Advent prišiel v roku 1939 akosi skoro. Niežeby sa tok času odrazu zrýchlil, ale množstvo udalostí a historických zvratov zamestnalo myseľ ľudí natoľko, že prestali sledovať jeho plynutie. Podobne to vnímal aj František Kocun, teraz jeden z dobre situovaných obyvateľov Starej Ľubovne.
Slovíčko „teraz“ je potrebné zdôrazniť, pretože nie vždy k nim patril. Pochádzal z chudobných pomerov, ktoré sa ešte zhoršili po tom, keď mu zomrela mama. Otec sa znovu oženil a on spolu s dvoma sestrami začali byť v novej rodine navyše. Pracovitý František, obdarený dobráckou povahou, sa tak stal súrodencom a rodičom v jednej osobe.
Tieto jeho dobré vlastnosti si všimli aj v pomerne bohatej rodine Urbanských, kde dlhú a úspešnú rodovú líniu uzatvárala jediná dcéra Katarína. Tá nebola veľmi pekná a navyše krívala na jednu nohu. Preto zvesť o jej svadbe, hoc aj s chudobným mládencom, mnohých prekvapila. Z Františka sa tak stal starostlivý a pozorný manžel, no zároveň aj majiteľ domu na Vyšnej ulici s niekoľkými hektármi pôdy k tomu. Keďže si to už mohol dovoliť, posledných pár rokov, vždy pred Vianocami, putoval do mlyna v Toryse. Tu nechal zomlieť to najkvalitnejšie obilie na hladkú múku, z ktorej cez sviatky, ale aj počas celého budúceho roku, piekli chutný biely chlieb a koláče.
Cesta za dobrou múkou
V Starej Ľubovni boli na rieke Jakubianka dva mlyny - horný a dolný. Obidva vlastnilo mesto a nájomníci nemali veľkú motiváciu investovať do ich modernizácie. Preto aj kvalita tu zomletej múky pripomínala skôr krmivo pre domáce zvieratá, než základnú surovinu na prípravu chleba. Naproti tomu mlyn v Toryse, po tom ako si ho od obce odkúpil tamojší mlynár, prešiel veľkou prestavbou. Stroje do neho na mieru vyrobila košická strojárenská firma K. Poledniak. To sa automaticky prejavilo aj na kvalite a sortimente tu zomletého zbožia. Dobré sa chváli samo, preto nečudo, že sa zvesť o majstrovsky odvedenej práci dostala ďaleko za hranicu katastra obce, ba aj okresu. Dnes už nevieme, kto zo Starej Ľubovne zavítal do torysského mlyna ako prvý, ale v čase, kedy sa odohral tento príbeh, nebolo putovanie za lepšou múkou ničím výnimočným. Keďže málokto potreboval zomlieť plný voz obilia, dávali sa dokopy dvaja či traja gazdovia. Jeden poskytol ťažné zvieratá - zväčša kone, druhý povoz a tretí platil stravu pre celú skupinu, vrátane štvornohých ťahačov nákladu. Inak to nerobil ani František. Už tradične sa na túto cestu vydával so svojím najlepším kamarátom, teraz už kmotrom Jozefom Thirym. Tretí v partii nemal stále miesto. Jediným rozdielom oproti minulým rokom bol dosť pokročilý čas, kedy vyrazili z domu. Zdržanie zapríčinila vojna proti Poľsku. Cesty boli plné vojakov smerujúcich buď na sever, alebo sa vracajúcich z víťazného ťaženia. Obilie či múka mohli byť veľmi ľahko ukradnuté rôznymi podvodníkmi pod zámienku rekvirácie v prospech armády. Stačilo si zadovážiť uniformu a vybrať na krádež vhodné miesto. Preto sa čakalo na pokojnejšie časy ktoré prišli začiatkom decembra s prvým väčším snehom.
Besnenie živlov ich zabrzdilo v ceste
Sane naložené zbožím sa ľahko šmýkali v zľadovatených koľajách. Ťahali ich dva mohutné kone štajerského plemena s postrojmi ovešanými roľničkami, to aby zaplašili divú zver.
Bolo pár dní po sviatku svätého Mikuláša, keď sa František Kocun spolu so svojimi spoločníkmi vydali na cestu do mlyna. Všetci traja spočiatku kráčali vedľa saní, to aby svojou váhou zbytočne zvieratám nepriťažovali. Tam hore, keď prejdú cez Štok, sa koňom uľaví a oni konečne nasadnú a trochu si oddýchnu. Veď sú od rána v jednom kole. Hneď po rorátnej omši obišiel ten, ktorý mal na starosti furmanku, jedného po druhom, aby naložil obilie a proviant svojich spoločníkov. Chvíľu trvalo, kým vyrazili z námestia po „cisárke“ smerujúcej na východ. Práve minuli nedávno postavený most cez Jakubianku, keď hodiny na kostolnej veži odbili desiatu. Ten starý, zrejme ešte z čias cisára Jozefa II., sám od seba raz v noci spadol. Ešte aj dnes každý pamätal na jeho vŕzganie, keď po ňom prechádzal s poriadne naloženou fúrou.
Pár dní pred plánovanou cestou pozorovali nočnú oblohu, aby podľa rôznych úkazov odhadli, aké počasie ich čaká. Nevšimli si nič, čo by nasvedčovalo jeho zhoršeniu, preto mohli spokojne vyraziť. Úspech celej výpravy, ba dokonca ich životy záviseli od presnosti tejto predpovede. „Keď to tak vydrží celý deň, ešte za svetla budeme v Toryse,“ spokojne poznamenal Jozef Thiry, sediaci spolu so spoločníkmi na saniach, ľahko sa kĺzajúcich po udupanom tvrdom snehu. Čerstvo podkuté kone samy od seba prešli do mierneho klusu. Spomalili až na úpätí plavnického kopca, kde pasažieri zoskočili, aby do vrchu znovu kráčali, pridržiavajúc sa záprahu. Na vrchole vietor zosilnel, takže miestami cestu pretínali čerstvo naviate záveje. Kde - tu bolo potrebné potlačiť do snehu zapadajúce sane, a tak pomôcť unaveným zvieratám. Dobrá nálada a nové sily sa všetkým vrátili na druhej strane kopca. Čím boli nižšie, slabli aj návaly vetra. Preto ani nepocítili, že lesom sa vinúca cesta do Šambrona, má mierne stúpanie. Dokonca si medzi stromami nevšimli sem - tam poletujúce snehové vločky. Nie div, veď mohlo ísť aj o uvoľnený sneh z čečiny všade dookola stojacich smrekov. Precitli až na otvorenom priestranstve pred dedinou. Teraz už na pozadí tmavých dreveníc veľmi dobre rozoznali z oblohy padajúce biele páperie. Aj vietor znova naberal na sile. Keďže boli bližšie k cieľu než k domovu, navzdory zhoršujúcemu sa počasiu, pokračovali ďalej. Ten najhorší výstup ich ešte len čakal, no vedeli, že keď zdolajú Oblisko, budú na „Chvála Bohu“ a odmysliac pár krátkych stúpaní, ich cesta začne už iba klesať. Žiaľ, nepočítali s tým, že na kopci sa rozpúta hotové biele peklo. Aj keď nevideli pred seba viac ako na desať krokov a vyjazdená stopa sa stratila pod snehovými závejmi, dokázali udržať smer. „Musíme ísť stále dole svahom a isto neminieme Bajerovce!“ snažil sa prekričať svišťanie vetra František. Dobre vedel, že tam niekde dole je dedina, v ktorej nájdu útočisko a prečkajú toto besnenie živlov. Keď ju minú, je s nimi koniec.
Skromný, ale vzácny nocľah
Najprv narazili na ovocné stromy, čo bolo znamením blízkosti nejakej usadlosti a hneď na to sa pred nimi v mračnách zvíjajúceho snehu objavila stodola. Bez zaváhania, no s vypätím všetkých síl otvorili vráta a s celým záprahom vkĺzli na humno, ktoré bolo našťastie prázdne. Chvíľu trvalo, než sa spamätali. Spolu s dotieravým vetrom a ostrými, na ľad zmrznutými vločkami, sa stratila aj nepríjemná, za nechty zachádzajúca zima. Až teraz si začali uvedomovať, že bez dovolenia, ako zlodeji, vošli na cudzí pozemok. „Idem sa tu trochu rozhliadnuť. Isto tam vpredu bude niekde bývať gazda, tak sa popýtam, či by nás nechal prenocovať v teple. Keď bude treba - aj zaplatím. Snáď nás nevyženie do toho nečasu,“ ponúkol sa Jozef Thiry a nečakajúc na odpoveď svojich spoločníkov otvoril malé dvierka vedúce k dvoru. Vietor v momente vohnal dovnútra roj snehových vločiek, ktoré sa rozptýlili po humne. Odchádzajúceho pohltila metelica. Našťastie v zastavanom priestore nemohla nabrať takú silu ako v poli, preto hneď zbadal zrubový príbytok až po okná zafúkaný snehom. K dverám viedol síce odhádzaný, ale spolovice už znova zaviaty chodník. Ani na ne nebúchal, len rovno vošiel dnu. Aj tak by neprehlušil zavýjanie vetra. Najprv sa ocitol v tmavej predsieni, čo mu celkom prišlo vhod, pretože chvíľu trvalo, kým si oči zvykli na šero. Na ďalšie dvere už zaklopal a keď sa z druhej strany ozvalo trochu prekvapené „voľno“, tak vošiel. V momente pochopil, že z nocľahu pri peci nebude nič. Izba bola doslova preplnená ľuďmi, posedávajúcimi kde sa len dalo. Bývala tu početná trojgeneračná rodina a teraz na zimu sa všetci vrátili z rôznych služieb domov. Napriek chudobe vďačne prijali pocestných.
„Hosť do domu - Boh do domu,“ prehlásil gazda a ponúkol Jozefa hrnčekom teplého mlieka. Dovolil, aby prenocovali v stodole a gazdiná naliala do hlineného džbána teplý nápoj aj pre jeho spoločníkov. „Sami vidíte, že sa tu na noc k nám nezmestíte, ale keby vám bola veľká zima, môžete sa uchýliť aspoň do predsiene. Dvere necháme na noc odomknuté,“ poznamenal pán domu. Zima im veru bola. Okolo polnoci prestalo snežiť a ustál aj nepríjemný vietor. Na oblohe sa objavili hviezdy, s ktorými prišiel aj poriadny mráz. Jozef s tretím z partie to už v stodole nevydržali a využili ponuku hostiteľa. Uchýlili sa pred neznesiteľnou zimou do predsiene. Avšak František tu zostal spolu so svojimi koňmi. Aj keď domáci vyzerali ako dobrí a slušní ľudia, predsa sa bál, aby ich niekto v noci neukradol. Vtlačil sa medzi zvieratá a hoc trápený ukrutným chladom, vydržal tam až do rána.
Na druhý deň, len čo vyšlo slnko, všetci chlapi z domu zobrali drevené lopaty, normálne slúžiace na prehadzovanie zrna a pustili sa do boja s nádielkou z nebies. Po tom, ako vyčistili od snehu dvor, pokračovali v sprejazdňovaní hlavnej cesty. Ruku k dielu priložili aj naši Ľubovňania, takže okolo obeda mohli pokračovať v putovaní za svojím cieľom. Bolo starým dobrým zvykom, že obyvatelia tej - ktorej obce odhádzali sneh zo štátnej cesty prechádzajúcej ich katastrom. Vďaka tomu sa František so spoločníkmi dostali do mlyna v Toryse ešte pred zotmením.
Poctivé čakanie u mlynára
Išlo o rozľahlú usadlosť na okraji dediny. Dominoval jej poschodový mlyn situovaný v strede rozmanitej zástavby. Vedľa neho stála píla s niekoľkými prístavbami slúžiacimi ako strojovne, pretože pohon zložitých mechanizmov nebol závislý už iba na vode. Hlavne v zime ju úplne nahradil parný kotol s vysokým komínom. Priestranný dvor spevnený betónom obkolesovali hospodárske stavby a na tunajšie pomery veľký dom mlynára. Popri mlynskom potoku sa tiahla dlhá kolóna všakovakých povozov čakajúcich, kým na ne príde rad. Každý nový zákazník zaujal miesto na jej konci. Podobne to urobil aj pútnici z Ľubovne. Predbiehanie bolo možné, iba ak niekoho zavolal mlynár dopredu. V inom prípade mohol opovážlivec skončiť s poriadnymi modrinami, ba dokonca spolu so svojím zbožím v studenej vode. Predsa len, dlhé státie v nekonečnom rade zvyšovalo nervozitu a každý si svoje miesto až úzkostlivo strážil. Bolo všeobecne známe, že tých, ktorí prišli zďaleka, mlynár uprednostnil. Nevedno, či to robil kvôli reklame alebo aspoň takto chcel zmierniť ich útrapy z dlhej cesty. František prehodil koňom na chrbty hrubé vlnené deky, cez hlavy im prevesil vrecia s ovsom a spolu s Jozefom išli za mlynárom, aby sa dohodli na čase mletia. Tretí zo skupiny zostal strážiť náklad a zvieratá.
Na schodoch pred vchodom do mlynice bol čulý ruch. Jedni prinášali obilie a ukladali ho na drevenú rampu podopretú betónovými piliermi. Druhí z nej brali vrecia už naplnené múkou. Tie boli pokryté bielym prachom zanechávajúcim viditeľnú stopu na tmavých kabátoch chlapov, ktorí ich ukladali do čakajúcich vozov či saní. Nad tým všetkým sa rozliehala hlasná vrava občas prerušená smiechom. To hlavne vtedy, keď vzájomné sa doberanie tu čakajúcich gazdov, trafilo presne svoj cieľ. Za vysokými dvojkrídlovými dverami bolo vidieť mohutné liatinové stroje poháňané remeňmi ušitými z hrubej kože. Nad nimi sa nachádzali všakovaké drevené kastlíky alebo z plátna ušité mechy slúžiace ako potrubie. Františkovi to na prvý pohľad pripomínalo obrovský, chaoticky pôsobiaci labyrint. Pri vchode stála na neveľkom priestranstve váha obsluhovaná mlynárom. Ten sústredene sledoval kolísajúci sa jazýček, aby mohol do zošita zapísať číslicu, ktorú svojou špičkou po zastavení označí. Na drevenom pulte mal hárky s lístkami. Tu cez indigo zapísal meno klienta, druh obilia a, samozrejme, váhu. Originál odtrhol a podal ho čakajúcemu zákazníkovi. Keď zbadal dvoch chlapov v odlišnom oblečení, aké zvykli nosiť tunajší gazdovia, stále sledujúc jazýček váhy, prichádzajúcim odpovedal na pozdrav a bez toho, aby ich pustil k slovu, prehovoril: „Podľa vašich kožuchov súdim, že ste prišli až z Ľubovne. Už sa stmieva, preto sa na spiatočnú cestu zrejme vydáte až zajtra ráno. Ak je tak, prečkajte noc tu v teple a nad ránom príďte aj s obilím k rampe. Než vyjde slnko, budete mať vymleté a hneď potom sa môžete vydať na spiatočnú cestu.“ Pri slovách „tu v teple“ ukázal na neveľké dvere po jeho pravej ruke. Keď nimi František s Jozefom prešli, ocitli sa v miestnosti, kde na drevených lávkach okolo stien sedelo množstvo všakovako oblečených ľudí. Pochádzali totiž z rôznych dedín alebo mestečiek a líšili sa aj zamestnaním či spoločenským postavením. Hoc sa vonku už takmer zotmelo, v izbe to vyzeralo ako napoludnie počas slnečného dňa. Zo stropu totiž visel luster s dvoma svietiacimi žiarovkami. Pre väčšinu čakajúcich to bol silný zážitok, pretože nikdy predtým takéto osvetlenie nevideli. Elektrinu si mlynár vyrábal sám a využíval ju pri práci, ale aj v súkromí svojho domova. František s Jozefom sa po dlhej dobe ocitli v teple, ktoré vychádzalo z rozohriatej kachľovej pece v rohu miestnosti. Preto len čo pozdravili tu prítomných, zaujali prázdne miesta a chystali sa na chvíľu zdriemnuť. Jozef naozaj iba na chvíľku, zakrátko totiž musel vystriedať druha dozerajúceho na kone. Napriek nesmiernej únave nad spánkom zvíťazila zvedavosť. Tu v nich podnietil jeden z čakajúcich, ktorý s vrodeným talentom rozprávača zaujal všetkých svojimi príbehmi. Všade sa to len hemžilo škriatkami, vílami, bosorkami, zázračnými bylinami a rôznymi inými čarami. Čas odrazu prestal existovať, ba dokonca sa z miestnosti nechcelo odísť ani tomu, ktorého meno mlynár zakričal, aby si prišiel prevziať zomletú múku. Jozef sa započúval tak, že zabudol na službu pri koňoch. Spamätal sa, až keď vo dverách zbadal svojho zmrznutého spoločníka. S veľkou nevôľou mu uvoľnil miesto a stále počúvajúc, sa pomaly vytratil do tmy a chladu.
Zachytil ho remeň a zabil ho!
Po chvíli rozprávača prerušilo bliknutie žiaroviek na lustri. Párkrát sa to zopakovalo a potom nastala úplná tma. František si uvedomil, že odrazu akoby všetko onemelo - stíchlo aj monotónne burácanie strojov. Prkvapením nikto ani len nemukol. Hrobové ticho občas prerušil iba zvuk krokov na drevenej podlahe v mlynici alebo vzdialené nezrozumiteľné výkriky: „Zabilo ho! Dolu v transmisii ho zachytil remeň!“ Teraz už bolo spoza dverí zreteľne počuť zúfalý mužský hlas, „kto je to a čo tam robil!?“ podráždene zareagoval iný muž - pravdepodobne mlynár. To už svietilo niekoľko lampášov, ktoré mali čakajúci pri sebe. Ani nevedeli poriadne prečo, ale všetci sa hrnuli von z miestnosti, akoby im za pätami horelo. Na dvore sa zbehol dav vystrašených ľudí. Z rampy už mlynár vydával príkazy svojim, ale aj tu čakajúcim chlapom. V strese každý, bez odvrávania, počúval. Dvoje prázdnych, tu čakajúcich zapriahnutých saní, sa rozbehlo za stáleho plieskania bičov do tmy. Ponáhľali sa po doktora a žandárov. Práca v mlyne sa úplne zastavila. Okolo jedného z robotníkov, ktorý nervózne na dvore fajčil, vytvorili zvedavci kruh. Pridal sa k nim aj František a so zatajeným dychom počúval jeho rozprávanie. „Nemal tam čo robiť... Ani neviem, kedy tam vošiel,“ vystrašeným hlasom, prerušovaným šlukmi z cigarety, dosť nezrozumiteľne mrmlal asi 30-ročný muž. „Povedzte, čo sa tu vlastne stalo? Bude sa ešte mlieť?“ opýtal sa jeden zo zhromaždeného davu. „No to neviem... Asi rozhodnú žandári... On je úplne mŕtvy,“ znova popri fajčení mrmlal zjavne šokovaný mlynský pomocník. „Nemal tam čo robiť... Zachytil ho remeň a zabil ho,“ muž dofajčil, nohou zašliapol ešte žeravý ohorok a pobral sa k rampe.
Neskôr, keď prišli žandári a začali vypočúvať svedkov, všetci z kontextu pochopili, čo spôsobilo rozruch a zastavenie mlyna. Nejaký gazda zo susednej dediny vošiel z boku od mlynského kolesa do miestnosti, ktorá slúžila ako transmisia. Nachádzalo sa tu niekoľko oceľových kolies navzájom prepojených remeňmi. Na podlahu z horných poschodí popri remeňoch padali občas otruby alebo aj kúsky zomletého obilia. Nebožtík chcel využiť čas čakania, tak sa tam snažil do prázdnych vriec nabrať mlynský prach, aby ho doma použil ako krmivo. Žiaľ, domov sa už nikdy nevrátil.
Mlynské stroje začali znova burácať krátko predtým, ako sa Františkovi končila služba pri koňoch. Necítil sa najlepšie. Bol citlivým človekom, a preto nedávnu udalosť nedokázal iba tak jednoducho prehodiť z pleca na plece a potom ju navždy vylúčiť zo svojich myšlienok. Myslel na to, že ešte dnes večer sa rodina nebožtíka dozvie strašnú správu. Čo budú robiť? Možno to bol jediný živiteľ.
Pomoc v poslednej chvíli
Pri nepríjemných myšlienkách začal cítiť aj akúsi ťažobu na hrudníku, ktorá mu nedovoľovala poriadne dýchať. Keď si konečne sadol do vyhriatej miestnosti vedľa Jozefa, nemohol sa zahriať, hrozne ho bolela hlava a hlasy rozprávajúcich ľudí sa zlievali do nezrozumiteľnej palety zvukov. Predchádzajúca noc, strávená v mraze, si zrejme vybrala svoju daň. Jozef videl, že s kamarátom trasie zimnica a po čele mu stekajú pramienky potu. Pochopil, že je zle. Prehodil cez neho aj svoj kožuch, ale keď sa triaška zhoršovala, vybral sa za mlynárom. Už na prvý pohľad mu bolo zrejmé, že statný chlap okolo štyridsiatky je vyčerpaný, a tým pádom aj nervózny. Na okamih zaváhal, ale keď si uvedomil, v akom je František stave, osmelil sa. Mlynár na neho nevraživo pozrel, akoby nerozumel, čo mu to vlastne vraví. Jeho oči prezrádzali, že je myšlienkami vzdialený. Po chvíľke ticha predsa len odpovedal, aj keď nedokázal zakryť podráždenie: „Prejdite cez dvor a zaklopte na dvere domu. Otvorí vám moja žena. Popýtajte od nej horúci čaj. Keď budete mať šťastie, možno tam zastihnete ešte aj doktora. Môj otec týchto pánov nepustí skôr, než ich pohostí a povyzvedá, čo je vo svete nové.“
Jozef mal šťastie. Zastihol doktora práve pri odchode. Keby sa omeškal o päť minút, s Františkom to mohlo dopadnúť veľmi zle. „Vyzerá to na zápal pľúc,“ skonštatoval lekár a Jozefovi sa v tej chvíli roztriasli kolená. Dobre vedel, ako zvykne končiť táto choroba, zväčša zapríčinená obyčajným prechladnutím. „Musíte ho čo najskôr odviesť domov... Nechám vám nejakú medecínu, ktorá by mu mala pomôcť. Našťastie, choroba iba začína, takže pobyt v teple s dostatkom tekutín by mu malo pomôcť,“ doktor ordinoval, ako keby sedel u seba v ambulancii a Jozefovi sa začala krútiť hlava. Zmohol sa iba na nesúvislú vetu podobnú odpovedi nepripraveného školáka: „Ale,... viete,... my sme až z Ľubovne...“ V miestnosti na chvíľu zavládlo ticho, ktoré prerušila mlynárka. Útla žienka s dobromyseľným pohľadom bez zaváhania nariadila uložiť maróda v ich dome. Niežeby mali miesta nazvyš, predsa len tam bývala veľká rodina, ale mlynárov mladší brat pracoval ako kreslič v jednej prešovskej stolárskej firme a jeho izba bola až do Vianoc voľná. „O kmotra sa nebojte. Postaráme sa o neho. Len čo bude v poriadku, tak sa pripojí k nejakej skupine z vašich končín, aby nekráčal domov teraz v zime sám!“ lúčil sa s Jozefom mlynár po tom, čo nasledujúce ráno zvyšní dvaja pútnici nakladali do saní vrecia so zomletou múkou.
Dojemná starostlivosť u cudzích
Doktorove vyhliadky, čo sa týka Františkovej choroby, boli predsa len príliš optimistické. Vysoká teplota, trvajúca vyše týždňa, ho veľmi vysilila. Blúznenie sa striedalo s ťažkým, suchým kašľom. Keď popri lekárovej medicíne nepomohla ani tá stáročiami overená, začalo sa s čarami. Mlynár poslal
po baču do Hamborka, ktorý jediný v širokom okolí ešte poznal účinné zaklínadlá liečiteľskej mágie. Ale nezabralo ani to. Preto, keď je najhoršie, v nádeji vystierame ruku k bielemu doktorskému plášťu a radi podliehame ilúzii, že nám k uzdraveniu stačí hoc len jeho prítomnosť. A tak paholok znova zapriahal sane, aby po zasneženej ceste uháňal do Lipian po doktora. Ten naozaj pomohol. V pohári vody namiešal akýsi biely prášok a dal ho Františkovi vypiť. Tvrdil, že ide o novinku, ktorú mu v jeseni daroval nemecký vojenský lekár. Stretol sa s ním, keď pomáhal s ošetrovaním ranených vojakov vo vozňoch Červeného kríža stojacích na vlakovej stanici v Lipanoch. „Vravel, že je to veľmi účinný liek proti zápalom a ja som ho doteraz ešte nevyskúšal. Vlastne ani som nemal príležitosť,“ zdôveril sa doktor, keď liek pripravoval. Potom starostlivo z plechovej krabičky, podobnej tabatierke, odsypal dve malé kôpky a každú zvlášť zabalil v tenkom cigaretovom papieri. „Do tohto pohára plného vody to nasypete. Dáte mu to vypiť dnes v noci a zajtra okolo poludnia. Videli ste, ako som to robil ja, tak to iba po mne zopakujte,“ poučil mlynárku.
Stal sa zázrak. O dva dni sa už František dokázal sám posadiť a na tretí dokonca zišiel bez pomoci po schodoch, aby sa konečne najedol spolu s ostatnými. Väčšia miestnosť na prízemí, spojená s neveľkou kuchyňou, slúžila ako jedáleň pre domácich, ale aj všetkých zamestnancov, bez ohľadu na to, či pracovali v mlyne, na píle alebo iba ako paholkovia na gazdovstve, všetci jedli spoločne, to isté jedlo. František sa dozvedel, že podobne to bude aj na Štedrý deň. K svojim rodinám sa zamestnanci rozídu až po večeri a s bohatou výslužkou. Ono všetko to už tak nejak voňalo Vianocami. Veď na adventnom venci horela tretia svieca a do Štedrého dňa, ktorý sa toho roku spojil so štvrtou adventnou nedeľou, zostávalo iba pár dní. Dom naplnila vôňa vianočného pečiva, ktorú na poschodí vymenil príjemný zápach leštidla na nábytok. František sa cítil byť súčasťou veľkej mlynárovej rodiny. Dokonca, keď sa vrátil zo Spišskej Kapituly na prázdniny najstarší mlynárov syn, kde študoval na učiteľskom ústave, úprimne sa tomu tešil spolu s ostatnými, aj keď ho nikdy predtým nevidel. Bolo mu tu dobre, no Vianoce chce každý prežiť doma so svojimi. Lenže tento posledný týždeň už nikto z Ľubovne ani okolia do mlyna neprišiel. Bol preto odhodlaný vybrať sa na spiatočnú cestu hoc aj sám. „Po tom, čo ste ledva utiekli hrobárovi z lopaty, vám to nedovolím,“ stručne ho odbil mlynár, keď sa mu František zdôveril so svojím plánom. „Do Štedrého dňa zostávajú ešte tri dni, takže, keď zajtra ani pozajtra nepôjde nikto smerom na Ľubovňu, vymyslíme niečo iné. Ale nebojte sa, slávnostné Glória budete spievať vo svojom kostole,“ s úsmevom, ale s istotou v hlase ukončil debatu hostiteľ.
Z neznámych ľudí sa stala rodina
Mlynár dobre vedel už pri ich poslednom rozhovore, ako sa jeho zvláštny hosť dostane domov. Chcel iba získať čas, aby sa František pred cestou čo najviac zotavil. Veď nedoliečený zápal pľúc môže narobiť ešte poriadnu galibu. Vedel tiež, že sa jeho brat vráti z Prešova v sobotu, teda deň pred Štedrým dňom. A tak v tento deň po raňajkách čakalo Františka na mlynskom dvore malé prekvapenie. Stáli tam dve statné biele kobyly Mica a Jula zapriahnuté v mlynárových parádnych saniach. Aby nešli iba tak naľahko, mlynárka pribalila aj pár darčekov pre jeho ženu. Pol vreca sladkých jabĺk, debnička práve v tomto čase dozrievajúcich hrušiek a vedro orechov urobí určite každej gazdinej radosť. Keď to citlivý František zbadal, neubránil sa slzám. S trasľavým hlasom plným dojatia sa snažil nájsť tie najvhodnejšie slová vďaky. Ešte sa nikdy predtým neviezol na pohodlnom sedadle pánskych saní. Preto si zababušený v hrubých vlnených dekách, s pocitom monarchu, vychutnával spiatočnú cestu nádhernou snehom pokrytou krajinou. Keď prišli do Ľubovne, na jeho žiadosť obišli párkrát námestie - to aby si čo najviac ľudí všimlo, na akom parádnom povoze si môže dovoliť sedieť on - František Kocun. Len čo sa sane zastavili pred bránou Františkovho domu, donútil pohoniča vypriahnuť kone, aby ich on sám obriadil a nakŕmil. Paholka si zatiaľ zobrala do parády jeho žena Katarína. Tá ho v kuchyni núkala všetkými možnými dobrotami, čo mala po ruke. Nemohol odmietnuť ani pohár silného bazového vína, z ktorého mu plnú fľašu pribalila na spiatočnú cestu. František nelenil a počas pohoničovej hostiny obehal niektorých remeselníkov v meste, aby od nich kúpil dary pre mlynára a členov jeho rodiny. Tak sa stalo, že sane sa do Torysy vracali plne naložené všakovakým tovarom a dobrotami.
František sa vďaka chorobe stal členom mlynárovej rodiny. Už nikdy potom neprichádzal do Torysy iba s obilím a rovnako neodchádzal iba s vrecami múky. Vždy tam bola pribalená nejaká užitočná pozornosť. Dokonca, keď sa v roku 1943 narodila mlynárovi jeho najmladšia dcéra, požiadal jej rodičov, aby mu ju zverili do výchovy. Vlastné deti nemal, tak by rád adoptoval cudzie, aj keď Kuchárovcov z Torysy za cudzích už dávno nepovažoval. Ale oni o tom nechceli ani počuť, veď malá Veronika bola popri ostatných, už takmer dospelých deťoch, ozajstným darom z neba. Aj napriek tomu František v zlých časoch neodmietol pomoc mlynynárovi. Keď ho nové poriadky vyhnali z jeho mlyna, našiel mu prácu na stavbe v Starej Ľubovni a poskytol ubytovanie vo vlastnom dome. A Veronika, aj keď nikdy nebola adoptovaná, navštevovala Kocunovcov ako vlastnú rodinu až do ich smrti.
Pavol Mišenko, foto: kresby Andrey Spišákovej
Pavol Mišenko
(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 47/48, 20. decembra 2023)