Moje vojnové stopy: Seriál pokračuje sviatočnými zvykmi pred 1. svetovou vojnou

Spomienky starých či prastarých rodičov sú vždy minoriadne cenné.

Ďalším generáciám pripadajú spomienky často ako neskutočné. A takéto ponúka aj Štefan Dubjel z Forbás pre našich čitateľov v ďalšom výbere z knihy Moje vojnové stopy, ktoré podľa zápiskov starého otca spracovala a knižne vydala vnučka Judita Leščinská.

RODINNÉ ZVYKY NARUŠILA TRAGÉDIA

Bolo to v roku 1903, nakoľko sa dobre pamätám. Na Viliju poobede nanosili do izby ovsenej slamy, nastlali na dlážku, kde bola dlážka z hliny, tak na tú hlinu a tá slama sa vyniesla až po sviatkoch, ktoré trvali štyri dni - narodenie Pána, Štefana, Jána a Mláďatok. Tak za tie štyri dni sme mali sólo. Pravda, keď náhodou bolo malé teľa v dome, aj to tam muselo byť v tej slame, lebo Pán Ježiš sa narodil v maštali, takže cez tie sviatky urobili z izby maštaľ, po našom stajňu. Pravda, to bolo u mojej babky u Bartosa. Doma sme to nerobili. Ja som mal 6 rokov, keď som bol u babky na Štedrý večer a práve išli večerať. Sedel som pri obloku v tej drevenici a som pozoroval, čo robia. Tak sa pekne poukladali za stôl postojačky, pomodlili sa a ďalej ticho, nesmel sa nikto ozvať. Bolo ich šesť ľudí - dedko, babka, Jozef, Ľudmila, Anna a Ignác. Z každého jedla, čo bolo na stole, najprv odobrali po tri kusy alebo tri lyžice do hrnca, ktorý mali nachystaný za stolom, to bolo pre statok a pre sliepky tak, že aj tie museli z tej večere dostať. Keď sa už najedli, pravda, v úplnej tichosti, povstali, oči zavreté a vychádzali opačným smerom von, lebo z jednej strany vošli za stôl a z druhej strany vychádzali. A dedko niesol aj ten hrniec s tými potravinami, a to so zatvorenými očami.

Kde mali ísť, to už neviem, lebo v tom sa zrútila u susedov strecha pod ťarchou snehu tak, že otriaslo aj dom, v ktorom sme boli. Naraz sa všetkým otvorili oči aj ústa a vrešťali sme na raty. Dedkovi vypadla z rúk tá potravina a hrniec sa rozbil. Ja som sa z toho smial, tak ma vyhnali von a už neviem, čo potom ďalej robili.

VYNALIEZAVOSŤ DETÍ

Horšie to bolo so susedmi, čo bývali v tom dome pod zrútenou strechou. Boli tam štyria ľudia. Matka Mária Krutka, Vaňo, Vaško a Francka, s ktorými som bol vždy spolu. Majitelia domu boli v Amerike, takže tí ľudia, čo tam bývali, mali ho v prenájme. O opravu sa nikto nestaral. Tí ľudia mohli doplatiť životom, ale náhodou sa nikomu nič nestalo, povala ostala na mieste neporušená. Zbehli sa ľudia, odmetali sneh z tej strechy, ktorá siahala pomaly do pol cesty a urobili v nej dieru na prechod do toho domu, tak sa dostali tamtí z neho von. Ale, nakoľko sa nemali kde uchýliť, lebo cez sviatky ich nikto nechcel vziať, ostali ešte tam bývať. A my, hneď ráno, hybaj na tú strechu so sánkami a spúšťali sme sa dolu, to bola radosť, pred dverami mať takúto sánkovačku. Lenže nám netrvala dlhšie, iba cez sviatky, lebo prišli žandári (maďarskí) s tými kohútími perami na klobúkoch a zastavili (zakázali) nám sánkovanie z tej strechy. Tých ľudí premiestnili do jedného prázdneho domu do Gardisa. Teraz tam býva Šidlovský Fraňo. Strechu dali rozobrať, aj celý dom, a tak bolo po sánkovačke...

VEĽKONOČNÉ TRADÍCIE

Ďalšia spomienka z roku 1910. Na Kvetnú nedeľu bažičky svätili v Hniezdnom, a to pre tri obce: Hniezdne, Forbasy a Lackovú, lebo v Lackovej ešte kostola nemali. Vystavali si ho v roku 1910, takže všetko chodilo do Hniezdneho. My sme mali každú tretiu nedeľu vo Forbasoch. Tak tie bažičky, to už každý gazda niesol hodne toho, zvlášť Lackoviani naviazali si dlhé, podaktorí aj na tri metre a na vrchu bolo pierko z trávy, pri tom mali ešte prút. Všetko takí šarvanci chlapci, len zriedkakedy dievčatá. Nemci z Hniezdneho, tí doniesli aj špendlíky a s tými nás pichali tak, že sme sa stránili od nich. Ale Lackoviani, tí boli odbojnejší, lebo mali prichystané prúty a s tými Nemcov šibali po ušiach, takže kostolník mal čo robiť, rozháňať ich v kostole a robiť poriadok. V kostole sa spievalo len po nemecky, aj kázeň bola nemecká, omša sa odbavovala latinsky. Tie bažičky a svätená voda sa užívali pri sejbe obilia a sadení zemiakov. Nesmelo to chýbať v žiadnom vreci, lebo bez toho by sa nič ani neurodilo.

Ďalšia časť bude pokračovať výberom zápiskov Štefana Dubjela, kde sa venuje životu na dedine, aj voľbám do výboru richtára počas rakúsko-uhorskej monarchie.

Z knihy Štefan Dubjel, Moje vojnové stopy,

foto: archív rodiny

(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 8, 23. apríl 2025).