Koľko teda Poliakov bolo v osudný deň na Miľave? Z Poľska mal odísť 13-členný oddiel. Dvaja sa však rozhodli zostať doma. Na mieste tak bolo v osudný deň 11 ľudí. V nedeľu 14. augusta 1949 na Miľave zomreli dvaja muži - veliteľ Stanislaw Pióro „Emir“ a Adolf Cecur „Lew“. Tretí, Michal Cabák „Kuna“ zraneniam podľahol ešte v ten deň v nemocnici v Prešove (hrob sa nepodarilo nájsť). Zranenia prežili Marian Stanek „Zero“ a Tadeusz Ryba „Jeleň“, ktorý nám zanechal svedectvo tejto tragédie na Miľave.
Pri hrobe vo Forbasoch rodina Vyrosteková (matka Daniely Vyrostekovej sa starala o neznámy hrob) a Mária Lebdowiczowa (neter Stanislava Pióru - Emira).
Ťažké spomienky
„Na námestí v Starej Ľubovni sme nastúpili do autobusu, ktorý nečakane zastal na Miľave. Keď šofér vystúpil, tušili sme, že niečo nie je v poriadku, boli sme bezbranní, každý mal len pištoľ. Potom sa ozvali výstrely. Ľahol som si na podlahu autobusu, z okien padalo sklo a plechy boli samá diera po guľkách. Počul som stonanie zranených. Začal som si spytovať svedomie, a keď ma do krku zasiahla guľka, myslel som, že som už mŕtvy. Od smrti som bol len centimeter. Náš veliteľ vidiac, že sa nedostaneme von, strelil si do hlavy a zomrel. Vedel, že ak ho dostanú, umučia ho. Bola v nich veľká nenávisť. Walach chodil okolo zranených a kopal ich. Videl som kamaráta Józka Witowského „Rolanda“ obeseného za nohy, bol to krvavý pohľad. Mlátili nás palicami, Staneka, ktorý už ležal na nosidlách, Walach zúrivo kopol do prestrelenej ruky, ktorú už mal znehybnenú a nariadil slovenským vojakom, aby strážili zajatých ako skutoční komunisti.“
Ostatných osem mužov bolo zadržaných a podrobených brutálnemu vyšetrovaniu na veliteľstve PUBP Sacz a 22. októbra 1949 boli na súde v Nowom Saczi odsúdení na dlhoročné a doživotné väzenie.
V mŕtvej ruke zvieral ruženec
V nedeľu 14. augusta 1949 sa veriaci v neďalekej obci Forbasy chystali na sv. omšu, keď ich prekvapila streľba od Miľavy. Z Hamšíka priviezol dvoch mŕtvych Poliakov na voze Gabriel Keklák. Žandári obkľúčili cintorín a nikomu nedovolili vstúpiť dnu. Ľudom povedali, že to boli banditi, tí im však neverili. Živým svedectvom o ich nevine bol pre nich ruženec, ktorý visel zo zatvorenej dlane jedného z mŕtvych. Všetci, ktorí boli svedkami tejto udalosti, boli presvedčení, že to museli byť dobrí ľudia, katolíci a ktovie, či aj nie kňazi alebo rehoľníci, ktorí utekali na Západ.
Ruženec má svoje miesto aj v tomto príbehu. Ich matky sa ho modlili za nich doma na kolenách vždy počas svätých omší, ktoré im slúžil otec Gurgacz v lese na poľnom oltári.
Od potupy neušetrili ani mŕtvych
Bol nariadený rýchly pohreb do jedného hrobu bez truhiel. Eduard Dubjel, manžel Žofie zašiel za náčelníkom oddielu strážiaceho cestu, ponúkol sa, že urobí jednoduchú truhlu z pár dosiek a zavolá kňaza, aby posvätil hrob a pomodlil sa nad mŕtvymi. Nepovolil a prikázal rýchlo to ukončiť. V jame boli dve telá, ležali jeden na druhom, zavraždení, zbití, zbavení cti a mena.
Forbasy. Pred exhumáciou, z pravej strany sestra Emira – Franciszka Basta.
Exhumácia vo Forbasoch.
Starali sa o neznámy hrob
Dvaja rodáci z Popardowej, kamaráti od detstva, spolubojovníci, mali svoj spoločný hrob vo Forbasoch od 14. augusta 1949 až do exhumácie 24. septembra 1997, teda 48 rokov.
Svoj večný sen snívali takmer polstoročie 26-ročný Stanislaw Pióro „Emir“ (* 1. 5. 1923), v civilnom živote lesník, obľúbený pre svoju veselú povahu. Rád sa smial, žartoval, spieval, obľúbený bol u detí a jeho kamarát Adolf Cecura „Lew“ (* 15. 7. 1927), ktorý mal v čase smrti iba 22 rokov.
Vďaka Žofii Dubjelovej ale tento tajomný hrob bez mien nezanikol, ani sa naň nezabudlo, chlapi tu dali kríž a vždy boli na ňom aj kvety. „Malá postava, ale veľkorysé srdce,“ takto na pani Dubjelovú spomínajú Poliaci, ale aj na všetkých ľudí vo Forbasoch. „Veľmi milí, úctiví a pohostinní, Pán Boh im vynahradí ich starostlivosť o hrob.“
Pre veriacich v tejto malej dedinke to boli neznámi ľudia, a predsa, ako spomínal Štefan Matuščák, „vždy na Sviatok všetkých svätých a na Dušičky prišli k ich hrobu, zapálili sviečky a pomodlili sa za nich.“ Mysliac aj na ich matky márne čakajúce na svojich synov, na ich rodinu, ktorá nič nevedela o ich osude.
Ako sa to napokon rodina v Poľsku dozvedela kedy a ako sa zistilo, že v hrobe ležia skutočne ich synovia, sa dozviete v ďalšej časti seriálu.
Ľubomír Ogurčák, foto: archív M.L.
Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 38 (12. október 2022)