Najmladšia základná škola Za vodou si pripomenula 30 rokov. Mnohým ostala v spomienkach

Nedávno si tri dekády rokov pripomenula najmladšia Základná škola (ZŠ) Za vodou v Starej Ľubovni na sídlisku Východ. „S hrdosťou sa obzeráme späť, s vďačnosťou prežívame prítomnosť a s nádejou hľadíme do ďalších rokov. Nech je naša škola aj naďalej miestom, kde sa darí vedomostiam, priateľstvu, ľudskosti a vzájomnému rešpektu,“ tak zneli posolstvá školy pod aktuálnym vedením riaditeľky Ivany Vresilovičovej.

Mnohí - žiaci, pedagógovia i ostatný personál majú na svoju Alma mater nezabudnuteľné spomienky. Za viaceré ponúkame výber reakcie našej čitateľky.

Tridsať rokov života školy je ako otvorená kniha... Históriu netvoria iba významné udalosti a dosiahnuté úspechy, ale aj každodenné chvíle - prvé školské dni, výlety, súťaže, vystúpenia, športové podujatia, spoločné oslavy či chvíle strávené so spolužiakmi a učiteľmi. Práve z nich vznikajú spomienky, ktoré v človeku zostávajú aj mnoho rokov po odchode zo školských lavíc.

Za tri desaťročia sa mnohé zmenilo. Deti, ktoré kedysi prichádzali do školy s aktovkami väčšími než ich vlastné chrbty, dnes možno kráčajú životom ako rodičia či starí rodičia. Učitelia, ktorí ich sprevádzali prvými rokmi poznávania sveta, zostali zapísaní v ich pamäti...

Škola však nie je iba miestom, kde sa odovzdávajú vedomosti. Je to miesto, kde človek prvýkrát zisťuje, že svet je väčší než jeho domov. Miesto, kde vznikajú prvé priateľstvá, rodia sa sny a prichádzajú prvé úspechy i malé prehry. Deti sa tu učia čítať a počítať, ale aj počúvať, pomáhať, byť zodpovedné, veriť si a hľadať svoje miesto medzi ostatnými. A práve ľudia dávajú škole jej skutočnú tvár. Tri desaťročia školy Za vodou sú príbehom učiteľov a zamestnancov, ktorí jej venovali svoj čas, vedomosti, trpezlivosť i kus vlastného života. Sú príbehom rodičov, ktorí jej dôverovali a stáli pri svojich deťoch. Predovšetkým sú však príbehom žiakov - ich detstva, dospievania, radostí, túžob a snov...

Významné miesto v histórii školy patrí jej prvému vedeniu, ktoré tvorili Zuzana Sušková a Rastislav Vitkovský, ako aj prvému pedagogickému kolektívu. Ten tvorili triedni učitelia Sergej Sukovatý, Anna Konkoľová, Mária Jurkovská, Viera Šestáková, Elena Fedorková, Mária Homišinová, Ľudmila Ažnická a Janka Gabrišáková. O najmladších žiakov v školskom klube sa starali vychovávateľky Ľubica Uchalová a Renáta Fabianová.

Práve títo pedagógovia a zamestnanci stáli pri začiatkoch školy a svojou prácou, trpezlivosťou a každodenným úsilím pomáhali vytvárať jej prvú podobu...

Tridsiate výročie preto nie je iba oslavou čísla. Je oslavou času, ktorý tu zanechal svoje stopy, poďakovaním všetkým, ktorí školu tvorili, a pripomenutím, že každá generácia do jej príbehu pridáva vlastnú kapitolu. Na obdobie, keď škola začínala písať svoju históriu, budem vždy spomínať s veľkou vďačnosťou a hrdosťou. Najkrajšie spomienky si neodnášam iba zo spoločných chvíľ so žiakmi, ale predovšetkým z ľudí, ktorí tvorili náš kolektív.

Bol to výnimočný kolektív, naplnený priateľstvom, vzájomnou podporou, radosťou a spoločnými zážitkami. Som vďačná, že som mohla byť pri zrode tejto školy a svojou prácou prispieť k jej príbehu. Ako výtvarníčka som mala možnosť zanechať v jej priestoroch aj kúsok zo seba - svoje maľby i symbol školy. O to vzácnejšie je pre mňa vedomie, že časť mojej tvorby zostala spätá s miestom, ku ktorému ma viažu mnohé krásne spomienky.

Tridsať rokov je v živote človeka dlhý čas, no v živote školy je to predovšetkým príbeh ľudí, ktorí jej dali svoju energiu, vedomosti, tvorivosť a srdce.

Som vďačná, že som mohla byť pri jej zrode, prežívať prvé roky jej života a zanechať v jej priestoroch kúsok zo seba. Keď si dnes na toto obdobie spomínam, uvedomujem si, že najväčšou hodnotou neboli iba výsledky našej práce, ale predovšetkým ľudia, s ktorými sme ju tvorili, priateľstvá, ktoré vznikli a spomienky, ktoré zostali.

Každá škola má svoju budovu, svoje triedy a svoje kroniky. No jej skutočný príbeh žije v ľuďoch, ktorí ňou prešli, v hodnotách, ktoré si odniesli a v stopách, ktoré v nej zanechali. Škole Za vodou prajem, aby aj naďalej bola miestom, kde deti nielen získavajú vedomosti, ale aj rastú, snívajú, nachádzajú priateľstvá a učia sa byť dobrými ľuďmi. A nech sa aj o mnoho rokov nájdu tí, ktorí sa pri spomienke na ňu s úsmevom zastavia a povedia: „Tu sa začínal aj môj príbeh.”

Elena Fedorková, foto: ZŠ Za vodou

(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 22, 4. november 2026).