Chren patril vždy na náš veľkonočný stôl. PRIPOMÍNAME SI TRADÍCIE

V ľudovej strave sa využívali predovšetkým produkty domáceho pôvodu. Zbierali sa v prírode alebo sa pestovali v záhradách. Gazdiné na dedinách boli veľmi šporovlivé a vedeli navariť aj z potravín, ktoré dnes už takmer nepoznáme a nepoužívame.

Aj na zvýraznenie chutí používali kedysi len dostupné koreniny, predovšetkým cibuľu, cesnak, kôpor, pažítku, majorán, na lúkach zbierali rascu, borievky a vykopávali chren. Ten poznali už Kelti, za jeho domovinu sa považuje Bretónsko.

VYHĽADÁVANÁ POCHUTINA

Chren si na rozdiel od iných plodín zachoval svoju divokú silu a vitalitu. Starí gazdovia majú svoje hniezda pri vode či pod lesom, kde kopú chren po celý život. Chren vykopaný z tieňa hradného múru bol najsilnejší. Jeho jemne nastrúhaný koreň pripravovali ako omáčku k varenému mäsu alebo väčšinou len so zemiakmi.

Tradičná ľudová kuchyňa našich predkov bola veľmi jednoduchá a rýchla. Chren dedinský patrí k rastlinám našich starých rodičov, predovšetkým ho používali v zimných a jarných mesiacoch, lebo sa hodil do jedál konzumovaných na sviatky a súčasne pomáhal pri niektorých ochoreniach. Je trváci a úplne mrazuvzdorný.

TYPICKÉ PRE ZAMAGURIE

Na Veľkonočnú nedeľu sa končil dlhý štyridsaťdňový pôst a mohli sa jesť všetky jedlá. Obradné sa dali ráno posvätiť v kostole, ľudia žijúci na odľahlých samotách si posvätili košík s jedlom svätenou vodou doma.

V zamagurských obciach sa zachovalo archaické veľkonočné jedlo „švjencelina“. Všetky posvätené jedlá - šunka, klobása, chlieb, uvarené vajíčka a syr sa pokrájajú na malé kúsky, pridá sa najemno postrúhaný chren a zaleje sa cmarom alebo kyslým mliekom. Jedlo sa spolu premieša a všetci členovia rodiny ho jedia lyžicami z jednej misy ako výraz pospolitosti rodiny. Toto jedlo poznajú a dodnes požívajú aj obyvatelia Lesnice pod názvom „veľkonočná mašľonka“.

Veľkonočné sväteniny sa dávali i do poľa, mali ho chrániť pred živelnými pohromami, najmä krupobitím.

CHREN AKO LIEK

Spišiaci chren využili aj v ľudovom liečiteľstve. Koreň chrenu vyumývali a sušili v podstreší, nikdy nie na slnku, lebo by stratil svoju silu. Vysušený koreň prikladali na boľavé končatiny, omotali kúskom plátna a dobre zaviazali. Chrenové listy zvykli zavesiť na tragár (drevený trám). Verili, že listy zmierňujú bolesti hlavy. Pri zápale priedušiek hruď potierali jazvečou masťou a prikryli mastnými chrenovými listami.

V baníckych oblastiach Spiša sa zachovala medovo-chrenová medicína, ktorá sa údajne používa aj dnes - nastrúhaný chren s medom bol určený len pre dospelých a užívali ho dva až 5-krát denne za malú lyžičku. Chren pridali opatrne v malom množstve, aby nepálil.

Chren sa dodnes považuje za liek našich starých rodičov. Vedeli, že čistí krv, lieči reumu a akékoľvek choroby pohybového ústrojenstva.

AJ STARÉ BABSKÉ RADY

V Zamagurí sa dodnes spomína, ako počuchraný chren pomohol kedysi pehavým dievkam stiahnuť pehy z tváre pri prvom jarnom hrmení, a to za pomoci plátna, ktoré bolo bielené na lúke pri potoku. Dievky nezaháľali, múdre babské rady pomohli lepšie ako medikamenty z apatieky. Staršie ženy dnes s úsmevom spomínajú, keď sa ako mladé dievky stretli za dedinou a išli sa modliť ku kaplnke aby zahrmelo, chceli sa čím skôr kurírovať.

Spracovala Viera Mošoňová

zdroj: Rastislava Stoličná: Kuchyňa našich predkov, Daniela Bednářová: V kuchyni kremnického baníka

(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 7, 9. apríl 2025).