Začínalo sa leto Roku Pána 1376, keď ma otec Bartolomej požehnal a dal mi do ruky listinu s odporúčaním na ďalšie štúdiá. Nedokázal som premôcť dojatie a miesto zvyčajného bozku na ruku som svojho učiteľa objal. Pamätám si, ako jeho večne bledú tvár na chvíľku oživil sotva postrehnuteľný rumenec.
Určite ho to prekvapilo a zrejme aj dojalo, pretože jeho prísny pohľad dravca zmäkol a oči sa zaleskli slzou. Bol zmätený, ale po chvíľke objatie opätoval a svoje líce pritlačil k môjmu. Potom ma bez slova odsunul a otočil k východu, čo bolo znamením, že je čas ísť. Plakal som, ale moje dojatie pominulo hneď za bránou Spišskej Kapituly, vidiac pred sebou dobre udržiavanú cestu do Levoče.
Prvýkrát som sa vtedy vydal domov sám. Stále predtým po mňa prišiel otec alebo starší brat. Naložili ma na voz, ktorý pomaly drkotal do Ľubovne, kde na prahu môjho rodného domu čakala mama. Túžba po stretnutí s rodičmi nebola ani teraz menšia, no moju myseľ ovládol iný, doteraz nepoznaný pocit slobody. Pociťoval som vzrušenie z tajomného neznáma rozprestierajúceho sa v diaľke za modrými horami.
Mal som šestnásť rokov, teda vek, kedy nebolo ťažké podľahnúť mámeniu diabla. Podnecujúc moju zvedavosť a túžbu po dobrodružstve ma určite chcel zviesť z cesty za kňazstvom, na ktorú som sa vydal už vo svojich desiatich rokoch. Vtedy ešte nebolo ťažké odolať, pretože moja existencia závisela na otcovom mešci, a tým pádom aj na jeho vôli.
LEVOČA OPEVNENÁ HRADBAMI
Ponorený do vlastných myšlienok som si ani nevšimol, že za mojím chrbtom zmizla silueta majestátneho hradu spišského župana a ja som sa ocitol na miernom pahorku. V údolí ležalo najväčšie mesto, aké som dovtedy videl. Bola to Levoča obohnaná prstencom mohutných hradieb v pravidelných intervaloch spevnených väčšími či menšími baštami. Napočítal som ich dvadsaťdva, ale niektoré sa strácali za horizontom mestskej zástavby. Zakaždým, keď som tu predtým prechádzal, bolo vidieť ako rýchlo opevnenie rastie. Drevené palisády na hlinených násypoch postupne vystriedali mohutné kamenné múry. Z otcovho rozprávania viem, že kolonisti pochádzajúci z jeho rodnej zeme sa tu usadili iba nedávno a takmer z ničoho vybudovali počas niekoľkých generácií rešpekt vzbudzujúcu pevnosť. Pravda, k dokonalosti mala ešte ďaleko, ale hradby obkolesujúce mesto už boli dokončené. Stále sa ešte pracovalo na prehlbovaní širokej priekopy okolo vonkajšieho opevnia. Povozy ťahané záprahmi mohutných volov privážali vyťaženú zeminu do mesta, aby ňou vyrovnávali terén z vnútornej strany hradieb. Murári a tesári pracovali na dokončovaní menších bášt či vnútorných ochodzí.
DO ĽUBOVNE BOLO EŠTE ĎALEKO
Cesta ma priviedla priamo k padaciemu mostu hornej brány. Aby som bol presný, k drevenému opevneniu, ktoré ho chránilo pred neočakávaným útokom. Tu som musel odpovedať na pár otázok nie príliš zdvorilým mužom z ozbrojenej mestskej posádky. Slnko sa nakláňalo k západu a mne bolo jasné, že na cestu do Ľubovne je dnes už neskoro. Medzi mnou a mojím cieľom stáli hory, skrz ktoré nebolo rozumné prechádzať potme. Preto som sa rozhodol prenocovať pod ochranou hradieb. Po zaplatení mýta za vstup do mesta a preukázaní sa sumou potrebnou na uhradenie nocľahu, mi veliteľ stráže uvoľnil cestu.
Naskytol sa mi dovtedy nevídaný pohľad. Nado mnou sa týčila veža chrániaca vstupnú bránu. Nemal som veľa času na dôkladne skúmanie jej vzhľadu, pretože most bol úzky a za mnou naň práve vchádzal ďalší voz naplnený hlinou.
Po pár rýchlych krokoch som sa ocitol na kamennej dlažbe podbránia a moju pozornosť upútala lucerna visiaca z klenby. Šikovné ruky majstra vyrobili z medeného plechu hlavu leva s doširoka otvorenou tlamou. Vlastne s dvoma tlamami, pretože lev mal dve tváre. Jedna pozerala dopredu a druhá dozadu, a tak pripomínala pohanského ochrancu dverí, brán a priechodov Janusa.
Takýto zjav ma ohromil a na chvíľku som asi zastal. „Jéj, ty tam, nezavadzaj! Keď nevládzeš, tak ustúp z cesty!“ ozval sa za mnou mužský hlas - zrejme furman. Nespúšťajúc zrak z lucerny som inštinktívne urobil krok na stranu, pretože v bráne sa priestor oproti mostu rozšíril. Nechtiac som skrížil cestu tým, ktorí išli opačným smerom.
PRVÉ BLÍZKE STRETNUTIE SO ŽENOU
Možno iba vďaka dobrému postrehu som sa len tak - tak vyhol priamej zrážke s protiidúcim. Stratil som však rovnováhu a podobne ako sa topiaci chytá slamky, aj ja som hľadal záchranu v človeku, ktorému som sa snažil vyhnúť. Nasledoval dotyk, objatie a príjemná vôňa. Ocitol som sa v objatí mladej ženy, ktorá na mňa hľadela prekvapenými očami. Rýchlo som od nej, koktajúc ospravedlnenie, odskočil. Napriek očakávanému výbuchu zlosti sa stal opak. Zmyselné pery vymodelovali na príťažlivej tvári úsmev a ja dodnes neviem, či sa žena smiala na mňa alebo zo mňa.
Každopádne, bolo to prvýkrát v mojom živote, čo som sa ocitol tak blízko cudzej ženy. Naše stretnutie trvalo veľmi krátko, pretože okoloidúcu tlačili ľudia ďalej, až sa napokon stratila v dave pred hradbami. Zostal po nej iba zmätok v mojej hlave a príjemné šteklenie v hrudi, akoby sa tam preháňal celý roj motýľov. Otec Bartolomej nám v škole vykreslil ženu ako nástroj diabla, ale mne sa skôr zdalo, akoby mi cestu skrížil anjel.
NOCĽAH NA DREVENEJ LAVICI
Upratujúc pocity v hlave, ani neviem, ako som prešiel bránou. Predchádzajúce očarenie rýchlo vystriedal úžas nad pravidelnosťou ulíc a veľkosťou tu stojacich domov. Už na prvý pohľad bola jasné, že všetky stavby vyrástli na predtým nezastavanom pahorku, ktorý prví osadníci dôkladne premerali, aby tu následne vytýčili pôdorys budúceho mesta. Rovná, široká ulica lemovaná hrazdenými domami ma priviedla na námestie. Predo mnou sa otvoril obrovský priestor. Kameňmi vyložená plocha v tvare obdĺžnika bola mozgom a zároveň aj srdcom celého mesta. Po jej obvode stáli v niekoľkých radoch drevené kupecké stánky zabezpečujúce obživu tunajším mešťanom. To, že v meste vládne právo a poriadok, symbolizovala z kameňa vystavaná radnica. No v centre všetkému dominovala katedrála, ktorá ako zdvihnutý ukazovák pripomínala, že bez Boha je všetko snaženie márne. Stále ešte bola obložená lešením, ale už teraz svojou veľkosťou vzbudzovala rešpekt. Zamotal som sa medzi robotníkov a nepozorovane vstúpil do rozostavaného chrámu. To čo som zbadal, mi doslova vyrazilo dych. Vysoké stĺpy podopierali klenbu, pripomínajúcu zložené dlane pripravené k modlitbe. Aj napriek mohutnosti som mal pocit, akoby sa vznášala. Celý priestor na mňa pôsobil až neuveriteľne vzdušne a ľahko. Chvíľami som strácal pevnú pôdu pod nohami a nielen duša, ale aj telo boli pripravené vzlietnuť k nebesiam. Zatočila sa mi z toho hlava. Atmosféru nadprirodzenosti dotvárali steny, vymaľované výjavmi z evanjelia.
Vtedy som si s úsmevom spomenul na náš kostolík v Ľubovni, kde mi podobné, ale oveľa skromnejšie fresky slúžili ako šlabikár prvých latinských slov.
Mesto ma zaujalo natoľko, že sliedenie mojich zvedavých očí ukončil až súmrak. Začalo sa rýchlo stmievať, a tak nadišiel čas poobzerať sa po nocľahu. Bolo mi jasné, že pár drobných mincí v mojom mešci nepostačí na prenájom izby.
Vošiel som teda do hostinca, kde ma privítala známa vôňa. V medenom kotly sa nad ohniskom varila moja obľúbená krúpová polievka s údeným mäsom. Aj keď klenutá miestnosť bola na pohľad plná hostí, dalo sa tu nájsť ešte voľné miesto. Objednal som si jedlo a dohodol s krčmárom cenu za prenájom tvrdej drevenej lavice na celú noc až do rána. Po večeri, keď sa nocľažníci začali pripravovať na spánok, vzal jeden z nich do ruky lutnu. Hostinec zakrátko zaliali príjemné tóny, pri ktorých sa mi rozbúšilo srdce hladené tisíckami motýlích krídel. Len čo som zavrel viečka, v tme sa zjavila tvár onej neznámej pocestnej.
(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 8, 28. februára 2024)
Pavol Mišenko, ilustrácie: Andrea Spišaková (Pokračovanie seriálu v ĽN č. 10).