MOJE VOJNOVÉ STOPY - seriál pokračuje zážitkami zo Zlatej Lipy, odkiaľ šiel na front

Výber z knihy Štefan Dubjel, Moje vojnové stopy pokračuje zážitkami 18-ročného vojaka v Zlatej Lipe odkiaľ putoval na ruský front.

Rok 1915/1916 – Smrť číhala na mladého vojaka na každom kroku.

ČATÁR: „SÚ TO IBA DETI!“

Potom nás zadeľovali po domoch, po štyroch, po šiestich, jak kde bolo miesto. Mne sa ušlo u učiteľa, on bol Poliak, ja som si s ním dobre rozumel, tí traja boli Maďari, takže ja som mal u neho prvenstvo. Každý deň sme chodili do poľa na cvičenie ostrej streľby. Až raz nás pri jednom dubovom lese postavili do pozoru zaradených v šóroch a začali vyvolávať po mene. Bolo ich šesť, čo ich vyvolali. Postavili ich ku jednému dubu a začali čítať ich priestupky, že začo sú tam postavení a jaký trest dostanú. Lenže my, poučení od čatára po ceste, aby sme len dávali dobrý pozor, čo bude on robiť, aby sme urobili tak isto, boli sme zvedaví, čo sa z toho vykľuje. Vzali tých vyvolaných, zatiaľ dvoch, zviazali im nohy so šnúrkou, čo sa čistilo pušku, ruky ale za chrbát tiež zviazali, a tak povesili tých chlapov na konáre na päť minút len zato, že napísali domov, že kde sú, a že sa majú zle. Mali tam nachystanú vodu, keby daktorý omdlel, že ho oblejú vodou, lenže k tomu nedošlo, lebo po dvoch minútach ten čatár zahodil pušku a tiež všetci to urobili a sme ustupovali z toho miesta preč. Tu dôstojníci jak videli, čo sa robí, tých dvoch hneď uvoľnili a začali strieľať do vzduchu. My sme zastali, ale už nie v pozore, ale zmiešaní jak ovce. Pribehol kapitán a hneď začal hľadať pôvodcu toho prípadu. Začal od nás, od chlapcov, ale žiaden nechcel ukázať, že kto to bol, ale keď už toho výsluchu bolo veľa, tak ten čatár vystúpil sám pred kapitána a povedal mu: „Ja som to bol, pán kapitán, a chcem, aby som mal výsluch tu na mieste!“ „A prečo to tak chceš?“ „Lebo chcem, aby počuli ten výsluch všetci, čo sú tu prítomní.“ „Tak dobre, prečo si to urobil?“ Čatár odpovedal: „Pán kapitán, pozrite sa, však sú to len deti, tí mali byť ešte doma pri mame a vy tu beriete na nich takú disciplínu ako na dospelých.“

Tak sa to skončilo, tých ďalších už nevešali a už také dačo som ani nevidel. Len o mesiac sme mali v rozkaze prečítané, že ten trest je zrušený. A čatára od nás preložili ku druhému útvaru, tak som sa s ním viacej nestretol. To by bolo, čo som prežil v tej Zlatej Lipe.

ÚNIK PRED ISTOU SMRŤOU

A teraz už prejdem do prvej línie vo fronte. Nahnali tam veľmi mnoho vojska. Bolo nás tam jak mravcov, museli už znať, že Rusi majú útočiť, čo sa v skutočnosti aj stalo. 7. januára 1916 ráno o ôsmej hodine začali Rusi útočiť, ja som mal práve stráž vzadu pri jednom kaštieli v obci Bučac. Tam bol ubytovaný náš najvyšší dôstojník, ezredes, t. j. plukovník. Keď Rusi prelomili našu líniu, tak utekal aj pán plukovník. Mal nachystaný kočiar, štyri kone zapriahnuté, takže v čase nebezpečenstva rýchlo mohol ufujazdiť do bezpečia. Tak sa aj stalo, nasadol do koča a hybaj kade - ľahšie, len mne ešte stihol zakričať: „Te marha vigyázat!“ Po slovensky - ty hovädo, dávaj pozor tu! Ale gule sa už sypali jak ľadovec, svišťalo to, praskalo a v ten čas, keď mi to povedal, prechádzal okolo jeden husár, strašne ho to napálilo, vzal ma za ruku a povedal mi: „Sarneki a szajádba éš kastilba,“ čiže, vyser sa mu na ústa aj na jeho kaštieľ a zaviedol ma do jednej velikánskej šopy, postavil ma k jednému fiľoru pri vchode a povedá mi: „Tu si najistejší, ani sa nepohni stadiaľ, kým to neprejde.“ Šopa bola pokrytá škridľou, gule dopadali na tú strechu, škridľa sa lámala, sypala sa dolu. Šopa bola plná koní, zavelili nasadať, všetko nasadlo, tí husári povyťahovali šable, kone sa triasli, boli nervózne alebo sa tak báli, lebo som nevidel kone sa tak triasť ako vtedy i vyrazili z tej šopy zrovna na to miesto, kde sa Rusi valili dole kopcom. Popod ten kopec pretekala rieka Strypa, taká jak náš Poprad.

VEĽA MŔTVYCH A RANENÝCH

Prešli cez most, za mostom sa rozdvojili, jedni dolu, druhí hore a jak dosiahli určitú vzdialenosť, obrátili sa hore kopcom až na to miesto, kde prerazili naše zákopy, obrátili sa jak z jednej strany, tak z druhej a začali sekať šabľami. Ja som sa prizeral z toho úkrytu, mal som dobrý výhľad na to bojisko. Netrvalo to dlho, ten zápas skončil víťazstvom maďarských husárov. Zastavili ďalšie prenikanie Rusov. Tí, čo boli z tej strany, všetkých prihnali k tomu kaštieľu, streľba utíchla, aj ja som sa vytiahol z tej skrýše a postavil sa na miesto, odkiaľ som odišiel strážiť prázdny kaštieľ. Zanedlho sa vrátil aj pán ezrédes, len sa ma spýtal: „Ty ešte žiješ?“ „Žijem!“ „A tu si stál?“ „Tu!“- som mu odpovedal. Len pokrútil hlavou a odišiel do kaštieľa. Mňa prišli vymeniť, dali mi voľno, takže som sa mohol voľne pohybovať a pozerať sa, čo sa robí.

Z tých chlapcov, čo prišli so mnou na front, sa nevrátila ani jedna tretina, ostali tam pobití a ranení v tej bitke. Aj z tých husárov tiež popadalo, ani s tým som sa už nestretol, čo mi zachránil život, darmo som pátral za ním, možno tiež padol. A tých Rusov, čo prihnali, ešte ich prezerali, či nemajú dajakú zbraň pri sebe. A tak ich museli ruskí velitelia postaviť do radu. Videl som jedného ruského dôstojníka - otužilca, ja neviem, kde mal ten človek toľko sily, mal odseknuté ľavé ucho aj líco šabľou a ešte tam lietal a stavial do zástupu tých ruských vojakov, ktorí ešte vládali ísť na nohách. Ranených bolo veľa, jak našich, tak aj Rusov. Zbierali ich do vozov a odnášali do nemocnice. Aj od nás bol jeden ťažko zranený, ktorý aj tomu zraneniu podľahol. Bol to Ján Dubjel, stoľárov otec, ale ja som ho nevidel, nemohol som do každého voza nakuknúť, on bol pri 9. Honvídoch a ja pri 16. Honvídoch. Zajali vtedy aj dvoch ruských dôstojníkov, len neviem, jakú hodnosť mali, jeden bol ešte mladý a jeden starý. Mal aj bradu a na ramenách zlaté francle (výložky), iste to bol dajaký plukovník. Zobrali ich do kostola, čo bol v tom kaštieľnom dvore, čo tam robili, to neviem, lebo som dnu nebol. Keď vyšli von, nasadli na kočiar, ktorý tam bol prichystaný, štyri kone zapriahnuté a tiež aj náš ezrédeš si ku nim prisadol, a tak sa pohlo všetko do Rakúsko-Uhorska, tak sa vtedy volal náš štát.

Pokračovanie silných spomienok z bojov v prvej línii 1. sv. vojny prinesieme v ďalšom vydaní Ľubovnianskych novín.

Z knihy Štefan Dubjel, Moje vojnové stopy, foto: archív rodiny, kresba G. Sargsjana

(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 11, 4. júna 2025).