MOJE VOJNOVÉ STOPY: Rok 1945 - prechod frontu, koniec druhej svetovej vojny

Vo veku 18 rokov zažil krutosti prvej svetovej vojny ako vojak Rakúsko Uhorska a prežil aj 2. svetovú vojnu.

Vojsko obedujúce na poľskej hranici počas II. svetovej vojny. foto: archív Márie Zbuškovej.

Autentické výpovede sú tými najvzácnejšími. Osobné skúsenosti a zážitky majú vždy silný aspekt, zvlášť, keď sa už míňajú, resp. pominuli ľudia, ktorí hrôzy vojny zažili na vlastnej koži. Tak ako Štefan Dubjel z Forbás.

Mimoriadne cenné je, že Štefan Dubjel si všetky zážitky zapisoval. A práve tie (vyše 80 ručne písaných strán) uchovala pre ďalšie generácie a knižne publikovala jeho vnučka Judita Leščinská. Aj vďaka tomu si môžeme pripomínať nielen vojnové udalosti, ale aj medzivojnový život na vidieku, tiež roky socializmu... Vďaka spolupráci s vydavateľkou vám v tomto roku budeme prinášať v seriáli Moje vojnové stopy, ako znie názov novej knihy s podtitulom Švjatelko nad Forbosami, niektoré časti. Na úvod, aj vzhľadom k 80. výročiu oslobodenia mesta Stará Ľubovňa a okresu, trochu preskočíme udalosti a presunieme sa do roku 1945 cez zápisky Forbašana. Nabudúce sa ale vrátime do obdobia rakúsko-uhorskej monarchie.

Už aj vo Forbasoch bolo 19. januára plno vojska, brali, čo sa len dalo, statok, ošípané, vozy. Aj nám zobrali jednu ošípanú, aj kravu nám brali, už ju viedli cez dvor, ale deti vybehli a zastavili vo dverách toho Nemca a veľmi plakali. Tak neviem, či sa tomu vojakovi niečo stalo, ale ruka mu klesla, v ktorej držal reťaz a pustil. Kravu sme odviezli nazad do maštale. Ale čo ten odišiel, za ním prišiel druhý, ten už zase mňa bral. Ale našťastie som mal obuté len papuče. Oni my rozkazovali, aby som obul Schuhe, to jest baganče. No a ja mu povedám, že nemám. Jano bol ukrytý v drevárni. Ale mňa provadil aj v tých papučiach. Už sme boli v sieni a Jano vyšiel z drevárne. Nemec to zbadal a hnedka za ním a - komm, komm, mňa už nechal a zobral jeho. Jano videl, že je so mnou zle, tak sa obetoval on za mňa a pošiel s tým Nemcom. Odviedol ho do Lackovej, tam mali zraz, čo ich zháňali dokopy. Odvliekli jeho aj paru cigánov a ráno včas ich viedli do Podolínca, všetkých, čo tam boli nazháňaní, aj Lackoviani. A ja som ešte ukryl slaninu, šunky, čo sme mali, do kotla, čo sme varili zemiaky pre ošípané, tak do toho kotla som zladoval všetko a sme ho prevrátili na dvore tak jak odhodenú vec. Takže tam vôbec nehľadali, žiadneho nenapadlo, aby otvorili ten kotol. Nemci hľadali „špek“, prišli Rusi, zase hľadali „salo“. Len jeden pes vlčák, čo mali Nemci, tak to zavoňal a stále sa vrtil kolo toho kotla. Už sme mali aj strach, že to objavia, ale náhodou si to nevšimli. Ráno odchádzali preč, ale pes sa vrátil nazad a nechcel odísť.

NEŽELANÉ NÁVŠTEVY

Ešte ani Nemci sa nevypratali, už sa valili do obce Maďari. Nám do dvora natrepali päť vozy a za nimi hneď prišli Nemci. Tak tí ostali už len na ulici, takže celá obec bola zablokovaná s vozami a koňmi. Rozvláčili seno na všetky strany. Stodoly, to bolo všetko zotvárané, povedať im nemôž bolo nič, musel sa človek len prizerať, jak sa ničí ten jeho majetok. A tak sa to striedalo, že každý deň sme mali nových obyvateľov, to jest vykorisťovateľov. Ale aj u nich sa našli dobrí ľudia. Prišli do nás tiež Nemci a jeden taký starší pokukal sa po dome a povedá, že on je tiež gazda. A volal ma, aby som mu ukázal dvor, statky a všetko, čo do gazdovstva patrí, veľmi ho to zaujímalo. I prišli sme pod šopu a on pľasne rukami, ja som len pozeral, čo sa stalo, že sa tak naraz zarazil. A ukázal mi na tie vozy - toto frišno dakde skryť. A ja sa ho pýtam, a kde sa to dá ukryť, keď je to také veľké. A on vyletel dozadu za maštaľňu a zbadal tam ohradu, čo sme v nej robili kompost. Náhodou bola prázdna, a on povedá, že tu to vložíme. Ja mu povedám, že to nie je možné tam vložiť tie vozy. Ale on sa nedal odbiť, zavolal - komm, komm a začne rozoberať tie vozy, ja som mu pomáhal. Kolesá pozbieral, pohádzal do tej jamy, potom tie osky tiež sme tam uložili, a na to zahádzal čačinu, ktorá tam náhodou bola, tak sme všetko schovali. A tak sme išli spokojne ďalej do stodoly, no ale tam bolo plno koní, tak sme sa vrátili nazad. A na predku už lietali dvaja Nemci a hľadali všade. My sme došli k tomu miestu, kde boli tie vozy ukryté a pýta sa, čo hľadáte, a oni - nemá tu vozy dakde? On im povedá: „Ne, tu nemá nič, lebo pred chvíľkou zobrali stadiaľ.“

Tak prestali hľadať a odišli preč. A mne povedá: „Ty teraz sa vytrať z domu, lebo už prídu poľní žandári a tí zberajú všetkých chlapov, tak dakde do lesa zmizni!“ Zobral som si chleba, slaninu a pošiel som pozadu kolo vody... Išiel som lesom až na „Miškovú.“ Bolo tam hodne chlapov aj dievčatá, čo zutekali do hôr. Urobili sme z čačiny kolibu a tam sme nakladali ohňa, čo sme prenocovali.

Vojaci (aj z Forbás) na východnom fronte. Foto: archív Jany Duračinskej.

ZEM SA OTRIASALA OD VÝBUCHOV

Pravda, spať sa nedalo, lebo sa zem otriasala od výbuchov, čo vyhadzovali do vzduchu všetky mosty. Ráno tí odvážnejší sme sa pobrali pozrieť, čo sa robí, jak to tam vyzerá. Prešli sme na Gretin, tam Nemci za nami ťahali telegrafné dróty. Ale nám nepovedali nič. Z každej strany len samé strašidlo, len sme sa obzerali, odkiaľ nás čo napadne. Ale ozaj sme sa aj naľakali, lebo spoza briežka pomedzi stromami sa začala dvíhať neobyčajne veľká biela kopa. My sme sa pokryli poza stromy, a to smerovalo zrovna k nám, už sme mu videli aj nohy, keď sa to dovlieklo k nám. Ja som zvriesknul - Halt. A to sa prevráti a spod tej kopy vylezie Lojzi Dubjel. „No, kde ťa čerti redikajú s tými perinami?“ „Joj, plno Nemcov je v obci a berú, čo im pod ruky príde, tak som schytil periny a utekám.“ „A kde utekáš?“ „Ani sám neviem kde. „A ženu kde máš? „Tá ostala doma.“ „Tak sa pridáš k nám, bude nás viac, ale tie periny musíme dakde schovať, lebo sa už rozvidnieva, a to by nás bolo zďaleka vidno. A tak sme urobili, schovali sme do húštiny a išli sme ďalej na Košáry. Ale začali od Ružbách z diel strieľať na Kolačkov, takže tie strely dopadali aj na Košáry a na Groty, my sme sa schúlili do Gronika, tam tie strely prenášalo ponad nás. Aj z tamtej strany za nami veľa vybuchovali. My sme sa usalašili pod jednu hustú jedľu a tam sme čušali....

Pozerali sme na Kolačkov, vtedy bolo pekne vidieť nižný koniec obce. Tak sme videli, jak Rusi išli z Novej Ľubovne do Kolačkova. Ale aj do horárne sa už natrepali Nemci. Takže my sme sa už neodvážili dnu, zutekali sme do lesa. A tí, čo boli dnu, tak oblokom povyskakovali. A my sme sa stiahli do jarku ku Košárkom. Tam sme sa usalašili povyše cesty, pod mohutné jedliská, ktorým haluzy sa skláňali až na zem...

TRI NOCI NEISTOTY V LESE

Za chvíľu, hore tou cestou Robert Regeš a Nemec za ním ozbrojený puškou a granátmi. Viedol toho Nemca na Stadlisko do horárne s dajakým rozkazom k tým Nemcom, ktorí tam boli. A za chvíľu čujeme dunenie hore od Stadliska. Čakali sme so strachom, čo to len môže byť, taký neobyčajný dupot. A ozaj, za chvíľu sa objavil utekajúci Ignác Kiliány – extra prezývku mal Beneš. Tak jeho na Stadlisku vyplašili Nemci. Takže neutekal, ale skákal jak kamzík, takže na zem zamrznutú dopadal celou váhou, tak to strašne dunelo. Ale my sme sa báli ho pristaviť, lebo sme si neboli istí, či za ním nebežia Nemci. Tak odcválal popri samých nás, takže nás ani nezbadal. My sme ostali čušať pod tými jedľami ďalej, lenže nie dlho, lebo sa začalo už stmievať. A Kamienku už dobyli Rusi, tak stadiaľ začali z diel ostreľovať horáreň, tak tie strely dopadali nad nami, boli sme v nebezpečí. Ja už z vojny prvej invalid skúsený v takom položení. Ja som zavelil: „Chlapci, za mnou!“ Zviedol som ich do jarku a tam sme čakali, až prestali strieľať. Aj zima nám bola, spať sa chcelo, lebo to už bola tretia noc, čo sme boli v lese, trebalo len usnúť na tej zamrznutej zemi, tak by sme sa už možno živí nezdvihli, lebo ohňa nebolo možné urobiť. Keď už bolo celkom ticho, ja povedám: „Pôjdeme ďalej, aby sme sa kuščik zohriali, navštívime Kornayov bunker nad Javorami.“ (Niektorí obyvatelia obce boli ukrytí v Kornajovom bunkri „pod Javorami“, ktorý bol už prichystaný pre prípad núdze. Ľudia sa ukrývali aj v tzv. Gornej studni. Pozn. z knihy Forbasy, Judita Leščinská, 2021).

Pojedným sa nepáčilo, že je to ďaleko, ale nakoniec poslúchli a išli za mnou. Tak sme prešli na druhú stranu na Košáry. Tam sme mali dobrý rozhľad na všetky strany, hoci to bol príšerný obraz, ktorý sa nám objavil. V Starej Ľubovni, v Hniezdnom a v Podolínci horelo, čo Nemci pri ústupe zapálili. (Vojsko tiahlo po ceste cez Hniezdne smerom na Miľavu. Keď Nemci opúšťali Hniezdne, tí čo odchádzali poslední, podpaľovali stodoly na nižnom konci, kde bolo neskôr JRD a zbombardovali most pri „Kozičke“ pri vstupe do obce. Pozn. z knihy Forbasy, Judita Leščinská, 2021).

A nad Kamienkou bol vypustený dajaký balón, a ten svietil červeno na znak, že tam už je ruské vojsko, to je „Červená Armija“. My sme zbehli dolu Košármi nad Javory, kde sme našli ten bunker. Ale, veru, málo bolo v ňom miesta... I prišiel Tono Mýtnik, poslala ho Mera, že už prišli Rusi do Forbás, ešte pred polnocou okolo desiatej, t. j. 24.1.1945.

TRMA VRMA V DEDINÁCH

Bolo to radosti, hneď sme utekali domov. Lenže veľmi opatrne, lebo obec bola obkľúčená strážami a tí strieľali, pravda, iba do vzduchu. Keď sme dochádzali do obce od Cigánov (kopec) tak pri stodolách v ulici zarachotil automat a skríkne: „Stoj, odkud iďoš?“ My sme zastali stŕpnutí. Ja povedám: „Ideme domov.“ „A odkuda?“ „Z lesa.“ „A Germani pri vás net?“ Poprezeral nás a povie: „No, stupaj damoj!“ Aj po obci nás staviali ešte, ale konečne už sme boli doma....

Kuščik som pospal a ráno sme pošli sa pozrieť do Hniezdneho, že jak to tam vyzerá - no to bolo hrozné pozrieť na tú obec, jaká bola dotrepaná. Tí esesmani tunajší všetkých Nemcov hnali preč z obce, veľa sa aj pokryli, čo nechceli odísť... A v tých domoch, čo Nemci odišli, tak s puškami povybíjali všetky obloky. Takú obec nechali doriadenú za sebou. Tak ráno už včas nastala veľká rabovačka. Tí, čo boli šikovní na krádeže, tak najprv vláčili kravy z maštaľní. A potom náradie zaporad, čo sa len dalo, takže pojedni nalovili toho dosť hodne, aj vo Forbasoch bolo takých, čo vláčili. Ale pojedni aj povracali nazad tie veci, čo zobrali. Lebo tí Nemci sa vrátili po čase nazad, pravda, nie všetci. Ale aj tak prišla čistka na každého, lebo prišli ruskí žandári a prešetrili každého. Najprv rukovali tí, čo mali dakoho v nemeckej armáde, tak zaraz museli preč celá rodina. A potom tí, kto akú politiku prevádzal a jak sa zachoval ku Slovákom, o tom rozhodoval národný výbor. Ale aj na nás prišiel rad, lebo hneď zlikvidovali obecné výbory a robili revolučné národné výbory. Takže sa ujala na čele s Viktorom Ružbašanom a s Guľaším nová vedúca vláda vo Forbasoch. Bolo to veľmi obtiažne pre jednotlivých ľudí, lebo prišla rekvírka na statok a zrno. Ale najviac to odniesli tí, čo boli v Hlinkovej garde. A ktože vtedy vedel, čo je to garda, keď ju organizovali samí kňazi? Tým sa vtedy najviac verilo.

POVOJNOVÝ CHAOS

Ešte sa vrátim ku Kožičke, k tomu mostu, jak to tam vyzeralo. No, to bolo čudo čudesné. Takže, nebolo konca-kraja, jak to valilo toho vojska, chlapi, ženy, starí, mladí, na autách a na vozoch.... A to zväčša valilo sa na Kamionku. Tak sme sa tam prizerali aj s mamou na to čudo doobeda. Keď sme išli domov, tak tí Rusi s vozami cez Hniezdne leteli jeden pred druhým. A jeden kričí: „Hej, tovarišč, ďaleko je Berlín?“ A ja mu ukážem na Míľavu - a tu, za tým brežkom. To ste mali vidieť, jak hnali tie kone, po štyri vozy jedno pred druhým a vrešťali: „Davaj do Berlina!“ To išlo o priepasť. Tie Nemky staré, čo tu poostali, boli tiež vonku na ulici, zalamovali rukami a plakali: „Ó, mein Gott, was wird mit uns sein?“ To jest: „Môj ty, Bože, čo to len bude s nami?“ Čo mladé, všetko zutekalo, len starých nechali doma, s tými sa nechceli trápiť, tak ich nechali napospas osudu. Tak to prevalilo, tá prvá línia, s veľkým hurhajom, so streľbou a krikom...

Ďalší výber z knihy prinesieme v ĽN č. 3, vrátime sa do roku 1901, keď si autor zápiskov spomína na svoje detstvo, obecnú školu...

Foto: Zápisky Štefana Dubjela týkajúce sa konca vojny v roku 1945.

Z knihy Štefan Dubjel, Moje vojnové stopy, foto: archív rodiny

Poznámka

Zápisky Štefana Dubjela obsahovali viaceré archaizmy, nárečové, nemecké a maďarské slová. Bolo preto nutné ich mierne upraviť s tým, aby sa zachovala autentickosť zápiskov.

(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 2, 29. január 2025).