol milší ako bratislavský Manderlák. Čakali ma ešte dva týždne prázdnin a začne drezúra.

Z indexu som vyčítal, že v 1. semestri nás čaká šesť predmetov, vyčnievala matematika s týždenným úväzkom 6 hodín prednášok a 5 hodín cvičení (6/5). Mojím postrachom sa stala deskriptívna geometria (3/2), začo viním nášho profesora - poľovníka. Ostatné predmety som predpokladal, že zvládnem. Posteľ na Horskom parku som obsadil s ďalšími troma spolužiakmi, jeden z nich bol môj menovec. Dušan Novák, rodený Prešovčan.

(2. časť spomienok rodáka zo Starej Ľubovne prinesieme v ďalšom vydaní ĽN). Pavel Novák, Košice

(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 14, 16. júl 2025).