Stáva sa z toho milá tradícia. Okresný futbalový zväz už po štvrtý raz ocenil bývalých výborných futbalistov. Išlo o generáciu, ktorá v 70-tych rokoch písala históriu ľubovnianskeho futbalu účasťou vo vtedy veľmi uznávanej divízii. Oslávencov ocenili ďakovnými listami, a tak bolo pri posedení na čo spomínať.
Na sympatickej akcii patril k najmladším jubilantom Gabriel Hlinka, ktorý v tomto roku oslávil 65. narodeniny. Rodák z Litmanovej začal s futbalom v rodnej obci, ako dospelému sa mu podarilo prepracovať do Svitu a jeho základnej zostavy. Kariéru však zavŕšil v Starej Ľubovni.
K jeho rovesníkom patrí Vladimír Jarabinský, ktorý bol známy nielen svojím futbalovým menom, ale aj futbalovým umením. Športovú kariéru začínal v rodnej Jarabine. Po skončení základky odišiel do školy do Popradu, kde sa chcel venovať hokeju, ale napokon zvíťazil futbal. Hrával za Duklu Olomouc 1. českú národnú ligu. Po návrate v 76-tom roku mu vybavili prestup do divíznej Starej Ľubovne, kde hral až do skončenia kariéry.
Ocenenie si v utorok prevzal aj sedemdesiatročný Štefan Kovalčík. S futbalom začal v dosť mladom veku, hral za dorast a neskôr si ho do „béčka“ vybral tréner Štefan Kasperkevič. Všimol si ho aj tréner prvého mužstva Lajčak, odohral aj nejaké prípravné zápasy, ale prišiel povolávací rozkaz. Po vojenčine začal trénovať s A mužstvom. Väčšina jeho spoluhráčov bola zamestnaná v Skrutkárni, ktorá ich uvoľňovala na tréningy. Štefan pracoval v OSP a tam také privilégium nedostal. To mu zahatalo cestu do prvého mužstva. A tak celý svoj futbalový život strávil s B mužstvom, bola tam však výborná partia a hra v ňom ho napĺňala.
K sedemdesiatnikom sa zaradil aj Ján Barilla, ktorý začal futbalovú kariéru v Starej Ľubovni, kde do 15 rokov hrával za žiakov a za dorast. Potom sa s rodinou presťahovali do Popradu, tam pokračoval v doraste, neskôr začal hrávať za mužov. Nástupom na vysokú školu do Košíc jeho kariéra pokračovala v renomovanom klube VSS Košice. Začal v „béčku“, potom prišlo zranenie a jeho futbalová kariéra sa pomaly končila. Zahral si ešte v Dukle Prešov a napokon aj v Starej Ľubovni a na záver kariéry v Podolínci. Krásne zážitky má aj z manažérskeho pôsobenia ako tréner i manažér, keď sa mu podarilo s partiou nadšencov zachrániť ľubovniansky futbal pred totálnym pádom, z piatej ligy ho vytiahli až do prvej.
Trojicu 70-ročných uzatvára Ladislav Šipoš. Už ako žiak začal hrávať za mužov, spolu s Milanom Tengim, vtedy šestnásťroční chalani, boli najmladšími hráčmi v áčku. Byť tvrdým a drzým a nie žiadnou „mäkotou“, to boli rady od starších spoluhráčov, ako sa presadiť medzi staršími mazákmi. Patril medzi spoľahlivých obrancov, kde si zahral spolu so svojím učiteľom Kurucom. Po vojenčine išiel ešte pomôcť do Jarabiny a potom presedlal na stolný tenis.
Najstarším oceneným bol osemdesiatnik Roman Šipoš. Všestranný športovec, k jeho obľúbeným patril futbal, tak ako každý chlapec, aj Roman sa venoval tejto fenomenálnej hre, bol spoľahlivým brankárom. V zime prišiel na rad hokej a stolný tenis, bol aj výborným hádzanárom, pod vedením Dr. Štefka patril do tímu, ktorý hral 2. ligu. Do ktorého športu sa pustil, v každom bol spoľahlivým hráčom, mal radosť z každej kolektívnej hry.
Ján Petrus, foto: autor
Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 46 (10. december 2019)