Pochádza z Jakuban, venuje sa sochárskej a rezbárskej činnosti. Strednú školu absolvoval v Kežmarku – Konzervátorské a reštaurátorské práce s drevom. Neskôr vyštudoval etickú a výtvarnú výchovu na Prešovskej univerzite. Má za sebou množstvo výstav a sympózií a vo voľnej tvorbe ho fascinuje neprebádaný vesmír.
Chcel sa stať stolárom, ale bavilo ho hlavne rezbárstvo. V odbore, ktorý si vybral, ich mohol našťastie skĺbiť. „Rozhodol som sa pre výborný odbor, pretože pri reštaurovaní nábytku sme mali komplet všetky profesie cez rezbárstvo, stolárstvo, intarzie, tradičné povrchové úpravy a pod. Jeden odbor mi ponúkol všetky tieto zručnosti,“ povedal Jozef Michňa, ktorý mal tiež šťastie na výborného majstra. Chcel svojich žiakov naučiť všetko a zanechať po sebe kvalitných ľudí. „Vďaka svojim dlhoročným skúsenostiam nás naučil to, čo sám vedel ako aj to, čomu sa máme vyhnúť, aby bol výsledok perfektný. Odovzdal nám kľúč k úspešnej práci s drevom,“ zaspomínal si J. Michňa. Je preňho veľmi ťažké opísať, ako si rezbárstvo obľúbil. Keďže vyrastal na dedine, na gazdovskom dvore, drevo mal vždy na dosah ruky. „Keď sa mi podarilo zlomiť zub na hrabliach, musel som ich opraviť. A tak som prvýkrát okúsil prácu s drevom a nožíkom. Na druhom stupni základnej školy mu otec kúpil prvé dlátka. Pomaly som sa púšťal do prvých rezieb, reliéfov. Aj na pracovnom vyučovaní nás nabádali k tomu, aby sme skúšali niečo vytvoriť. Na začiatku to boli veľmi jednoduché autíčka. Tiež si pamätám na kubistickú tvár vyrezanú s nožíkom z obyčajného polienka,“ zaspomínal si mladý autor na prvé drevené diela.
Nové verzus staré Podľa jeho slov je u ľudí zaužívané, že ak niekto tvorí z dreva, je automaticky rezbár. Ak niekto pracuje s hlinou, kameňom považujú ho za sochára. „Svoju prácu rozdeľujem na sochársku a rezbársku tvorbu. Pri soche neostávam len pri dreve, púšťam sa aj do iných materiálov ako je hlina, kameň a ich kombinácia. V rezbe ide väčšinou o reliéf, aby bolo zrejmé, že ide o drevo,“ vysvetlil J. Michňa, ktorý mal po ukončení strednej školy, veľké ambície robiť najmä reštaurovanie nábytku. „Veľmi ma to bavilo a baví doteraz, akurát je to nezaplatená robota. Pomocou dnešných technológií sa oplatí skôr urobiť novú vec ako opraviť starú. Ale venujem sa tomu aj teraz v kombinácii so sochou, rezbou, dizajnom. Všetky tieto činnosti ma vedia uživiť, ale treba makať. Nikto mi nezaplatí hodinu, ktorú stojím pri hoblici. Čo neurobím, to nemám.“ Momentálne má vo svojej pracovnej „zbierke“ približne 60 dlát, no stále má pocit, že ich má málo, aj keď už pracuje vyše dvadsať rokov. „Vždy si nejaké dokupujem. Sú rôzne zaoblenia, veľkosti, prehnuté dlátka, nožíky. Dláto musí byť od kvalitnej značky. Rez musí byť hladký a lesknúť sa, tým spôsobom nepotrebuje ďalšie brúsenie a je to konečná úprava dreva. S dobrým dlátom ide robota sama,“ pousmial sa mladý rezbár. Zákazníci si u Jozefa Michňu objednávajú rôzne sakrálne námety, portréty, poľovnícke námety, logá, nápisy a pod. Mnohí vedia oceniť dôkladnú prácu rúk, no stále sa nájde niekto, kto v tom rozdiel nevidí. „Toto je veľký problém, s ktorým sa stretávam. Napr. si niekto chce dať vyrobiť svadobný krížik a vie koľko približne stojí v obchode. Je to krížik vyrobený na CNC stroji, kde je pekne vypísané maličkým písmom, čo ja ručne nedokážem urobiť. Ale porovnávať výrobu CNC stroja a moju sa nedá, a tým pádom sa finančne nemôže pohybovať v rovnakom leveli. Ale veľa ľudí, ktorí za mnou prídu, je už uzrozumených, že je to ručná práca a vedia, akú to má hodnotu. Okrem toho je pre mňa dôležité aj slovné uznanie, ktoré ma motivuje k ďalšej práci.”
Projekt KVET
Najviac sa odviaže pri voľnej tvorbe. Vymýšľa objekty a sochy v kombinácii so svetlom, kde sa snaží interpretovať vesmír, makrokozmos a mikrokozmos.„Je to projekt s názvom Kvantové VšEtkého Teórie (KVET), na ktorý teraz nemám veľa času, keďže riešim stavbu ateliéru, aby som mal kde vytvárať svoje nápady. Vesmír ma ohromne fascinuje. Priestor, ktorý je pre nás nepredstaviteľný a jeho fungovanie doteraz nikto nevysvetlil. Snažím sa o prepojenie opozít makrokozmu a mikrokozmu a pretransformovať ho do dreva. Dať formu napríklad atómom, kvarkom, bozónom, fotónom alebo gluónom. Treba veľa čítať o teoretickej fyzike. Samozrejme, sú to pre mňa väčšinou španielske dediny, pretože je to všetko o číslach a ja nie som matematik,“opísal, ako sa snaží vytvárať svoj vesmír J. Michňa. Z určitého problému si vytvorí predstavu, ktorá by sa mohla dať zhmotniť do dreva. Na druhej strane sa snaží drevo pozdvihnúť až na takú úroveň, aby dokonale vynikli jeho vlastnosti.„Tzn. vytvárať niečo také, až začnem uvažovať, či to drevo zvládne. Dostať sa na hranicu únosnosti tohto materiálu. Čiže kombinujem myšlienku s vlastnosťami dreva. Je tu teda veľmi dôležitý výber dreva, či bude tvrdé, mäkké, pružné alebo nepoddajné,“vysvetlil svoje neobyčajné uvažovanie autor. Niektorí v prácach tohto projektu vidia len tienidlo a pýtajú sa, koľko stojí tá lampa.„Svetlo do toho vkladám kvôli tomu, že svetlo je jeden z nepodstatnejších elementov v našom živote, lebo bez svetla by sme tu neboli my a ani by sme vesmír nemohli pozorovať,“dodal J. Michňa.
Keď niekomu povie, že vytvára sochy z dreva, ako prvé ľuďom napadne socha Jánošíka. „Každý si predstaví obrezaný klát, nazval by som to obtočený reliéf. A pritom drevo má neuveriteľné schopnosti, ktoré v ňom treba objaviť a chcieť ho skúmať. Pôsobí veľmi krehko, láme sa, štiepi, ale keď sa pekne poskladá a nájde sa hranica jeho únosnosti, tak sa dajú vytvoriť aj objekty, pri ktorých človek môže zapochybovať, či to je naozaj drevený predmet,“ rozpovedal sa o dreve J. Michňa, pre ktorého je obdivuhodným materiálom.
foto: (archív J. M.)
Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 28 (6. august 2019)
