NAŠE RETRO DETI: Spomienky rodáka zo Starej Ľubovne na svojich starých rodičov

V čase mojej puberty v kúte nášho detského životného priestoru, lemovaného dlhým meandrovitým údolím rieky Poprad, nebývali jarné dni bohvieako vydarené, chýbali teplé lúče slnka.

Starí rodičia s dedovou sesternicou Boženou.

Život mojich starých rodičov (I. časť - Mladosť)

Prvé jarné lúče slnka chýbali našim babkám, starenkám. To bolo priskúpe, nedokázalo zohriať ich uzimené končatiny. Po horúcich lúčoch bažili aj ich vnučky, konkrétne po vitamíne D, ktorý sa na brehu rieky získaval zdarma...

V čase mojej puberty v kúte nášho detského životného priestoru, lemovaného dlhým meandrovitým údolím rieky Poprad, nebývali jarné dni bohvieako vydarené, chýbali teplé lúče slnka. Chýbali našim babkám, starenkám, túžiacim po ohriatí prvými jarnými lúčmi slnka. To bolo priskúpe, nedokázalo zohriať ich uzimené končatiny. Po horúcich lúčoch bažili aj ich vnučky, konkrétne po vitamíne D, ktorý sa na brehu rieky získaval zdarma...

RODNÝ KRAJ

Poprad, rieka aj vo vrchole leta studená, zato často blúdivá. Mnohokrát sa pozabudla obzerajúc okolie, čím menila aj svoje koryto... V neveľkej vzdialenosti od nej sa dvíhala rozsiahla pahorkatina. Prírodou posiata sviežou zeleňou lúk a smrekov, do hladka obrúbených skalnatých kopčekov, pokrytých sivozeleným machom, ale aj tmavých priepastných roklín, do ktorých, pre ich hĺbku, po celý rok nezablúdili zvedavé lúče slnka. Naši dávni, ale múdri rodáci ju pomenovali Ľubovnianskou vrchovinou. Bola úžasná! V jari hrala farbami rozkvitnutých lúk, ktoré akoby chránili statné smreky, miestami aj vzácnejšie jedle, čoby ich neviestky. Vrchovina bola v tých rokoch primerane obývateľnou stádami vysokej zvery. Tiež diviačej a jedincami iných druhov. Aby bola sebestačná, v korunách stromov hniezdili kŕdle vtáctva rôzneho druhu, spoločne tvorili lesný orchester. Cez rok sa vrchovina poľudšťovala tvrdou prácou drevorubačov a pokrikmi furmanov, v lete príjemnejšie, clivými melódiami ľudových piesní. To spievali zrobené ženy, takto si zmierňovali bolesť unavených chrbtov a končatín od vysádzania stromčekov v kamenistých rúbaniskách. Celý deň ohnuté s motykou v mozoľnatých rukách a s krajcom chleba v batohu. To všetko čo sa na vrchovine udialo, sledoval a strážil verný svedok - Ľubovniansky hrad...

AKO VYRASTALI

V tomto životnom priestore sa moji starí rodičia narodili, dospievali, žili svoj produktívny vek a napokon umreli. Obaja boli praví Ľubovňania, dedo Johan sa narodil v r. 1890, babka neskôr, v roku 1898. Tu aj chodili niekoľko týždňov či mesiacov do školy, počúvali maďarčinu, hoci jej nerozumeli. Babka „vyštudovala“ práce na gazdovstve a okolo sporáka na rodičovskom dvore. Vedela už ako 12-ročné dievča obriadiť dobytok v maštali, podojiť kravy, „naštopkať“ hydinu, ale nerobilo jej problém zarobiť na chlieb či urobiť vynikajúci krémeš, lepší ako jej budúce dcéry. Dedo mal širší výber, ale aj viac bratov. Napokon, v Ľubovni sa vycvičil za garbiara. Začiatkom 20. stor. bolo garbiarstvo výnosné remeslo, no dedo ho nepraktikoval. Hnusili sa mu pachy a smrad samotných koží a rôznych roztokov, do ktorých sa kože namáčali. Navyše bol dobrodružný typ, tak si povedal, že šťastie skúsi za oceánom. Mal totiž staršiu sestru v Amerike, tak sa rozhodol odísť tam a zarábať vysnívané doláre. Nastúpil na dobrodružnú cestu, dodnes neviem, ako sa dostal do Hamburgu, tam nastúpil na nemeckú loď a po niekoľkých týždňoch vystúpil v New Yorku. Dedo bol pokrstený menom Ján, Nemci na lodi ho volali Johan a napokon Johanom ostal do smrti.

SNY ZMARILA VOJNA

V Amerike sa nezdržal dlho, na jeho zlobu sa musel vrátiť domov. V Európe totiž začala 1. svetová vojna a na deda čakal v rodičovskom dome povolávací rozkaz do Cisárovej c.k. armády. Dedo bojoval na talianskom fronte, mal od Boha šťastie, že nebol zranený a po vojne sa vrátil do Starej Ľubovne. Bez zranenia, ale aj bez žoldu. Čo ďalej, čo robiť? Garbiarom nechcel byť, ďalej sa obzeral za inými možnosťami, zašiel aj na Podkarpatskú Rus. Žiaľ, aj tam bola chudoba, práce nebolo, tak sa po niekoľkých týždňoch vrátil domov. Napokon bol podmienečne prijatý na obecnom úrade ako pomocný lesník pre Ľubovniansku vrchovinu. Tak približne mi to povedala babka, už ako dospelému vnukovi a povedala mi toho aj viac. Niečo z toho prezradím...

ZASIAHOL OSUD

Dedo Johan s babkou Annou sa v tom čase nepoznali. Dedo žil v Ľubovni, babka s rodičmi v horárni. Jej otec, postarší pán Rončkievič (korene mal v poľskom Starom Targu), bol na Ľubovnianskej vrchovine dlhé roky vrchným horárom. Jeho novým podriadeným sa práve mal stať môj dedo.

Písal sa rok 1919, konečne bolo po vojne, ľudia sa optimisticky pozerali do budúcich rokov. Bola pekná jar, nekvitli len lúky, ale v plnom rozkvete bola aj rúča, 21-ročná dievčina, moja budúca babka Anna - dojička, upratovačka, už skoro aj kuchárka. Jedného dňa k horárni kráčal pružným krokom už sveta skúsený 29-ročný mládenec Johan, môj budúci dedo. Prečo? Mal sa hlásiť v horárni u svojho nadriadeného. Bližšie podrobnosti o prvom stretnutí týchto mne najbližších ľudí neviem, no moja predstavivosť mi nahovára toto - keď otvárajúca bránka do dvora horárne vrzgla, ozvali sa psi a pred otvorenými dverami do horárne sa zjavila dievčina, moja budúca babka. Zmeraveli obaja, dedo pri bránke, babka v dverách horárne. Skôr sa spamätala babka, stačila zakričať: „Otec, niekto prišiel za tebou!“ A stratila sa za dverami. Starý pán vyšiel pred dom, zahriakol štekajúcich psov a mládenca pozval dnu. Ďalej je moja predstavivosť už vyčerpaná,... no nebol to iste čisto pracovný rozhovor. Tuším, že tam sa zrodila aj láska na prvý pohľad.

Dedo Johan v posledných rokoch života.

SVADBA, DETI...

V lete toho istého roku boli pytačky (prezradila mi babka), o rok na fašiangy zásnuby, po Veľkej noci svadba (neviem, kde bola). O rok, teda v roku 1921 sa im narodil syn Pavol, v r. 1923 prvá dcéra, moja budúca mama Štefánia. Dedo Johan mal už v tých rokoch vo vrecku diplom absolventa Lesníckej školy v Liptovskom Hrádku. Absolvoval ju niekedy v r. 1921 - 1922 (dvojročné štúdium) diaľkovou formou. Naďalej žili v horárni, deti rástli... Časom došlo k jednej zmene. Starý pán dozrel na dôchodok, vrchným horárom sa stal môj dedo. Všetko však nebolo až také idylické, akoby sa zdalo. Ťažké roky sa dotkli najmä detí (to viem od mamy). Do školy bolo potrebné chodiť, ale ako? Prvé dni za slnečného septembra či babieho leta na vlastných. Od sviatku zosnulých do Veľkej noci strýko a mama bývali u svojich krstných rodičov v Ľubovni (s výnimkou Vianoc), tak školský rok dokončili buď zdravou, ale povinnou turistikou, alebo v zlom počasí ich vozil do školy dedo. Takto sa môj strýko Pavol a moja mama trápili do roku 1936, vtedy dedo kúpil dom v Starej Ľubovni na už neexistujúcej Vyšnej ulici. Ale o tom nabudúce...

Pavel Novák, Košice

foto: archív rodiny

(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 8, 23. apríl 2025).