Staroľubovňan Jozef Čanda dlho plánoval cestu do Mongolska. Vášnivý rybár si ňou chcel splniť svoj sen - uloviť vysnívanú rybu všetkých rybárov - tajmena (hlavátku sibírsku) a dať akúsi pomyselnú bodku za rybárskymi výpravami po svete. Aj keď mu cestu do neprebádaných oblastí prerušila pandémia, napokon v lete tohto roku predsa vyrazil spolu s ďalšími štyrmi kamarátmi a priniesol si nezabudnuteľné zážitky.
Aj keď majster sveta lovil ryby na riekach a jazerách v Austrálii, Škandinávii a skoro v celej Európe, teraz to vraj bolo úplne iné.
Veľký rešpekt a príprava
„Musím sa priznať, že pred výpravou do Mongolska na rieku Delger mörön, ktorá sa nachádza v nadmorskej výške okolo 2000 metrov, som mal veľký rešpekt a obavy z náročnej cesty,“ priznal Jozef Čanda. Pre ilustráciu priblížil, že 445-kilometrová rieka tvorí z časti hranicu s Ruskom a tečie v doline hlbokej 150 až 300 metrov a jej prietok je 35 m³ za sekundu. Pre porovnanie, naša rieka Poprad má v optimálnom stave prietok 10 - 12 m³/s.
Náročný terén si tak žiadal aj náročnú prípravu. Vlado Fidzina, Michal (Majo) Dic, Martin (Maťo)Vorobeľ, Richard Vorobeľ a Jozef Čanda si tak pred cestou rozdelili úlohy. „Mne pripadlo vyrobiť umelé nástrahy, ktoré sú typické pre druhy rýb žijúce v danej lokalite. Okrem bežných nástrah bolo treba vyrobiť umelé myši a veveričky - burunduky, ktoré tajmeny s obľubou vo večerných hodinách žrali,“ priblížil skúsený rybár. Potom už zbalili veci a hor sa za nepoznanými zážitkami.
Po strastiplnej ceste pohľady ako z filmu
Poprad - Viedeň - Frankfurt n/M - Ulanbátar - Murun, cesta lietadlom a vrtuľovým lietadlom nebola nič oproti strastiplnej preprave mongolskou stepou. Z Murunu totiž presadli do dvoch terénnych áut a so sprievodcami vyrazili na 6-hodinovú cestu k základnému táboru pri rieke Delger mörön, ktorý sa nachádzal severne asi 60 km od ruských hraníc. „S akou zručnosťou títo naši sprievodcovia jazdili po ťažkom teréne, som nevedel pochopiť. Počas celej tejto cesty som sa držal obidvoma rukami a so zapretými nohami, kde sa dalo,“ spomínal Jozef Čanda na dva dni cesty, kde sa nevyhli mongolskej a ruskej kontrole, museli mať licenciu na lov rýb. To všetko ale stálo za ranný pohľad, keď sa Staroľubovňania ocitli na mieste, aké možno vidieť iba v prírodovedných filmoch. „Keď som vyšiel z jurty a sadol som si na drevenú lavicu, tak som celé dopoludnie obdivoval prírodu okolo seba,“ nevedel sa J. Čanda nabažiť pohľadom na nádhernú priehľadnú rieku a dych berúcu čistú panenskú prírodu. „Fotením a obdivovaním prírody som strávil dva dni,“ priblížil zároveň vášnivý milovník turizmu a prírody. I to, že až keď sa nabažil prírody, pustil sa do lovenia, kvôli ktorému hlavne prišiel do nedotknutých končín.
Zdolávanie dravých rýb
Piati dobrodruhovia mali s lovením tajmenov rôzne skúsenosti. „Najlepšie si viedli Majo s Maťom, ktorí už s touto riekou mali skúsenosti z minulosti. O sile rýb by mohol najviac hovoriť Vlado, ktorý bol v Mongolsku na rybách už po siedmykrát. Toho pri zlovovaní tajmen šmachol tak, že bol v momente po krk vo vode, a to nie je nijaký drobček,“ priblížil Jozef Čanda.
Gratulácie, fotenie nádherných úlovkov boli na dennom poriadku a nádhernú scenériu si zachytili aj dronom. Na vzdialenejšie miesta sa presúvali aj na koňoch a na rafte.
Šanca uloviť dravú rybu napokon prišla aj pre Jozefa, ulovil hneď tri pekné tajmeny a šesť lenokov a veľa lipňov. „Všetky som ulovil za slnečného počasia a o to bol zážitok umocnený. Ryby v tejto rieke sú nádherne sfarbené a mimoriadne divoké, ich zdolávanie prináša lovcovi ohromný zážitok.“
Bez mobilu a elektriny, vodu pili z rieky
Počas celého 10-dňového pobytu sa o slovenskú výpravu starala mongolská rodinka. Jedlá im varili z ich naturálnych produktov, vodu na varenie, kávu alebo čaj naberali z rieky, dalo sa z nej bez obáv piť. „Miestne špeciality sa nedajú kvalitou porovnať so stravou u nás. Mongoli pôsobili na nás zdravým dojmom a kolegovia zubári by si tam ani neškrtli. Spali sme v dvoch jurtách, s upraveným a čistým interiérom s nádhernými ornamentmi, na drevených pričniach s dekami na vrchu. V strede jurty bola piecka, do ktorej bolo treba v noci pravidelne prikurovať,“ priblížil „komfort“ pobytu člen výpravy, ktorá sa musela popasovať aj s takými nástrahami ako nízke vchodové dvere, kde si prvé dva dni obíjali hlavy, chladné rána s mínus 2 - 3 stupňami, nehovoriac o žiadnom signále na telefón a, samozrejme, celú dobu boli bez elektriny. Ako povedal Jozef Čanda, aj napriek malým nedostatkom celkový dojem a zážitky ich vysoko zatienili.
Všetky ulovené ryby vrátili do rieky
Spomienky na skromných a obyčajných ľudí žijúcich v nedotknutej prírode, ktorým našinci v dobrom aj závideli, sa vynárali aj na spiatočnej ceste. Členovia výpravy si užili na tri dni aj hlavné mesto Mongolska Ulanbátar. „Byť na hlavnom námestí pred mongolským parlamentom pri oceňovaní zaslúžilých občanov Mongolska a ešte k tomu naviac sa zoznámiť s mongolským generálom - bol obrovský zážitok. Nie menej na mňa zapôsobila návšteva 8-poschodového Džingischánovho múzea,“ priblížil J. Čanda.
Potom už nasledoval nákup suvenírov, najviac ich ohúrili kvalitné vlnené výrobky z kašmíru, srsti kašmírskej kozy.
A po úspešnom návrate 12. júla všetci skonštatovali, že výprava splnila svoj hlavný cieľ. Počas pobytu ulovili 23 tajmenov (od 95 do 110 cm), 12 lenokov (do 70 cm) a približne 50 lipňov (do 40 cm). „Samozrejme, všetky ryby sme opatrne pustili späť do nádhernej rieky,“ uzavrel skúsený rybár, ktorý vie, že náročnú výpravu do Mongolska by bez svojich spoločníkov nezrealizoval.
foto: archív J.Č.
(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 37, 11. októbra 2023)
