NAŠE RETRO DETI: Spomienky na starých rodičov od Pavla Nováka - III. časť

Babka Anna a dedo Johan opustili tento svet už dávno. Ubehlo už polstoročie, čo sme ich schránky obsypali kyticami smútočných kvetov. Obaja mali v sebe hlboko zakorenenú lásku k vnúčatám. I to je dôvod, že sa s mojimi spomienkami zdôverím...

PEKNÉ I SMUTNÉ CHVÍLE

Po troch rokoch absolvovania škôlky som ju so cťou opustil v júni 1948, od septembra moje miesto zaujal mladší brat Jozef. Ja, spolu so spolužiakmi - škôlkarmi sme ošúchané hračky vymenili za nové šlabikáre a iné pomôcky. Tvorili minimálny súbor potrebný k tomu, aby sme sa naučili čítať, písať, počítať aj osvojovať si pravidlá potrebné k rozvoju našich osobnostných vlastností potrebných pre náš budúci život. Čakali nás strastiplné roky v povinnej inštitúcii, ktorej sa hovorilo škola. Tento rok však bol v našej krajine zaujímavý, hektický, pre mnohých osudový. Zapísal sa totiž do našich dejín ako revolučný tým, že sa zmenil politický systém v spoločnosti.

Osvedčený demokratický, uplatňovaný ešte v 1. republike nahradil systém nový, vraj ľudovo-demokratický, tvrdo presadzovaný komunistom Gottwaldom a jeho súdruhmi. Ako 6-ročný som tomu nemohol celkom rozumieť, no dôsledky februára 1948 tvrdo zasiahli aj našu rodinu. Otec prišiel o živnosť, v ktorej hrdlačil skoro celé desaťročie, stratil prácu, pre rodinu živobytie, ťažko ušetrené koruny prepadli v banke. Musel sa vzdať prenajatej mäsiarskej dielne i predajne, napokon aj skromného bytu. Chudák ochorel, kto by nie, mama striedala tichý plač s červenými uplakanými očami. Po opustení Prusových nám, chvála priazni v nepriazni osudu, pomohli starí rodičia. Naším novým domovom sa stal ich starý gazdovský dom na Vyšnej ulici č. 44 (úradne na Štúrovej ul.).

DETSTVO SO STARKÝMI

V tých pohnutých mesiacoch som bol asi druhák, osobne som sa zmene bydliska potešil, dedov dom a navyše záhrada boli omnoho väčšie ako stiesnené priestory v Prusovej rodine. Ešte podstatnejšie bolo, že oboch starkých som mal rád, okolo deda som sa neustále motal. Šťastie bolo na mojej strane aj v tom, že dedo dovŕšil v r. 1950 šesťdesiatku, stal sa dôchodcom. Prirodzene, to mu nebránilo myslieť na jeho milovanú vrchovinu, neprešiel týždeň - dva, aby ju so svojou paličkou v ruke a malou sekerou za opaskom nešiel obzrieť. Síce sa domov vracal unavený, ale s úsmevom pod fúzmi a zdravou farbou v tvári. Babku často prekvapil nejakými hubami v batohu a nás práve zrelými lesnými plodinami. Ja s bratom, už vtedy bol tiež prvák, sme si na ulici našli nových kamarátov, veľa času sme venovali hre o guličky, o trochu neskôr o kanára. V zime najskôr sánkovanie, ktoré sme neskôr nahradili lyžovačkou na blízkych kopcoch za stodolami.

Na Vyšnú ulicu som si zvykol rýchlo, oporou sa mi stala babka Anna a mama, stala sa tretíkrát aj mamou sestry Marty. Musím sa priznať, že som nevedel, ako sa k nej správať, mal som totiž už deväť rokov. Babka však suplovala mamu dobre. Mňa už viac interesovalo uličné huncútstvo a dedove gazdovstvo ako sestrine plienky. Babka Anna, sužovaná viacerými diagnózami na pole už nechodila, dedo Johan jej zveril do opatery len kuchyňu a všetko živé na dvore. Mama sa starala o sestru, otec ostal pri remesle ako vedúci jednej predajne mäsa a mäsových výrobkov v meste v rámci združenia rôznych predajní s názvom Jednota. Mne ako najstaršiemu vnukovi bola pomoc na poli celkom prirodzená a v poradí dôležitosti druhá po škole.

POPRI ŠKOLE

Začalo to jedným júnovým dňom, keď ma už o šiestej ráno budila babka, že potrebuje pomoc. Premohol som sa, otvoril oči a babka, či by som nešiel dedovi odniesť raňajky. Ešte večer sa rozhodol, že zavčas rána (o 4.00 h) pôjde pokosiť lúku pri tehelni (volalo sa to medzi cestami), a ona nevládze. Nechcelo sa mi, ale mohol som odmietnuť? Babke určite nie, tak som šiel a ponáhľal sa, lebo o ôsmej sa začínalo vyučovanie. Dopadlo to dobre, na roľu som trafil, dedo sa naraňajkoval, ja som sa ponáhľal tiež zjesť krajec chleba s nejakým džemom a do školy. S dobrým pocitom, že som bol trochu užitočný. Asi som sa osvedčil, lebo som sa stal častým nosičom raňajok na jeho role. Tak vyzeral môj začiatok na dedovom gazdovstve. V lete, počas prázdnin som mu pomáhal pri obracaní (sušení) sena či obilnín a myslel na kamarátov, ktorí v horúcich popoludniach vystrájali pri Poprade alebo Jakubianke. Napokon, čo by som tam robil, v tom veku som ešte nevedel plávať, nemal ma kto naučiť. Zato už som vedel viesť dedove služobnice - kravičky Malinu a Jahodu, či pri jesennej orbe alebo jarnom zaorávaní zemiakov. Po čase, možno po roku, mi dedo zveril pluh, naplnil si fajku, mal americkú od jeho sestry „Amerikánky“, žijúcej kdesi na Floride. Zato tabak mal z východu, v trafikách bol lacný a populárny z Ukrajiny dovážaný Taras Buľba.

Po letných prázdninách prišla znova škola a žatvu vystriedali jesenné práce. Mal som ich rád, slnko tak nepripekalo, búrky nevyčíňali. Po vyučovaní som chodil za dedom s obedárom a zároveň mu postrážil kravičky, aby sa po obede mohol na chvíľu vystrieť pod vrbinu a zdriemnuť si. Po polhodinke vstal a pokračoval v práci. Tešil som sa jesenným prácam, zbierala sa úroda. A to na blízkych „kapustniciach,“ na miestach, kde dnes stoja obchodné centrá. Vyorávali sa zemiaky, vyberala koreňová zelenina, cvikla a napokon vysekávali kapustné hlavy. Na medziach spravidla horel ohník a v pahrebe sa opekali zemiaky. Keď mi už minulo desať rokov, babka ma po prvýkrát poverila „šliapaním“ kapusty do veľkého 200-litrového suda (na zimné uskladnenie). Bola to fuška, nohy ma oziabali po kolená. Aby som si ich rýchlo ohrial, vždy som dostal čaj s rumom a medom. A keď mama napiekla šišky, taký deň mi nepripadal pracovný, ale sviatočný a november bol hneď znesiteľnejší.

V mojom mladom veku bol pamätným rokom môj trinásty. Podrobnosti si nepamätám, na celý život mi ale utkvel moment, ako ma v jari 1955 prekvapil dedo nezvyčajným darčekom, nad ktorým som otváral ústa. Kúpil mi normálnu kosu. Síce najkratšiu, 60-centimetrovú, s akou ale zvyknú kosiť aj dospelí gazdovia. Po jej naklepaní a založení do kosiska začal výcvik. Prirodzene, pod prísnym dedovým dohľadom a jeho napomenutiami. Nepamätám sa, či som bol dostatočne učenlivý, ale už v jeseni mi dovolil kosiť ďatelinu. Na ďalší rok lúku a na ďalší jačmeň či ovos. Cítil som sa fyzicky dospelým, na pole som hrdo kráčal vedľa deda s mojou kosou na pleci. Len plávať som stále nevedel, hoci dedo pri svojom pofajčievaní mi dovolil občas vyorávať aj zemiaky. Okrem prác na poli som rád s ním chodieval aj do lesa. Nie na lesné plody, ale na chystanie suchého dreva. Moju pomoc dedovi som musel ukončiť v 17-tich, kedy som po maturite odišiel študovať do Bratislavy a moja pomoc sa stala už len sporadickou. Napokon, po niekoľkých mesiacoch dedo prestal gazdovať, len občas zašiel do vrchoviny, nohy mu prestávali slúžiť.

Na Vyšnej ul. bola aj studňa, rok 1975, foto: archív ĽMS, E.K.

OSTÁVA TO V SRDCI...

V súvislosti s maturitou som si ešte spomenul na jednu humornú príhodu s dedom. Vedel, že v akademickom týždni sa zavčas rána chodím učiť do záhrady. Tak v jedno ráno zašiel za mnou s aktuálnou otázkou. Citujem, „to sa musíš toľko učiť, nemohol by si ísť poobede so mnou do lesa na „sucháre?“ Čo som mal povedať? „Dedo, nemohol, vieš, že v utorok maturujem a dvesto otázok na mňa čaká.“ „Dobre, dobre, ja sa len pýtam...,“ a zabafkal z fajky. Dodnes si myslím, že ani tak nepotreboval moju pomoc, ale skôr ma oslobodiť od učenia a umožniť mi dať si prevetrať hlavu. Aj babka Anna bola ku mne pozorná. Do záhrady mi občas doniesla nejakú maškrtu, keď žiadnu nemala, tak z vrecka zástery vytiahla nejaké koruny, aby som večer v meste mal na malinovku.

Oboch, babku Annu i deda Johana si nosím hlboko v srdci, často si spomínam nielen na niektoré okamihy, ktoré ma vedeli rozosmiať, ale i na situácie, ktoré sa mi stali praktickou školou v živote.

Pavel Novák, Košice

foto.: archív ĽMS

(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 10, 21. máj 2025).