Takto vyzerajú (na fotografii) plody jesene, ak v blízkosti vašej záhradky žije početné spoločenstvo ôs a sršňov. Veľký apetít tohto hmyzu vie v týchto jesenných dňoch znehodnotiť veľkú časť úrody dozrievajúceho sladkého ovocia. Je tiež mnoho prípadov, keď sa s týmto hmyzom stretneme aj v bežnom živote, napr. pri konzumácii zmrzliny, sladkých nápojov, potravín a ovocia. Najmä osy sú častými návštevníkmi našich kuchýň a priestorov, kde sa skladuje ovocie alebo pripravujú pokrmy. Dramatický priebeh má nepozorná konzumácia sladkých nápojov alebo bobúľ viniča s následným pichnutím žihadla priamo do ústnej dutiny. Kontaktov človeka s týmto hmyzom je v jesennom období veľa, preto bude zaujímavé si o ňom povedať niekoľko užitočných informácií.
Podľa dostupných údajov máme na Zemi okolo 60 skupín živočíchov. Hmyz je len jedna z nich, ale čo sa týka početnosti, táto skupina tvorí až okolo 600 000 druhov (niektorí vedci hovoria až o miliónových číslach). Na jedného človeka vraj pripadá milión jedincov rôzneho hmyzu – chrobákov, motýľov, mravcov, včiel, ôs, múch, komárov, bzdôch, vošiek, pavúkov, vší, roztočov, stonožiek, vážok, švábov, ucholakov, atď. Človek prekope pevninu, aby spojil loďami Atlantický s Tichým oceánom, prevŕta Alpy k pohodlnejšiemu cestovaniu, lieta na Mesiac a pritom nevie zabrániť malej larve hmyzu, aby zožrala celú úrodu kultúrnych rastlín (aj chémia pomáha len na určité obdobie). Celé armády ľudí bránia rozširovaniu Pásavky zemiakovej, rozširovaniu miliardových rojov vyhladovaných kobyliek či komárov. Celé vedecké tímy zamestnáva larva lykožrúta v Tatrách či v lesoch Šumavy. Na tento boj človek neváha vraziť veľké objemy finančných prostriedkov, a napriek tomu nevidieť trvalé víťazstvá nad hmyzom. Boj Dávida s Goliášom zamestnáva ľudí od najstarších čias až po dnešok. Len ľudskou vynaliezavosťou sa darí človeku ako-tak na určitú, krátku dobu oklamať prírodu a udržať početnosť škodlivých druhov hmyzu v znesiteľných hraniciach.
Veľký rozdiel Vráťme sa ale k fotografiám. Silné „požery“ ovocia priamo na stromoch (aj na opadanom ovocí) umožňuje osám, ale najmä sršňom dômyselná stavba hryzadiel. Už samotná dĺžka tela sršňa – okolo 3 cm so silným žihadlom, vzbudzuje u človeka prirodzený rešpekt a úctu. Hryzadlá sú veľmi silné, lebo pomocou nich vyhryzú celulózové vlákna z vyschnutých stromov, drevených konštrukcií zábradlí a plotov. Celulózu potom miešajú so slinami, aby ju mohli použiť na stavbu svojich „papierových“ obydlí. Ich hniezda sú dômyselne skonštruované zo zmesi slín, hliny a vlákien celulózy, ktoré umiestňujú pod strechami chát a domov. Aj v zemi dokážu vyhĺbiť pomerne veľké podzemné nory. Včely budujú hniezda v zásade z vosku. Na rozdiel od nich telo sršňa nedokáže vyprodukovať vosk, preto aj plásty na uloženie vajíčok a lariev sú vyrobené z „papieroviny“, neslúžia na ukladanie zásob. Ľudia si často z neznalosti zamieňajú správanie ôs a sršňov s včelami medonosnými. Ide o dva druhy veľmi rozdielneho hmyzu. Sršeň a osa nerobia zásoby nektáru a peľu. To robia len včely a čiastočne aj čmele. Najmä v jeseni, keď denné teploty klesnú pod +10 stupňov C stupňov, už aktivita včiel poklesne natoľko, že prestávajú lietať. Pri +8 oC telo včely skrehne, ale naopak osy a sršne aj pri týchto teplotách ešte aktívne vyhľadávajú sladkú alebo mäsitú potravu, sú nepríjemne dotieravé a niekedy i útočné.
Vedia uškodiť aj včelám Aj včelu možno za priaznivých teplôt nájsť na sladkom ovocí, ale to preto, že už pred ňou bola pokožka ovocia poškodená inou príčinou (ľadovec, dierka po larve, ohryz osou, sršňom). Včela má slabé hryzadlá, ktorými nedokáže poškodiť pokožku na ovocí. Jej ústne ústroje sú konštruované na olizovanie a nasávanie cukrov a nektáru. Tým, že jej telo „vypotí“ vosk, nepotrebuje ani silné hryzadlá na zber celulózy pre stavbu hniezda. Silné hryzadlá osy a sršňa si vyžiadala stavba hniezda z vlákien celulózy, umiestnenie hniezda v podzemnej nore a spôsob získavania potravy živočíšneho pôvodu alebo zo sladkých plodov ovocia. Pre chov svojich lariev potrebujú veľa bielkovín živočíšneho pôvodu, preto chytajú a konzumujú iný hmyz, vyhľadávajú čerstvé alebo hnijúce mäso. Včelári vedia, akú spúšť na včelách dokážu urobiť sršne, ak „operujú“ v blízkosti včelníc. Za letu útočia na hmyz a dokážu odchytiť veľký počet včiel. Vyplatí sa im to, lebo jednou ranou získajú sladký nektár, s ktorým sa včela vracia do úľa a tiež aj živočíšne bielkoviny z ich tela. A prečo ich je práve v jeseni tak veľa? Lebo sa dostanú do najvyššieho štádia celoročného vývoja. Cez zimu väčšina jedincov zahynie, papierové hniezdo ostane prázdne. V teplejšom úkryte prezimuje len niekoľko samičiek v stave hybernácie – zimného spánku. Prezimované samičky začnú na jar stavať nové hniezda, do ktorých kladú čoraz viac vajíčok a populácia robotníc sa až do jesene zväčšuje geometrickým radom. V jeseni teda vyvrcholí rast ich populácie a pretože potravy v prírode ubúda, vyhľadávajú prítomnosť človeka, kde ľahšie nájdu cukor a bielkoviny. Prečo sa aj v našich zemepisných šírkach zväčšuje počet jedincov? (V hniezde som ich našiel okolo 300 kusov). Lebo zimy sú miernejšie, a tak sa podarí prezimovať oveľa väčšiemu počtu samičiek než tomu bolo doteraz a na jar pribudne potom aj oveľa viac hniezd. Samozrejme, že ľahšie to ide v blízkosti ľudských obydlí. Napriek týmto „záporným“ charakteristikám títo lietajúci „piráti“ majú svoje opodstatnenie a patria do našej prírody, lebo udržujú v nej prirodzenú biologickú rovnováhu. Na chov svojho potomstva bielkovinami musia uloviť nespočetné množstvo škodlivého hmyzu. „Pánovi tvorstva“ teda neostáva nič iné, len rešpektovať tento stav a strpieť ich prítomnosť na prestretom kuchynskom obede alebo pri tvorbe „škaredej“ hrušky či jablka. Veď, hádam niečo ostane aj nám…
Hŕbu sršňov nám priniesol na ukážku do redakcie R. Roman. Prekvapila nás ich veľkosť, niektoré presahovali tri centimetre. Takisto nás prekvapili doslova ohryzené kúsky ovocia (na hornej fotografii autora článku). Týchto návštevníkov si isto neželá žiaden záhradkár.
Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 38 (24. október)
Text: Rudolf Roman, foto: autor, Mário Veverka