V nedeľu 25. septembra si vo Forbasoch pripomenuli príbeh Poliakov, ktorí zahynuli na Miľave 14. augusta pri akcii štátnej bezpečnosti. Takmer 50 rokov nik nevedel, kto spočíva v hrobe na miestnom cintoríne, napriek tomu sa oň starala obyvateľka obce Žofia Dubjelová. Dnes je príbeh odhalený a na cintoríne posvätili na ich hrobe nový náhrobný kameň.
Jedno staré latinské príslovie hovorí: „To, čo nie je napísané, sa nikdy nestalo.“ Všetko by bolo časom zabudnuté, žiadne svedectvo na dobu a ľudí. Občas však musíme oživiť príbehy, ktoré by nemali zostať zahalené tajomstvom a mlčanlivosťou. Je to spomínanie a spájanie súvislostí na všetko, čo sa vrylo do pamäti a vyvoláva staré spomienky. Stačilo málo a tajomný hrob na cintoríne vo Forbasoch mohol byť zabudnutý a s ním aj príbeh dvoch mladých ľudí, ktorí v ňom takmer polstoročie ležali. Len vďaka úsiliu a námahe ich rodiny tento hrob odkryl svoje tajomstvo a dal odpoveď na mnohé otázky.
Odpor voči komunizmu
Príbeh začína v susednom Poľsku, hneď za hranicami, kde v rokoch 1947 -1949 pôsobila Poľská Podziemna Armia Niepodleglošci PPAN (Poľská Podzemná Armáda Nezávislosti). Mala aj svoju ozbrojenú divíziu – žandarméria (žandárstvo). Bola zriadená uznesením poľskej ministerskej rady v exile 18. novembra 1944. Smernice zaslané do krajiny zdôrazňovali, že jej činnosť sa má viesť v duchu znovuzískania nezávislosti štátu a ochrany poľského obyvateľstva pred vyhladzovaním. „Prisahám na spásu svojej duše, že budem verný Poliak a katolík. Budem bojovať proti komunizmu a budem svedomite plniť príkazy svojich nadriadených. Prisahám, že zachovám tajomstvá organizácie, tak mi pomôž Boh,“ to boli slová prísahy. Organizácia PPAN bojovala za slobodnú vlasť a proti komunistickému systému, ktorý obmedzoval náboženskú slobodu a presadzoval násilnú kolektivizáciu.
Stanislaw Pióro "Emir"
Statočný kňaz bol zastrelený
Podobne, ako u nás, aj v Poľsku boli ľudia prenasledovaní a kruto trestaní. Tvorcom organizácie a veliteľom, ktorý mal na starosti civilnú a vojenskú divíziu bol poručík Stanislaw Pióro, lesník z Nawojowej, počas hitlerovskej okupácie žoldnier 1 Pluku Strelcov Podhalanských. Organizácia zastrešovala okresy Nowy Sacz, Nowy Targ, Limanowa a Gorlice. Ďalej Jaslo, Krosno, Sanok a Brzozów.
Funkciu kaplána divízie žandarmérie, ktorej velil Pióro, vykonával jezuita Wladyslaw GURGACZ (*2.4.1914) „ Sem“, volali ho „Otec.“ Poskytoval duchovnú podporu a dbal, aby akcie oddielu neboli v rozpore s katolíckym náboženstvom. Po zatknutí bol 13. augusta 1949 odsúdený na trest smrti
a rozsudok zastrelením bol vykonaný vo väznici Montelupich v Krakove 14. septembra 1949, mal 35 rokov. Rehabilitovaný bol roku 1992. Hovorí sa o začatí procesu jeho blahorečenia. V Poľsku vyšla kniha Wladyslaw Gurgacz, jezuita wyklety (2013), bol natočený aj film (2017) Gurgacz, kaplan wykletych (kaplán prekliatych). V publikácii Refleksje vyšiel denník jeho duchovnej cesty.
Tadeusz Ryba "Jeleň" - účastník tragédie, našiel hrob
Z kamaráta sa vykľul zradca
PPAN pôsobila do roku 1949 a jej osud sa skončil tragicky. Po zatknutí o. Gurgacza sa Stanislaw Pióra rozhodol zo svojimi žoldniermi emigrovať do Rakúska. Stanislaw Ryba, jeden z nich, spomína: „Doma sme sa už nemohli vrátiť do normálneho života a čakali nás doživotné tresty, ohrozené boli aj životy ľudí, ktorí nám pomáhali. Šli sme cez Starý Sacz do Piwnicznej, kde sme prebrodili rieku Poprad a prešli cez hranicu na Slovensko.“
Prevádzal ich kamarát z čias nemeckej okupácie Czeslaw Kowalowsky „Koczes“, ukázalo sa však, že je zradca a agentom sa ukázal aj slovenský prevádzač Štefan Gavula „Karol“. Spoločná akcia poľských a československých bezpečnostných zložiek, ktorí ich počas úteku sledovali, skončila naplánovanou likvidáciou celej skupiny na Miľave (pri Nižných Ružbachoch), ktorej velil poľský dôstojník tajnej polície Stanislaw Walach, v rokoch 1945 - 1952 náčelník okresných úradov Verejnej bezpečnosti v Chrzanowie, Limanowej a Nowom Saczi, viedol aj III. Odbor vojvodského úradu VB v Krakove. Walach celú akciu od jej prípravy, prechodu cez hranice až po Miľavu opisuje v svojej knihe Bol v Poľsku čas..., ktorá na Slovensku vyšla roku 1971 pod názvom Akcie proti banditom.
Naplánovaná akcia súdruhov
Na jeho prosbu, kapitán Ján Borguľa, zástupca krajského veliteľa Verejnej bezpečnosti v Prešove a organizátor útoku zo slovenskej strany v nej podrobne opisuje likvidáciu žandarmérie: „Na akciu som vybral tridsať dobrovoľníkov spomedzi príslušníkov Štátnej bezpečnosti. Na miesto likvidácie som sa dostal ráno na svitaní. Rozmiestnil som ich po oboch stranách cesty a prikázal im zaľahnúť do zemiačniská. Ozbrojení boli samopalmi, dvoma ľahkými guľometmi a granátmi. Ja som mal samopal a ručný granát. Jedného príslušníka, menoval sa Rídzik, som nechal na ceste, aby dal po príchode autobusu s banditmi dohovorené znamenie, mal si napraviť šnúrku na topánke. Zbadal som autobus, ktorý zastal na mieste určenom na pascu.
Vedel som, že majú z neho vystúpiť štyri osoby a až potom mali dať heslo na útok. Spozoroval som vodiča, sprievodcu, súdruha Gavulu „Karola“ a Kowalowského “Koczesa.“ To boli štyria, ale heslo neprichádzalo. Neskôr vysvitlo, že medzi nimi bol v autobuse aj jeden náš príslušník, ktorý nevystúpil na správnej stanici. Napokon sa to podarilo a vtedy som vydal rozkaz vpred a strieľajúc do vzduchu sme sa rozbehli k autobusu a začali strieľať do okien, aby sme banditov prinútili zaľahnúť na podlahu. Dvaja z nich nehľadiac na streľbu vybehli z autobusu a dali sa na útek smerom k rieke Poprad. Oboch utekajúcich som začal prenasledovať spolu so súdruhom Kuchárom, ktorý jedného zložil. (Michal Cabak, *26.8.1909). Vrhol som sa za druhým, pričom sme po sebe strieľali. Bandita sa vrhol do rieky Poprad a začal plávať na druhý breh, kde bol les. Keď som pribehol k rieke, nemal som v samopale už žiadny náboj. Vytiahol som z vrecka granát, odistil a hodil za plávajúcim, granát padol blízko banditu, ale nevybuchol. Vzal som ľahký guľomet od môjho príslušníka, ktorý práve pribehol, zaľahol som a vystrelil dve dávky. Druhá bola presná, bandita ostal na skale asi päť metrov od brehu ( bol to Adolf Cecur). Po jeho zlikvidovaní vrátil som sa k autobusu, kde moji ľudia končili odzbrojovanie ostatných členov bandy. Stanislaw Pióra, vodca skupiny sa zastrelil sám, aby sa vyhol zatknutiu. Zajatcov sme previezli do Prešova, ošetrili a potom odtransportovali do Poľska.“
Ešte pred smrťou (1999 ) vypočúvala S. Walacha Komisia pre vyšetrovanie zločinov proti poľskému národu. „Nebol som tam,“ klamal o akcii na Miľave. Usvedčila ho však jeho kniha, v ktorej sa pochválil svojimi úspechmi v boji proti reakčnému podzemiu.
Koľko Poliakov teda zahynulo na Miľave a ako sa príbeh ďalej vyvíjal, sa dozviete v ďalšom vydaní ĽN.
Ľubomír Ogurčák, foto: archív
Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 37 (5. október 2022)