FOTO Po stopách členov rodiny Zamoyskej: Zámok Montrésor spojený s regiónom

Naša dopisovateľka Katarína Chapius Šutorová, rodáčka z Vyšných Ružbách sa nám opäť prihlásila z Francúzska, aby našim čitateľom ponúkla mimoriadne cenné informácie spojené s poslednými majiteľmi hradu Ľubovňa.

zdroj: Wikipedia

Počas jednej z mojich dávnych návštev mi pani Carmen de Bourbon-Siciles, vnučka a neter posledných súkromných vlastníkov hradu Ľubovňa a kúpeľov Vyšné Ružbachy povedala: „Ak sa chceš dozvedieť viac o našej rodine, kontaktuj mojich príbuzných v Montrésor.“ Tento názov sa mi veľmi zapáčil, lebo v preklade z francúzštiny Montrésor znamená Môj poklad. Hmm, veľmi zaujímavé, povedala som si, veľmi rada by som bývala v dedinke s takým názvom. Znie to tak záhadne.

Našla som si ale, že zámok Montrésor je vzdialený viac ako štyri hodiny cesty od môjho domova vo francúzskom Lyone a bolo to ďaleko, aby som ho v tom čase navštívila. Zavolala som však majiteľovi zámku Michelovi Grocholskému, bratrancovi pani Carmen de Bourbon-Siciles z druhého kolena. Keďže počas viacerých rokov som bola s ním v kontakte, patrične mi to pomohlo pri mojich výskumoch tykajúcich sa rodiny Zamoyskej a Bourbon-Siciles. Začiatkom apríla 2025 sme si konečne dohodli naše prvé stretnutie. Manželia Karolína a Michal Grocholski, ktorí patria medzi najvyššiu poľskú šľachtu, ma milo privítali na zámku, ktorý spravujú po svojich slávnych predkoch, akými boli rodiny zvučných mien ako Zamoyski, Branicki, Rey, Potocki a iní.

Hneď na privítanie mi porozprávali príhodu, ktorá ma dojala. Bol ňou príbeh ako Karolína a Rainier de Bourbon-Siciles, ružbašský kráľovský pár, obdržali ako svadobný dar od ich predka - grófky Branickej počas ich sobáša 12. septembra 1923 vo Vyšných Ružbachoch obraz s vyobrazenými poľskými kráľmi. Ten istý obraz po niekoľkých desiatkach rokov následne pani Carmen podarovala Karolíne a Michalovi Grocholským ako svadobný dar. Žiaľ, obraz bol značne poškodený počas vytopenia časti zámku a čaká na reštaurovanie.

MONTRÉSOR – HISTORICKÝ SKVOST

Zámok Montrésor je pozoruhodným historickým skvostom, ktorý sa nachádza v údolí rieky Indrois v regióne Loire vo Francúzsku a patrí medzi známe zámky na Loire. Ako jediný na území Francúzska sa spája v takom veľkom rozsahu s poľským dedičstvom, čím ponúka jedinečný pohľad do histórie, ktorá presahuje hranice jednej krajiny.

Prvé opevnenie na mieste dnešného zámku bolo postavené v 11. storočí na žiadosť Fulka Nerra, grófa z Anjou. Pôvodné opevnenie malo strategický význam a slúžilo na ochranu regiónu. V priebehu storočí zámok prešiel mnohými zmenami a prestavbami, pričom najvýraznejšia renesančná prestavba prebehla v 16. storočí.

Najzaujímavejšia kapitola histórie zámku sa však začala písať v roku 1849, keď ho kúpil poľský gróf Xavier Branicki, bohatý šľachtic a blízky priateľ Napoleona III. Branicki, ktorý si zobral za manželku Pelagiu Zamoyskú (sesternicu Andreja Zamoyského, majiteľa ľubovnianskeho a ružbašškého panstva), bol súčasťou poľskej emigrácie, ktorá opustila Poľsko po neúspešnom povstaní proti ruskej nadvláde. Po kúpe zámku Branicki podnikol rozsiahle rekonštrukčné práce a premenil Montrésor na luxusné sídlo.

Zámok predstavuje fascinujúcu kombináciu stredovekej obranyschopnosti a renesančnej elegancie. K pozoruhodným prvkom patria zachované stredoveké hradby, gotická kaplnka a renesančné krídlo. Záhrady zámku boli navrhnuté v anglickom štýle s romantickými prvkami. Zaujímavosťou je, že mnohé stromy a rastliny boli privezené priamo z Poľska, aby pripomínali pôvodnú vlasť majiteľov. Na otázku, či tieto dreviny pochádzali zo slávnej škôlky z Podzamcza v Poľsku, mi odpovedali, že sa o tom nezachovala žiadna dokumentácia. No toto spojenie by nebolo úplne prekvapujúce, keďže chýrna škôlka rodiny Zamoyskej zasielala stromy, dreviny a rastliny do celej Európy a Ázie, dokonca až do vzdialeného Mongolska. Je teda možné, že Andrej Zamoyski zaslal pre potreby vznikajúceho hradného parku stromy svojej sesternici do Francúzska.

POĽSKÉ DEDIČSTVO I POLITICKÉ AKTIVITY

Od čias Xaviera Branického sa stal zámok akýmsi „územím Poľska” uprostred francúzskeho vidieka. Gróf Branicki, vášnivý patriot zhromaždil v zámku impozantnú zbierku poľského umenia, zbraní, porcelánu a historických dokumentov. Tieto predmety mali slúžiť ako pripomienka vlasti pre poľských exulantov.

V 19. storočí bol Montrésor centrom poľských politických aktivít vo Francúzsku. Gróf Branicki tu organizoval tajné stretnutia poľských exilových politikov, ktorí plánovali oslobodenie svojej vlasti. Pod ochranou Napoleona III. sa v zámku stretávali poľskí revolucionári, aristokrati a intelektuáli, aby diskutovali o budúcnosti rozdelenia Poľska. Dokonca sa hovorí, že v podzemných priestoroch zámku sa nachádzala tajná tlačiareň, kde sa tlačili politické letáky a noviny, ktoré boli potom pašované do Poľska.

POKLAD V STUDNI

Jedna z najzaujímavejších miestnych legiend, ktorá sa viaže na zámok, hovorí o poklade údajne ukrytom v starej zámockej studni. Podľa legendy, keď sa v roku 1870 schyľovalo k prusko-francúzskej vojne, gróf Branicki údajne ukryl časť svojho bohatstva v zámockej studni, aby ho ochránil pred prípadným plienením. Hoci existuje mnoho verzií tohto príbehu, nikdy sa nenašiel žiadny dôkaz o existencii pokladu. Napriek tomu táto legenda priťahuje pozornosť mnohých návštevníkov. Dodnes je zámok vo vlastníctve potomkov rodiny Branicki-Rey, čo z neho robí jedno z najdlhšie trvajúcich súkromných vlastníctiev poľskej šľachty mimo Poľska.

ZÁMOK DNES

Dnes zámok Montrésor víta návštevníkov ako živé múzeum európskej aristokracie a jej prepojení. Pri prehliadke zámku ma vyslovene fascinovala zbierka umenia, ktorá zahŕňala diela majstrov ako Rembrandt, Rubens, Vigée-Lebrun, ale aj menej známe poklady - rodinné fotografie, bohatá knižnica a korešpondencia medzi šľachtickými rodinami.

Moja cesta do Montrésor mi ukázala, že história nepozná hranice. V srdci Francúzska som videla ako môžu byť dejiny prepojené cez mnohé európske krajiny a zároveň ako zámok Montrésor je v elegantnom francúzskom prostredí prepojený na kúsok histórie severného Spiša, konkrétne hradu Ľubovňa a Vyšných Ružbách.

Katarína Chapius Šutorová

(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 11, 4. júna 2025).