Listy z vojny písal milej na brezovú kôru. Pokračuje seriál MOJE VOJNOVÉ STOPY

Osobné spomienky Štefana Dubjela, vojaka 1. svetovej vojny z knihy Moje vojnové stopy sú ako z filmu. Vyžadujú okrem poriadnej dávky predstavivosti aj vcítenie sa do kože mladého človeka, ktorý bol zrazu odtrhnutý od rodiny, milej…, zranený a hlavne vo veľkej neistote.

DOBRÁ STAROSTLIVOSŤ O RANENÝCH

Strava nás - zranených, na novom mieste v Rumunsku, na nejakom biskupskom majetku, kde bola dievčenská škola, bola veľmi dobrá. Obed sme mali o dvanástej a o jednej prišla sestra a nás dvoch, toho z Liptova aj mňa, zobrala na ich obed. Vždy nám dali aj spoločnice dve, čo nás obsluhovali aj jedli s nami, takže nám bolo veľmi veselo. Pravda, sedeli tam tie mníšky. Ja som vedel kuščik po rumunsky, dievčatá boli samé Rumunky, pojedne znali aj maďarsky, takže sme sa dohovorili. Mníšky sa veľmi rady pozerali, keď som sa žehnal a jedol s ľavou rukou. Kamarát nemal také ťažkosti, keďže mal strelenú ľavú ruku. Lekár tam bol staručký, možno taký jak ja teraz, keď to píšem, tak aj ten úlomok ostal v ruke. Tu sme už boli celkom voľní, mohli sme cez deň chodiť, kde sme chceli. V obci, keď sme sa ukázali, tak nás brali ženy a dali nám jesť aj vypiť. Mňa sa vždy pýtali, že prečo som išiel na tú vojnu taký mladý, alebo mi hádali, že viac nemám ako pätnásť roky, veľmi sa o mňa starali a mal som sa výborne. Dlho som sa z toho netešil, lebo rodičia podali žiadosť, aby ma preložili do Kežmarku.

Žiadosti vyhoveli, ale do Iglova, teraz je to Spišská Nová Ves. Aj ten kamarát išiel, čo bol ľavák, ale zas do Mikuláša. Bolo nám smutno z tadiaľto odchádzať. Aj lekár nás prehováral, aby sme ostali a chcel nám vybaviť ešte aspoň jeden mesiac na zotavenie. Lenže väčšia bola túžba po domove, len bližšie k domu. Ale sme to vari obanovali. Ja som vystúpil v Iglove a kamarát išiel ďalej do Mikuláša. Zdalo sa mi tu veľmi pusto a chladno, stromy holé a tam bolo všetko zelené, rozkvitnuté. Strava chudobná a málo. Písal som domov, že som už v Iglove, aby mi doniesli chleba, lebo že hladujem. Priniesol mi otec, aj päť zlatovky mi nechal, škoda, že som si to neodložil na pamiatku, lebo to boli strieborné v jednej minci. Prvého júla 1916 prišla zasa mama i teta ma navštíviť. Išli do Levoče na odpust, chceli aj mňa zobrať, ale lekár ma nepustil. Na prechádzky som chodil do prírody, do poľa. A vše sa ku mne prilepili Maďari, chceli sa učiť po slovensky. Mali i zošity a si všetko písali po maďarsky i po slovensky. To som sa nasmial, lebo nevedeli tie slovenské slová vysloviť. Všetko naopak, ale pomaličky zvykali na to. Mal som troch spoločníkov, tak sa nám dni míňali veselo. Ale nakoľko som s rukou nič nepohyboval, bola stále zohnutá, tak ma preložili do Košíc na rozcvičku. Každé ráno mi ju masírovali, potom dali do stroja a hombali, a to každý deň postupne viac, až sa mi kuščik rozhýbala. Pritom som chodil učiť sa remeslo. Robil som dámske kabelky, to bola pekná práca a ľahká. Stadiaľ som sa dostal aj na dovolenku na 14 dní. Bola to moja prvá dovolenka!

LISTY MILEJ Z VOJNY

Bolo to radosti, že už konečne uvidím domov a zvlášť tú moju lásku. Mal som s ňou vždy spojenie s dopismi, čo mi písala, ja jej písal len na brezovej kôre, iné sme nemali. Tak sme mali takto dovolené písať. Dovolenka prebehla skoro a musel som nazad do Košíc. Veľmi-preveľmi sa mi cnelo. Raz som sedel na dvore a prišli ku mne dvaja cigáni, tiež invalidi. Jeden sa ma pýtal: „Čo si taký smutný? Daj si pálenky a bude ti lepšie!“ Ta som vypil, ale cigán hneď žiadal: „Ty znaš písať, nenapísal by si mi list, ale po cigánsky.“ „A tvoja žena vie čítať?“ Povedal, že nie, ale že jej richtár číta. „Tak dobre, ty mi rozprávaj a ja budem písať!“ A tak som napísal celý list a keď bol hotový, musel som mu to prečítať. Keď som skončil, pýtal sa ma: „A vieš, čo si písal?“ „Nie, cigánsky neznam.“ I vraví mi: „No vidíš, dobre to dopadlo, ty nevieš, čo si písal a richtár nebude znať, čo číta, len ja znam i moja, čo je napísané. Tí dvaja cigáni tak sa smiali, skákali a rúcali sa po zemi, vyskakovali vysoko a zas stavali na hlavách. Neviem, čo tam bolo napísané, že mali takú veľkú radosť. Ale ja som mal robotu, lebo chodili za mnou vypisovať listy. Lenže mi za to platili, a to vopred. Tak mi ubiehal čas, čo som sa učil i liečil. Rodičia zase podali žiadosť, aby ma pustili na jeden rok domov. V Košiciach mi to nemohli vybaviť, tak ma poslali ku môjmu útvaru do Banskej Bystrice k 16. Honvidom. Tak som sa ocitol znovu medzi neznámymi. Za ten čas, kým mi vybavili tú dovolenku, tak som chodil do dôstojníckej kuchyne čistiť zeleninu a zemiaky. Na baráku sme mali aj hudbu, ktorá vyhrávala dôstojníkom, takže bolo mi zase veselo.

V REKONVALESCENCII

A 16. júla 1917 zase som nastúpil do Košíc na prehliadku a zasa do Bystrice k útvaru, kde ma ihneď zadelili k polícii, robil som službu po meste vo dne v noci. Práve 16. júla v Rusku vypukla revolúcia, tak sme mali roboty. Ruskí vojaci, čo boli zajatí u nás, tak to všetko utekalo domov, my sme ich zvodili na ruské veliteľstvo, ktoré bolo napochytro utvorené, tam im dali jesť, pravda, riadili s nimi ruskí dôstojníci. Keď sme ich dovliekli hodne, tak ich šikovali do Ruska, hromadne, to preto, aby nerobili dajaké nepríjemnosti. Tak sme robili vo dne a v noci sme museli navštíviť všetky verejné miestnosti - kaviarne, reštaurácie, hotely a nevestince. Po deviatej hodine všetkých vojakov sme legitimovali, či majú priepustky, lebo po deviatej hodine mohol byť vonku z kasární len na priepustku, ktorý nemal, tak sme brali so sebou a ráno odovzdali, kde ktorý patril, a tak som tú špinavú prácu robil.

Štefan Dubjel si zážitky z vojny zapisoval v dôchodkovom veku. Ostali po ňom vzácne zápisky na 80-tich ručne písaných stranách. Obsahovali viaceré archaizmy, nárečové, a tiež nemecké a maďarské slová. Bolo preto nutné ich mierne upraviť s tým, aby sa zachovala autentickosť  zápiskov.

Pokračovanie spomienok Štefana Dubjela prinesieme v ďalšom vydaní ĽN.

Z knihy Štefan Dubjel, Moje vojnové stopy, foto: archív

(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 16, 13. august 2025).