Odev doktora počas morovej epidémie. V charakteristickom „zobáku“ boli vložené liečivé byliny, ktoré mali chrániť nositeľa pred morovou nákazou. Zdroj: Internet
Každá ľudská generácia je počas svojej dejinnej existencie vystavená rôznym krízovým situáciám. Už len retrospektívnym pohľadom do nedávnej minulosti je možné pozorovať, v akých ťažkých pomeroch sa ocitli naši rodičia a starí rodičia. Moderné dejiny ich postavili pred nebezpečenstvo globálnych vojenských konfliktov či sústavnú hrozbu neúrody a s ňou spojený hlad. Popri vojne a hladu sa s istou pravidelnosťou objavoval ďalší veľký strašiak – epidémie.
Choroby a nimi vyvolané epidémie sprevádzajú ľudskú civilizáciu od jej počiatku. Boli tu, sú tu a budú tu, kým bude ľudstvo existovať. Aj v týchto posledných mesiacoch je súčasťou našich životov tzv. koronavírus a ním spôsobené ochorenie COVID – 19. Ľudstvo (azda) poučené z predchádzajúceho vývoja začalo prijímať opatrenia v snahe zmierniť dopad choroby a vyhnúť sa dôsledkom, ktoré spôsobili rôzne predošlé epidémie, niekedy ďaleko viac skazonosnejšie. Pravdepodobne tou najznámejšou a najničivejšou bol mor, ktorý pustošil a decimoval obyvateľstvo, spôsoboval hospodárske škody a vyľudňoval celé územia.
Ťažký priebeh choroby
Pôvodcom morovej nákazy bola baktéria Yersinia pestis, ktorá sa ako parazit rozmnožovala v organizme zvierat, predovšetkým hlodavcov, a odtiaľ sa blchami prenášala na človeka. Spôsobené morové ochorenie sa prejavilo v dvoch najčastejších formách: bubonickej a pľúcnej. Pri bubonickej forme mikrób vyvolal opúchanie lymfatických žliaz, celkové telesné zoslabnutie, vysoké horúčky a blúznenie. V oblasti lymfatických uzlín spôsobil veľké opuchy, ktoré ako hnisajúce ložiská zväčšovali svoju veľkosť. Nahnisané vredy bolestne prenikali do organizmu a následne po ich prasknutí dochádzalo k celkovej sepse (otrave krvi). Celý priebeh choroby trval dva až päť dní a úmrtnosť sa pohybovala okolo 60 %. Ďaleko vyššia úmrtnosť je charakteristická pre pľúcnu formu moru, ktorá prebiehala ako ťažký zápal pľúc. Chorí vykašlávali hlien infikovaný nákazou a takto šírili chorobu vo svojom okolí. Priebeh ochorenia bol veľmi rýchly. Od prejavu nákazy nastávala smrť najneskoršie do 48 hodín. Pod rýchle šírenie morových epidémií sa podpísal spôsob života v stredovekých a novovekých mestách. Nedostatočné hygienické opatrenia, úzke susedské zväzky, ale aj blízky život so zvieratami a dobytkom, ktoré ako hostitelia prenášačov vytvárali optimálne podmienky pre vznik a šírenie nákazy. Choroba sa prenášala z miest na vidiek, z jednej oblasti do ďalšej, až sa zamorili celé krajiny.
Opakovaná nákaza
Morová epidémia, ktorá v polovici 14. storočia usmrtila takmer každého druhého obyvateľa vtedajšej Európy, sa s rôznou intenzitou opakovane vracala až do 19. storočia. Kým veľká stredoveká morová rana viac-menej územie Uhorska (a teda aj dnešného Slovenska) obišla, tie nasledujúce ho však neušetrili. S istou pravidelnosťou sa vracali už od 15. storočia. Viaceré väčšie či menšie epidémie moru sa na území Slovenska objavili v posledných desaťročiach 16. a v priebehu celého 17. storočia, ako napríklad v rokoch 1586, 1622, 1633, 1645, 1652, 1662, 1680, 1690.
Zvlášť silná a dlhotrvajúca epidémia moru zasiahla v rokoch 1708 až 1713 takmer celé územie dnešného Slovenska a spôsobila veľké škody predovšetkým v niektorých západoslovenských mestách. Často sa opakujúce morové epidémie 17. storočia sú dôsledkom jeho búrlivej povahy poznačenej protihabsburskými povstaniami, tureckými vpádmi a nerovnomerným hospodárskym rastom, ktorý nevytváral priaznivé podmienky pre rast obyvateľstva. A práve po krajine sa pohybujúce vojská boli mnohokrát roznášačom nákazy. Je veľmi pravdepodobné, že aj oni boli príčinou morovej epidémie v roku 1645. V tom čase zúrilo v Uhorsku povstanie Juraja I. Rákociho a podobne ako predošlé povstania, aj toto bolo charakteristické sústavným presunom vojakov a opakujúcim sa ziskom a stratou území. Keď sa na jar 1644 rozhodol Juraj I. Rákoci vydať smerom k Viedni, viedol jeho postup aj cez Spiš. Krátko nato sa už v priebehu leta šírila morová nákaza po celom Spiši. Nevyhla sa jej ani Stará Ľubovňa.
Mor v Starej ľubovni
O prítomnosti moru v Starej Ľubovni v roku 1645 informuje listina ľubovnianskeho magistrátu uložená v miestnom archíve medzi rôznymi dokumentmi cirkevnej povahy. Nachádzať takéto pramene je o to cennejšie z dôvodu, že archív magistrátu mesta bol rôznymi dejinnými udalosťami zničený. Hlavným zmyslom dokumentu, ktorý bol vydaný na ľubovnianskej radnici 2. októbra 1646, nebolo zaoberať sa samotnou morovou epidémiou, ale richtár a prísažný v ňom bránili česť ľubovnianskeho farára pred obvineniami zo strany pozostalých po obetiach moru.
Sumarizované príčiny obvinenia však ponúkajú možnosť poznať silu morovej epidémie, ale i podobu opatrení, ktoré vykonal ľubovniansky magistrát v snahe predísť jej šíreniu. Konkrétne udalosti sú uvedené už v úvodných častiach dokumentu. Ľubovniansky magistrát spomína, ako „minulý uplynulý rok (t. j. rok 1645) zúril v našom meste Laetifer“. Ako je možné vidieť, notár ľubovnianskeho magistrátu nepomenoval morovú nákazu priamo, ale použil termín, ktorý personifikuje to, čo so sebou prináša. Pomenovanie „Laetifer“ je možné vysvetliť vo význame niečoho, čo je „skazonosné“ či „smrť prinášajúce“. V kontexte šíriacej sa morovej nákazy po celom Spiši, je nepochybné, že šlo o mor. Použité označenie indikuje intenzitu a rozsah skazy epidémie, ktorá v danom roku zasiahla aj mesto Stará Ľubovňa.
Kedy presne sa mor dostal do Starej Ľubovne a kedy odišiel, nie je možné presne stanoviť. Pre približné určenie doby trvania epidémie by mohli byť nápomocné záznamy v Mestskej knihe zmlúv (1618 – 1692), presnejšie povedané ich absencia. Je totiž pravdepodobné, že počas prítomnosti nákazy v meste veľmi nedochádzalo k právnym konaniam pred magistrátom. Záznamy o rôznych právnych konaniach sú priebežne zapisované od začiatku roku 1645, ale iba po zápis z 2. septembra. Nasleduje niekoľkomesačné prerušenie a ďalší chronologicky najbližší záznam je datovaný až dňa 21. februára 1646. Z uvedených faktov vyplýva, že mor v meste s najväčšou pravdepodobnosťou zúril od jesene roku 1645 do jari roku 1646. Mestská kniha zmlúv ponúka ďalšie informácie, ktoré pre skromnosť citovanej listiny nie sú známe. Z právnych záznamov je možné poznať zloženie ľubovnianskeho magistrátu počas zápasu s morovou epidémiou. Richtárom bol v tom čase Kryštof Gurka a pozíciu prísažných zastávali Gregor Greszmerus, Martin Sulka, Ján Demek a Tomáš Kaczan. Obeťou moru sa dokonca stal aj jeden z uvedených prísažných. Ako informuje záznam o rozdelení pozostalosti z 20. apríla 1646, tzv. „morowemu powietrzu“ podľahol Martin Sulka.
Opatrenia podobné dnešným
Podobne ako sa dnes vykonávajú rôzne kroky pre potlačenie šírenia ochorenia, tak aj ľudia v minulosti podnikali rôzne opatrenia v snahe chrániť sa pred morovou nákazou. Za najspoľahlivejší spôsob ochrany sa považovalo vnútorné uzavretie. Mestá zavreli svoje brány, znemožnili príchod cudzím osobám a vzájomne sa informovali o výskyte nákazy a o smere jej šírenia. Ani to však nezabránilo prieniku moru do miest. Ak sa tak stalo, v komunite založenej na blízkych osobných zväzkoch to znamenalo okamžité šírenie nákazy. Nasledovali opatrenia, ktoré sú nápadne podobné tým dnešným v súvislosti so šírením súčasnej pandémie. Ich podoba bola založená predovšetkým na izolácii chorého a uzavretí jeho príbytku. Styk bol dovolený len vybraným osobám, a to len za účelom zabezpečenia najnevyhnutnejších vecí a pomoci pri usporiadaní všetkých pozemských záležitostí. Ako informuje citovaný dokument, rovnako postupoval aj ľubovniansky magistrát: „Vybrali sme akýchsi z našich milých a verných, ktorí chorým zaobstarávali potraviny a iné nevyhnutnosti, spísavali posledné vôle ohľadom ich majetkov, aby neboli (svojvoľne) rozdané, pozorne počúvali každého podľa stavu (choroby) a po smrti rozdeľovali (ich majetok) podľa ich poslednej vôle.“ Z uvedeného textu je zrejmé, ako blízko bola myšlienka na smrť. Chorí si začali takmer okamžite urovnávať všetky svoje svetské záväzky.
Posledná vôľa chorej
Uvedomením si blízkej smrti sa rozhodli pre usporiadanie svojich posledných vecí aj ľubovnianska meštianka Alžbeta Ogniowska a jej zať tkáč Krištof Obgarský. A práve napadnutie pravosti testamentu zo strany brata poručiteľky je hlavnou témou celého dokumentu. Príbuzní vyhlasovali, že testament je falošný a chceli si privlastniť celý majetok v rozpore s vôľou testátora. Obvinili ľubovniansky magistrát „z nespravodlivosti a bezprávia, lúpenia majetkov našich spolumešťanov a falšovania testamentov.“ A aby toho nebolo málo, napadli aj „starého a chorého pána farára 30 rokov (v Ľubovni) slúžiaceho“ s tvrdením, že si privlastnil časť z pozostalosti nebohej. Z iných historických prameňov je známe, že vtedajším ľubovnianskym farárom bol Vavrinec Pruskowský, ktorý pochádzal z váženej ľubovnianskej rodiny. Vyštudoval teológiu na Krakovskej univerzite a jeho brat Albert bol viacnásobným richtárom. Na tak závažné obvinenia reagoval ľubovniansky magistrát vyhlásením, ktoré ako výčitka adresovaná príbuzným v sebe ukrýva emócie pociťované pri šírení morovej nákazy. Totiž pravdepodobne zo strachu z ochorenia „sa nikto z príbuzných v tom čase neobjavil, ktorý by aspoň navštevoval chorých a poskytoval nevyhnutnosti“, ale „starostlivosť o chorých a zomierajúcich dodával magistrát“.
Ľubovniansky richtár a prísažní na ďalších riadkoch svojej listiny bránia pána farára a dosvedčujú, že nič z pozostalosti testátora neprijal a ani si neprivlastnil okrem 30 zlatých a niekoľko grošov, ktoré dostali kostolníci ako milodar pre kostol. Na záver Vavrinec Pruskowský prosí „nech nie je takýmto falošným žalobcom a hanobiteľom viac prikladaná dôvera“. O vývoji morovej epidémie v Starej Ľubovni však citovaná listina už viac neinformuje. Len na základe vyššie uvedeného je možné predpokladať, že sa vytratila niekedy na jar roku 1646. Nie je známy ani počet obetí. Bližšie informácie by v tomto smere mohlo priniesť budúce komplexnejšie bádanie.
Na ochranu
Po morových epidémiách zostala však v Starej Ľubovni malá pamiatka. Azda už len najstarší obyvatelia mesta si spomenú na katastrálny názov lokality pri starom cintoríne a ZUŠ, ktorú donedávna nazývali „Za świętym Rochem“. Bola pomenovaná po sv. Rochusovi, ktorý bol od konca stredoveku uctievaný ako ochranca pred morom a epidémiami. Kým obyvateľov iných spišských miest mali pred morom chrániť tzv. morové stĺpy a na ich vrcholoch spodobená Nepoškvrnená Panna Mária, je zrejmé, že obyvatelia Starej Ľubovne v rovnakom zámere vybudovali kaplnku s patrocíniom sv. Rochusa.
Ako to zobrazuje aj prvé vojenské mapovanie Uhorska (1763 – 1787), niekde v priestore križovatiek ulíc Okružná a Tatranská sa nachádzalo miesto náboženskej úcty venované sv. Rochusovi (viď obr. dole). Podľa spôsobu zaznačenia (v origináli červenou farbou znázornený kríž) muselo ísť o murovanú sakrálnu stavbu. Kaplnka sa stala miestom zbožnej úcty sv. Rochusa s úmyslom vyprosiť si ochranu pred morom a epidémiami. Jedna morová epidémia vymizla, aby mohla prísť ďalšia. Úloha magistrátu v boji s epidemickým ochorením je myšlienka stará oddávna. Svoju analógiu vie nájsť v opatreniach vykonávaných súčasným vedením mesta. 17. storočie bolo pre Ľubovňanov nepokojným obdobím. Morové epidémie, vojenské ťaženia a rôzne živelné pohromy sťažovali život našim predkom. O ťažkostiach, ktorými si v tomto období prechádzali aj obyvatelia Starej Ľubovne, vypovedá záverečná veta citovaného dokumentu. Takmer s emotívnym podtónom ľubovniansky magistrát žalostil: „Sme značne znepokojení pre požiar mesta, vyhorenie kostola a zvonice, pre vojenské nepokoje v susednom Uhorskom kráľovstve, pre mor a práve pre falošné žaloby.“
Pohromu ohňa vystriedala morová epidémia. Avšak téma požiaru mesta bude obsahom budúceho čítania.
Filip Lampart, Archív Stará Ľubovňa Článok bol publikovaný v ĽN č. 18 (12. máj 2020)
Stará Ľubovňa počas prvého vojenského mapovania (1763 – 1787). Kríž a nápis St. Rochus označuje lokáciu kaplnky zasvätenej protimorovému patrónovi. Zdroj: www.mapire.eu
Svätý Rochus – ochranca proti moru a epidémiám. Zdroj: Internet