Skôr než začneme listovať v zožltnutých archívnych spisoch, radi by sme sa s vami podelili o skutočný príbeh polesného v Kolačkove, ktorý tak ako veľa iných v našom okrese doplatil životom na to, že mu bola neskoro poskytnutá pomoc lekára špecialistu. Najbližšia, alebo skôr najdostupnejšia nemocnica, sa nachádzala až v Prešove, kde sa dostať nebolo v minulosti vôbec jednoduché. Cestu za záchranou života zo začiatku dvadsiatych rokov minulého storočia, nám opísal Tibor Kaduk, pravnuk Ľudovíta Honischa, správcu lesov na severozápadnom úpätí Levočských vrchov.
V kolačkovskej horárni prežil Ľudovít Honisch s manželkou Máriou a šiestimi deťmi spokojný život. Do pozície vyššieho úradníka v hierarchii lesnej správy sa dostal ešte za rakúsko-uhorskej monarchie a keďže popri maďarčine ovládal aj slovenský jazyk, pokračoval vo svojej práci aj po vzniku Československej republiky. Ako štátny zamestnanec mal nárok na penziu, do ktorej mu ostávalo už iba niekoľko rokov. Raz po návrate z lesa domov sa sťažoval manželke na bolesť v oblasti žalúdka a hlavy. Nezaberala ani domáca osvedčená medicína a stav sa z hodiny na hodinu zhoršoval. Pribudla horúčka a celým telom lomcovala zimnica. To už domáca pani vedela, že je zle. Zapriahla kone a za pomoci starších detí položila chorého manžela na slamu, ktorou predtým vystlala voz. Spolu s najstarším synom sa vybrali za lekárom do Starej Ľubovne. Ten pacienta prezrel, ale keďže bola nutná operácia, odporúčal ho čo najskôr dopraviť do nemocnice v Prešove. Z Ľubotína sa tam dalo dostať vlakom, ale do takmer dvadsať kilometrov vzdialenej železničnej stanice bolo potrebné pokračovať konským povozom. Možno si viete predstaviť to utrpenie, ktoré prežíval horár, keď ho manželka so synom viezli po kamenistej ceste smerom na východ. Museli ísť čo najrýchlejšie, takže otrasy chorého tela nestačila tlmiť ani hrubá slamená podstielka. Keď prechádzali okolo zrúcaniny Plavečského hradu, v diaľke bolo počuť piskot lokomotívy. Matka so synom iba dúfali, že ich nádej na záchranu otca nemizne v diaľke, ale naopak – mieri do Orlova, kde po otočení „mašiny“ začína spiatočnú cestu do Prešova. Mali šťastie, dym z parného kotla signalizoval, že v Ľubotíne nebudú dlho čakať. Chorého otca usadili na nie príliš pohodlné drevené sedadlo v jednom zo železničných vagónov a spolu s manželkou vyrazili na dlhú púť do Prešova. „Krížová cesta“ kolačkovského horára sa však neskončila ani v nemocnici. Tu lekár konštatoval prasknutie slepého čreva a následnú otravu brušnej dutiny. Vysvetlil zúfalej žene a jej zomierajúcemu manželovi, že nie je žiadna nádej na záchranu. Posledné hodiny mohol pán Honisch prežiť v nemocnici, ale keďže nádej zomiera úplne posledná, rozhodol sa vrátiť domov. Možno ešte v kútiku duše veril, že diagnóza lekára nebola správna a jemu sa podarí uzdraviť. Alebo ak už mal zomrieť, chcel skonať doma a nespôsobovať tak zúfalej rodine ďalšie starosti spojené s nemalými finančnými nákladmi s prepravou tela. Za pomoci manželky Márie došiel na stanicu a nastúpil do vlaku. V bolestiach sa cesta zdala nekonečnou. Dvojicu si všimol aj sprievodca, ktorý sa často chodil pýtať na stav chorého a snažil sa pomôcť. V polovici cesty muž skonal a nešťastná manželka mu cez tvár prehodila vreckovku, pričom ho ovievala šatkou predstierajúc, že sa pacientovi trocha uľavilo a zaspal. Ak by bol sprievodca zistil, čo sa vlastne stalo, musel ich na najbližšej stanici z vlaku vykázať, pretože mŕtvoly ani vtedy nebolo možné prepravovať osobným vlakom. Smútok a neopísateľný žiaľ mohla pani Mária Honischová prejaviť až niekoľko kilometrov pred cieľom, kedy dala svojim pocitom voľný priebeh a priznala smrť milovaného muža. Ďalšiu cestu domov, kedy telo otca položili na voz, už nemusíme popisovať. Aj keď v minulosti boli ľudia fyzicky a psychicky podstatne odolnejší, predsa len strata blízkeho človeka bola, je a bude otvorenou ranou v duši, po ktorej zostane hlboká jazva.
Prosba o sanitku Podobných príbehov bolo v minulosti veľa a ľudia zomierali na choroby, ktoré sa už dali vďaka moderným metódam v medicíne pomerne jednoducho liečiť. Avšak špeciálne lekárske zákroky bolo možné realizovať iba v nemocniciach, kde existovali operačné sály vybavené potrebnou technológiou. Pod tlakom podobných udalostí, akú sme vyššie opísali, okresný lekár v Starej Ľubovni napísal 3. decembra 1924 list a adresoval ho okresnému náčelníkovi: „Je všeobecne známe, že náš spravodlivo sociálny a demokratický štát hrozivé obnosy občituje sociálnej pečlivosti. Modernizuje staré nemocnice zodpovedajúc moderným hygienickým požiadavkám ich zariadi a vystaví aj nové. Náš asi 30 000 obyvateľov ratajúci okres tieto postradá, nemá niečoho. Kým zodpovedný povoz dostaneme, kým chorý k najbližšej stanice príde, buď to bohatý, buď to chudobný môže na ceste zomrieť. Už som sa sám nejedného takého prípadu v mojej praxi dožil. Teda takí poľutovania hodní ľudia stratia ich život len z tejto triviálnej príčiny, že nemohlo byť na čas nemocnici oddaní. Nežiadame nemocnicu, bo i ta neomylne by nám potrebná bola. Železnicu taktiež nemôžeme žiadať od ministerstva verejného zdravotníctva, alebo sociálnej pečlivosti. Ale môžeme žiadať prostriedok k čo najrýchlejšej doprave chorého do nemocnice. Môžeme žiadať auto, a to tým viac, že auto dnes už všeobecným dopravným prostriedkom ostal…“ List zakončil prosbou: „Prosím p. náčelníka, ako predsedu okresného výboru aby túto moju žiadosť si osvojil…“
Ďalší postup predstaviteľov okresného úradu svedčí o tom, že im návrh regionálneho lekára nebol ľahostajný. Ešte v decembri 1924 prijali uznesenie a na jeho základe bola vypracovaná žiadosť na Župný úrad v Liptovskom Mikuláši. Jej obsah v podstate kopíruje lekárove argumenty. Aby požiadavky nabrali na vážnosti, došlo dokonca k spoločnému postupu dvoch susediacich okresov: „…žeby vláda pre okresy Staroľubovniansky a Sp. Starovessky so sídlom v Starej Ľubovni jedno sl. auto dala ku stálej dispozícii za účelom dopravy ťažko onemocnených…“ Aké bolo ďalšie pokračovanie týchto snáh nevieme, pretože sa nám stráca stopa. Zatiaľ sa nám nepodarilo nájsť materiály, ktoré by s určitosťou potvrdzovali pridelenie dopravného prostriedku zabezpečujúceho zdravotnícku pomoc pre okres. Existujú síce indície, že okresný lekár disponoval automobilom už v tridsiatych rokoch minulého storočia, ale nevieme či bolo služobné alebo jeho vlastné.
S touto sanitkou jazdil aj dlhročný sanitkár M. Bartko.
BABIČKY – SANITKY Konkrétne informácie týkajúce sa tejto problematiky sme objavili až medzi dokumentmi z roku 1945. V októbri tohto roku bolo v Starej Ľubovni jednému z obyvateľov zabavené auto, pretože, „nedokázal preukázať spôsob nadobudnutia ani predpísané doklady.“ Na základe vyšetrovania bolo zistené, že dopravný prostriedok patril „istému evakuovanému Glatzovi nemeckej národnosti, obyvateľovi v Bušovciach.“ Preto na základe rozhodnutia Povereníctva Slovenskej národnej rady pre veci vnútorné sa nájdené auto,„prideľuje na ONV v Starej Ľubovni, zdravotníckemu oddeleniu pre službu zdravotnú tunajšiemu okresu.“ Vďaka tomuto dokumentu vieme, že štvorsedadlový osobný automobil Praga Super – Piccolo vyrobený v roku 1935, bol prvým doteraz písomne zdokumentovaným dopravným prostriedkom plniacim funkciu sanitky v našom okrese.
S touto sanitkou jazdil aj dlhoročný sanitkár M. Bartko (na fotografii). Naozajstná sanitka na seba nedala dlho čakať. Nevieme presne, kedy bolo špeciálne záchranné vozidlo do Starej Ľubovne privezené, ale už v roku 1950 zabezpečovali zdravotnícku starostlivosť v okrese dva takéto stroje. Informuje nás o tom list adresovaný na Povereníctvo zdravotníctva v Bratislave, reagujúci na výzvu predstavených vo veci „reorganizácii záchrannej služby na Slovensku“, ktorí žiadajú informácie o aktuálnom stave sanitných vozidiel a ich majiteľoch. Zodpovedný úradník píše 30. mája 1950 list s týmito údajmi: „Na Vaše dožiadanie v predmetnej veci oznamujem, že v tunajšom okrese sú 2 sanitárne vozy značky Škoda 1101. Majiteľom týchto vozidiel je spolok Červeného kríža v Starej Ľubovni. Stanovište a sídlo vozov je Stará Ľubovňa. Registračné značky: S-SL-90 a S-SL-92.“ Tieto babičky dnešných moderných záchranných vozidiel boli teda prvé „ozajstné“ sanitky v okrese. Svojou prítomnosťou o niekoľko rokov predstihli vznik modernej nemocnice v našom meste. Odvtedy sa autopark špeciálnych dopravných prostriedkov, ktoré zachránili nejeden ľudský život, párkrát obmenil, preto by bolo zaujímavé sledovať tento vývoj na ešte existujúcich veteránoch v Múzeu záchranných služieb a zdravotníckej techniky v Prahe. Pavol Mišenko