top of page
  • Writer's pictureRedakcia ĽN

Krpce – obuv minulosti

Updated: Jul 9, 2020


DSC_0851

Až do 1. sv. vojny boli takmer na celom území najrozšírenejšou mužskou obuvou krpce. Nosili sa najmä ako pracovná obuv na polia, lúky aj do lesa. Poslúžili pri robote okolo domu a na gazdovstve. Rozdiel medzi mužskými a ženskými krpcami bol v upevňovaní krpcov k nohe. Remene, ktorými sa krpce pripevňovali na nohu, boli až 100 cm dlhé a 1-2 cm široké. Ovíjali sa okolo lýtok na súkenné nohavice.


Do roboty i na tancovačku V zime sa do krpcov nosili ešte súkenné kapce alebo súkenné onuce. Ženy nosili do krpcov pletené papuče. Ženské krpce boli tenšie a pri ich výrobe sa používala teľacia koža. Na pracovné mužské krpce sa na podošvu pribíjali klinčeky a na pätu podkovičky. Tie robili dedinskí kováči, hlavne cigáni. Takto sa krpce pri chôdzi nešmýkali. Z prameňov staršej literatúry sa dozvedáme, že v takýchto krpcoch tancovali Batizovčania v Krčme u ŽIDA a zničili tam drevené foršty, ako aj celú podlahu. V podtatranskej obci Batizovce šil krpce pastier Michal Šaling. Považovali ho za najlepšieho krpčiara v celej okolici. Išiel o ňom dobrý chýr, a tak šil krpce aj pre pána baróna Thiergattena do Tatranskej Polianky. Nosieval ich na poľovačky kamzíkov, aby ho pri chôdzi nebolo počuť, a aby sa nešmýkal po skalách. Majster krpčiar ich zhotovoval z mocného remeňa, ktorému sa hovorilo krpcový. Bol vyrezaný z chrbtovej časti kože. Literárne pramene dokladajú správy o horských vodcoch z ľudu, ktorí chodievali obutí v krpcoch vyrobených doma. Nosili aj krpce zhotovené zo smrekovej kôry. Používali sa aj pri práci v lese, využívali ich ženy a dievčatá pri zbere lesných plodín. Začiatkom 20. stor. sa krpce prestali nosiť. Postupne ich vystriedali čižmy a neskoršie baganče. Baganče boli vyrobené z nepremokavej kože a nosili sa len na pracovné dni. V Zamagurí sú krpce dodnes typickou obuvou pre goralský kroj. V Malej Frankovej bol kedysi v minulosti majster krpčiar, čo sa dochovalo aj v názve usadlosti U Kjypcoka. Z historických prameňov za dozvedáme o obuvníkoch – ševcoch, ktorí vyrábali zásadne iba novú obuv. Starú neopravovali. Slovenskí ševci boli známi výrobou krpcov. Bolo zásadou, že ševci nesmeli šiť obuv ihlou ale šidlom. Podošvy mohli prešívať nasmoleným konopným vláknom, tzv. dratvou. Hotovú obuv nesmeli mazať lojom, ale iba masťou.


V našom regióne V Kamienke sa napríklad v minulosti krpce nenosili. Iba poltopánky a čižmy podľa potreby a ročného obdobia. Z ústneho podania Kamienčanov sme sa dozvedeli, že krpce na folklórne vystúpenia sa začali nosiť začiatkom 80-tych rokov. Po čase začali ľudia chodiť do Poľska, kde kupovali krpce na trhoch od remeselníkov, a tak je to dodnes. V obci Kamienka ich začal šiť obuvnícky majster Ján Beňo (1918 – 2003) – na fotografii. Navštívili sme jeho syna Milana Beňa (66 rokov) s manželkou Annou, obaja si zaspomínali na otca. Pán Milan nám povedal, že to bol vyučený obuvník, pochádzal zo stredného Slovenska (Turany nad Váhom) a priženil sa do Kamienky. Bol to odborník, predtým pracoval vo výrobnom družstve PODTATRAN v Poprade, kde ručne šil terénnu obuv pre chatárov a vysokohorských nosičov tzv. POPRADKY alebo POHORKY.

beno

Ľudia ho vyhľadávali, každá dedina nemala šustra, stále mal robotu, šil a opravoval obuv. Jeho nevesta dodala: „Vyrábal aj kožené opasky, remienky na hodinky, kľúčenky a kožené mešce.“ Kamienčania nám ukázali vzácne fotografie, ktoré v rodine starostlivo uchovávajú, krpce a drobné výrobky z kože ako vzácnu spomienku na otca. V roku 1972 sa preorientoval na ľudovú obuv – krpce. Prišla doba, keď to začalo v dedine byť populárne. Pre domáci súbor Barvinok šil ženské krpce svetlej farby a tmavšie mužské. Krpce boli podlepené podrážkou a patrili k nim aj ovinovacie šnúrky. Šil na objednávku, nielen pre domácich obyvateľov, ale pre celý okres. A aj špeciálnu obuv pre postihnutých. „Boli sme traja súrodenci, dvaja chlapci a dievča. Všetci sme nosili ručne šitú obuv, hlavne na zimu. Moja mama tiež nosila obuv z otcovej dielne. Otcova obuv je dodnes nositeľná, je z kvalitnej kože,“ dodal šusterský potomok. A pripomenul, že otec si popri robote v dielni aj rád zaspieval: „Frajerôčka moja, nezatváraj dvere, už som krpce zodral, čo chodím ku tebe…“ Neskoršie zaobul aj svojich vnukov, dodnes má rodina odložené topánky synov. Ostali po ňom teda výrobky nielen jeho rúk, ale i duše a umu. Vraj často hovoril: „To dobro, čo urobíš pre druhých, sa nikdy nestratí.“ Samotná dielňa a pracovné nástroje pripomínajú dnes rodine robotu otca a deda. Obuvnícke kopyto, šidlo, kosákovitý nôž na vykrajovanie kože, kúsky kože, kotlík na varenie lepu, raznice, tieto predmety boli častým symbolom obuvníkov – šustrov. Aj kamienski folkloristi pri pohľade na krpce, ktoré sa uchovali, spomínajú na šikovné ruky majstra obuvníka, ktorý kedysi žil v ich obci.


Text a foto: Viera Mošoňová


Článok bol publikovaný v ĽN č. 46 (11. december 2018)


Comments


bottom of page